Tradičné remeslá naviazané na les a baníctvo.

V časoch dávno minulých naši predkovia využívali les najmä ako zdroj obživy a len vo veľmi obmedzenej miere ho v našom ponímaní považovali za zdroj drevnej hmoty na stavbu primitívnych príbytkov a výrobu nástrojov resp. kuchynských potrieb. Majitelia panstiev zas les prevažne využívali na poľovačky. Pôvodná ťažba dreva bola len nepatrná a drevo slúžilo k najnutnejšej spotrebe ako palivo resp. stavebné drevo. Ku kvalitatívnej zmene vo využívaní lesa dochádza až na začiatku druhej polovice 16. storočia, keď sa s rozvojom baníctva, sklární, hút, vápeniek, a pod. dostáva do popredia otázka hospodárenia v lesoch a podnikania s drevom. Všeobecný záujem o rôzne formy spracovania a využitia dreva tak prirodzene podnietil aj rozvoj mnohých zamestnaní a remesiel naviazaných na les a produkty z neho, či už uhliarstvo, pltníctvo, tesárstvo, šindliarstvo, korytárstvo a mnoho ďalších.

Splavovanie dreva a pltníctvo
Plavenie dreva patrilo na Slovensku k najstarším spôsobom dopravy dreva vôbec. Už od nepamäti sa drevo z husto zalesnených horských oblastí krajiny, často spolu s rudami, kožušinami a zverinou, splavovalo na pltiach do nižšie položených južných oblastí s nedostatkom lesov.
Na Slovensku sa donedávna pltilo po Váhu, Kysuci, Orave, Hrone, Slanej a Poprade. Pôvodne sa na pltenie využívali skoro všetky riečne toky.

Najprv sa drevo plavilo voľne v kusoch, neskôr sa na plavenie dreva začali stavať plte. Na splavovanie plťami boli vhodné vodné toky s minimálnou hĺbkou koryta 0,5 metra (Váh, Hron, Orava, Ipeľ, Hornád, Poprad). Na splavovanie jednotlivých kusov sa však využívali aj menšie vodné toky s obmedzenou hĺbkou koryta.

O rozsahu a význame tejto formy dopravy dreva v minulosti svedčí aj skutočnosť, že v stredoveku sa za plavenie dreva vyberalo mýto. Takúto výsadu mal napr. kláštor v Hornom Beňadiku. Poddaní Oravského zámku boli zas podľa listiny z roku 1615 povinní ročne postaviť 386 pltí, 211 z nich muselo byť naložených senom, slamou, obilím, soľou, výrobkami z dreva a potravinami pre zásobovanie obyvateľov miest a vojenských posádok ležiacich na Váhu. Odhaduje sa, že ročne sa po Váhu dostalo do Komárna až 20 000 pltí.

Najväčší rozmach dosiahlo plavenie dreva a pltníctvo v druhej polovici 18. storočia a 19. storočí. Rozvoj tejto formy dopravy dreva podnietil hlavne nebývalý rozvoj baníctva a po vyťažení z blízkych a dostupných lesov potreba ťažiť drevo vo vzdialenejších, často úzkych a neprístupných dolinách. Hlad po dreve tak v tom čase podnietil výstavbu vodohospodárskych zariadení na dopravu dreva plavením.
V niektorých horských dolinách sa budovali zaujímavé typy malých účelových vzdúvadiel nazývaných klauzuly (hrádze ktoré mali akumulovať vodu potokov a bystrín v čase jej prebytku na jar a v jeseni). Akumulovaná voda slúžila na zvýšenie prítoku a udržiavanie plavebnej hĺbky. Na stavbu týchto vzdúvadiel sa používal dostupný miestny materiál najmä drevo a kameň na konštrukčnú časť a íl resp. hlbinný materiál na tesnenie. Korytá potokov poniže vodných nádržiek boli upravené alebo sa v sťažených terénnych podmienkach budovali umelé drevené žľaby ktoré ústili až na miesta skládky dreva.

Najväčšie nároky na potrebu dreva boli v banských strediskách spišsko – gemerskej oblasti a to na ťažbu a varenie soli v solivare.

Ľahšia dostupnosť dreva podnietila v niektorých regiónoch Slovenska vznik píl. V Liptovskom Mikuláši mali napr. na tie časy moderné píly firmy Kapp Reiman a Kric.
História plavenia dreva na východnom Slovensku je úzko spätá z ťažbou a spracovaním rudných a nerudných surovín, medzi ktorými zaujímala významné miesto soľ získavaná varením soľanky v solivare pri Prešove.

Pálenie vápna na Skýcove

V blízkom okolí i vo vzdialenejších kútoch Slovenska sa Skýcovčania stali známi vďaka kvalitnému vápnu. S pálením vápna začali pred viac ako 250 rokmi. Základnou surovinou bol vápenec, ktorý ťažili v štôlňach na Vápennom vrchu. Bola to ťažká a nebezpečná práca. Nalámaný kameň previezli k peci. Kameň bolo treba uložiť do nej, zasklepiť ju. Najprv sa ukladal po obvode pece, postupne sa vytvorila klenba, pec sa zatiahla. Potom sa kameň kládol na klenbu. Do stredu väčšie kamene a ku krajom drobnejšie. Navŕšil sa kopec, prikryl sa škrutami, aby sa oheň udržal čo najdlhšie.Podľa potreby sa kameň štiepal, tĺkol sa puckami. Pri sklepení pece pracovali 4 – 6 ľudia. Čím ich bolo viac, tým bola pec rýchlejšie zasklepená.

Na vypálenie jednej pece, teda 10 – 12 metrov vápna, sa spotrebovalo 6 – 8 metrov dreva. Pec horela nepretržite 24 hodín, až kým nebol kameň jasno žeravý. Po vychladnutí sa vápno vybralo do pripraveného voza. Do drabinového voza sa vložila z vŕby upletená košina, ktorá zabránila, aby vápno z voza nepadalo.

Okolo polnoci odchádzali furmani do blízkych i vzdialenejších miest i dedín. Vozom, ktorý ťahali kone, sa dostali do Štúrova i do Komárna, cez Veľké Pole do Žarnovice a smerom na Bošany do okolia Topoľčian. Podľa odbytu predaj trval 1– 2 dni, no niekedy 3 – 4 dni. Cez deň predávali svoj tovar, nocovali tam, kde ich zastihla tma. Obyčajne v hostincoch alebo u známych gazdov. Voz zatiahli do šopy a s koňmi prenocovali v maštali. Za predané vápno priniesli vápenkári peniaze alebo naturálie – obilie, kukuricu.

Pece na pálenie vápna sa najskôr nachádzali v blízkosti dediny. Nebezpečenstvo požiaru donútilo vápenkárov presťahovať ich popri ceste smerom na Veľké Uherce. Dovážanie vápenca bolo ďaleko, preto sa začali pece budovať pod Vápenným vrchom smerom na Bošany. V čase najväčšieho rozkvetu vápenkárstva bolo na Vápeniciach až 80 pecí, toľko bolo v dedine aj párov koní. S pálením vápna začínali vápenkári pred Veľkou nocou, prestávku mali počas žatevných prác a po nich pokračovali až do neskorej jesene. Pálenie vápna po vojne postupne zanikalo. Dôvodov bolo niekoľko. Mnoho mladých ľudí odchádzalo z dediny, alebo si našli stabilné zamestnanie vo fabrikách. Aj keď bolo skýcovské vápno kvalitné, jeho cena v porovnaní s priemyselne vyrobeným bola vyššia. A posledným dôvodom bolo združstevnenie dediny v roku 1959. Pece chátrali a postupne boli zbúrané. Sem-tam si vypálili dedinčania vápno pre svoju potrebu na výstavbu rodinných domov.

Dobrí článok

Obec Rudná leží v západnej časti Rožňavskej kotliny. Vznik obce je úzko spätý so vznikom ťažby rúd v tzv. baníckom regióne Gemer. Územie obce bolo súčasťou Brzotinského panstva, ktoré dostal ako donáciu v roku 1243 Detrich Szár z rodu Ákošovcov. Od jeho potomkov potom po roku 1290 sa dostalo do vlastníctva comesa Batiza (predok Mariássyovcov). Rožňavskú časť panstva v roku 1291 kráľ daroval ostrihomskému arcibiskupovi. V tejto donačnej listine z roku 1291 sa prvý krát písomne spomína obec Rudná vo forme Rodna. V priebehu dejín sa názov obce nemenil:
1327 Rudna
1920 Rudník
1927 Rudná, maď. Rudna, Rozsnyórudna.

Majitelia tzv. baníckeho regiónu, z Akošovcov pochádzajúce rody Bebekovcov a Csetnekiovcov v plodnom súťažení s Mariássovcami sa snažili o najväčší rozvoj baníctva. Vlastne z ich snaženia vznikla i obec Rudná ako banícka usadlosť, o čom presvedčivo svedčí i názov obce. Ťažilo sa tu zlato, striebro, v novoveku železo. Počas tureckej okupácie v 16. storočí obec ťažko postihol nájazd keď veľa mužov odvliekli a zvýšili obci dane z 30 na 80 forintov. Obyvateľstvo všetky priania tureckých nájazdníkov splnilo, aby oslobodilo zajatcov, ale mnoho z nich riešilo neznesiteľné ťarchy útekom z obce.

Nakoľko od začiatku vzniku obce sa jednalo o banícku usadlosť, obyvatelia mali určité výsady. Voľne mohli užívať lesy, rybárčiť v potokoch, mohli chovať prasatá a sliepky a držať ťažné voly, variť pivo z jačmeňa. Taktiež k výsadám baníckych miest a obcí patrilo aj právo voľby vlastného richtára, právo voľného sťahovania sa, voľba duchovného podľa vlastných zvyklostí. V podstate tieto práva podnietili aj rozvoj administratívnych úkonov na určitej úrovni v baníckych obciach už pomerne skoro. Svedčí o tom aj historická pečať obce Rudná zo 17. storočia.

Z hľadiska návrhu erbu obce má významnú úlohu historická pečať obce ako heraldický východiskový prameň. Preto je na mieste pár riadkov o význame pečatí. Jediným prostriedkom overenia platnosti úradných listín v stredoveku je pečať. Príčina je jednoduchá, v dobe keď vedúci spoločnosti znalosť písania prepustili len pre jedinú vrstvu: pre klérus a niekedy dokonca túto znalosť pokladali aj za niečo podradné ani to nemohlo byť inak. Nič nebolo ľahšie, ako pečaťou označiť listinu a takto ju obrazom dobre vnímateľným overiť. Potom nebolo potrebné, aby vyhotovateľ, alebo ten pre koho vyhotovili listinu vedel čo i len sa podpisovať. Tento stav, čo privodil v počiatkoch nutnosť, účelnosť a zvyk neskôr zakotvili v zákonoch. Keď v XV. Storočí sa relatívne rozšírila znalosť písania pečiatka si zachovala svoje jedinečné postavenie. Aj keď sa postupne objavuje pod odtlačkom pečate aj podpis – odtlačok pečate overuje listinu a podpis slúži ako zvýšená záruka na sľuby dané v listine. Samozrejme forma a obsah pečatí v priebehu vekov sa tiež menila. Nárastom počtu listín súvisiacich s tým, že už aj menej dôležité úradné veci sa dávali na papier – vzhľadom na dostupnosť papierového média – pečate sa postupne začali používať i v nižších administratívnych úrovniach t. j. aj v obciach. V tom spočíva veľký význam obecných pečatí ako heraldického zdroja pre návrh obecných erbov. Najstaršia známa historická pečať obce je zo 17. storočia a je datovaná rokom 1643

Pekne spracovaná náučná cesta oplatí sa navštíviť Zemplínske Hámre.
Postupne sa dostávajú na svetlo zabudnuté veci , čo je len dobre.

Obrázky:

Remetské Hámre
Remetské Hámre sa nachádzajú na južnom upätí pohoria Vihorlat v priemernej nadmorskej výške 276 m n. m. Východne od obce preteká potok Okna prameniaci v neďalekom jazere Morské oko 619 m n. m. Nad obcou sa vypína vrch Lysák 821,1 m

Remetské Hámre sú jedna z najmladších obcí najvýchodnejšej časti Slovenska. Pôvodná obec pravdepodobne vznikla na mieste Potašňa (asi 5 km severne od dnešnej obce), na majetku šľachtickej rodiny Sztarayovcov koncom 18. storočia ako typická robotnícka osada. Prvú písomnú zmienku nachádzame z roku 1449, kedy na mieste dnešnej obce existovala obec s latinským názvom Olahremethe, čiže Valašské Remety. Toto sídlo vzniklo na území dnešnej susednej obce Vyšné Remety, aby odtiaľ mohli Valasi lepšie využívať pastviská vo Vihorlatských vrchoch. Z nasledujúcich rokov sa však o Remetských Hámroch nezachovali žiadne informácie ani písomné správy. Dozvedáme sa o nich až koncom 18. storočia a to v súvislosti s rozvojom železiarskej výroby v tejto časti vtedajšieho Uhorska. Samostatnou obcou sa Remetské Hámre stali pravdepodobne medzi rokmi 1869 – 1880, dovtedy boli uvádzané iba ako miestna časť Vyšných Remiet. Proces osamostatnenia obce popisuje historka, podľa ktorej Remetský potok, ktorý preteká cez Remetské Hámre, kúpili Remetskohámorčania od Vyšnoremetčanov za sud pálenky.

Na území Remetských Hámrov stála železiareň, ktorú ešte na začiatku 19. storočia považovali za jednu z najvýznamnejších v celom Uhorsku. Koncom 18. storočia tunajšie majetky vlastnil gróf Filip Sztáray. Jeho synovia Vincent a Krištof vlastnili železiareň najneskôr od 20. rokov 19. storočia. V starších písomnostiach sa uvádza, že tunajší hámor bol v prevádzke už od roku 1797 a zamestnával okolo 90 robotníkov. Pri tejto prosperujúcej fabrike sa pomaly od roku 1828 začala vytvárať osada, ktorú miestni pomenovali Hámor, alebo Hamri. Uvádza sa 68 domov a 467 obyvateľov. Najväčší rozmach dosiahla až po roku 1864, keď Ignác Gross začal stavať valcovňu, zlieváreň a neskoršie výrobňu poľnohospodárskeho náradia. Železnú rudu kopali na Mochnatom vrchu a v okolitých kopcoch, troskotvornú hlinku neďaleko Morského oka. Vytavená železná ruda sa spracúvala v troch hámroch. V roku 1848 sa vyrábali najmä hlavne do pušiek (týždenne asi 100 ks).

Produkcia železa v centoch (1 cent 56 kg):

v roku 1843 10 000 centov
v roku 1851 4 000 centov
v roku 1857 5 000 centov
v roku 1867 2 978 centov

Továreň pracovala až do roku 1922, keď vyhorela.

Dovolím si v tejto téme pridať malú zaujímavosť .

Vychádzkové paličky už dávno vyšli z módy a neplnia už ani poslednú zo svojich mnohých funkcií - dotváranie imidžu džentlmena.
Palica mala v ľudovej i meštianskej kultúre dôležité miesto. Podopierala človeka, bola obrannou i útočnou zbraňou, symbolizovala stav v hodnotovom rebríčku a zároveň bola i dekoratívnym predmetom.
Palice (pastierske, turistické, vychádzkové, richtárske) boli zdobené mnohými technikami v kombinácii kovu s drevom, rytím, rezbou, opaľovaním, leptaním. Špecifikum tvorili turistické a vysokohosrké palice , ktoré boli na celej ploche pokryté kovovými značkami turistických chát. Takéto palice sú jedinečným artefaktom.
Vychádzkové paličky (vyrábané aj na Slovensku v Uhrovci vo fabričke grófa Zaya) boli malými umeleckými dielami,s ukážkami najmä na hlavici. Hlavice sa vyrábali zo striebra, medi (a zliatín), slonoviny, dreva, kosti, kameňov.
Vychádzkové paličky (alebo len ich hlavice) v mnohorakom prevedení sú dnes vyhľadávanou zberateľskou komoditou.

Smolník: Tereziánska štolňa (Priechodný kanál)

Smolník, okres Gelnica: severozápadne od Smolníka medzi kopcami Malá Hekerová a Vtáčí vrch vyznačený „Priechodový kanál“. V Smolníku je známy skôr podľa svojho historického názvu Tereziánska štôlňa alebo tunel Mária Terézia. Táto podzemná chodba zabezpečená stále udržiavanou baníckou výstužou je historickým banským dielom a i v súčasnosti je priechodná.

História pamiatky

Potom ako v roku 1768 pri Smolníku postavili vodnú nádrž Úhorná, do ktorej priamo alebo kanálmi priviedli okolité potoky, nastal problém. Z nádrže Úhorná sa odvádzala voda kanálom Grob na pohon banských strojov, ale parné píly v doline, ktoré čerpali z niekdajších potokov, časom nemali dostatok vody. Vzhľadom na to, že v Smolníku sa veľa problémov snažili riešiť „po banícky“, ani teraz tomu nebolo inak. Rozhodnutie bolo jasné – napojiť sa na Bystrý potok, ktorý tečie v susednej doline za horami. Vzhľadom na nemecké („mantácke“) obyvateľstvo Smolníka mala dolina meno Markschreibersgrund a Bystrý potok bol Schellenseif. Banského diela sa zmocnil merač E. Nikolassy.

Práce začali na oboch koncoch súčasnej štôlne naraz, pričom ju viedli tak, aby ňou mohla voda pretekať samospádom. Sekalo sa ručne – dlátami, čo možno v podzemí dodnes vidieť na viacerých miestach. Ak vezmeme do úvahy, že dielo stavali v 18. storočí, je až obdivuhodné, ako sa baníci z oboch strán stretli. Úplne bezproblémové to nebolo. Štôlňa je vysoká 190 cm, avšak na mieste stretu má 6 metrov. Baníci teda išli presne oproti sebe, ale nie v rovnakej výške. Podľa tradovaných spomienok počuli búchanie kladív o dláta, lenže zvuk išiel zhora, na druhej strane zdola. Tak v hornej časti šachty začali kopať nadol a spojili sa.

Tereziánska šachta je úžasným dielom s dĺžkou 1986 metrov, na ktorom pracovali baníci takmer 26 rokov! Dokončená bola v roku 1794 a pomenovali ju na počesť v tom čase už zosnulej cisárovnej Márie Terézie. Voda tu pretekala podľa plánov, keďže otvor pri Smolníku je 15 metrov nižšie ako ústie pri Bystrom potoku. Prietok bol dostačujúci a poskytoval 70 litrov za sekundu.

Šachtu v minulosti bežne využívali obyvatelia Smolníka a okolia, keď si chceli skrátiť cestu do Nižných Hrablov alebo Švedlára.

Súčasnosť

Obe strany Tereziánskej štôlne sú osadené plechovými vrátami a zvyčajne zatvorené. Časť vody preteká po dne a časť je už vedená potrubím, čo slúži ako zdroj pre zásobovanie Smolníka. Štôlňa je udržiavaná, dobre vystužená podperami a po celej dĺžke kanála prechádza vyvýšená lávka, takže sa dá prejsť „suchou nohou“.

V zime podzemie obývajú menšie druhy netopierov, predovšetkým podkovár malý, ucháč veľký, netopier fúzatý a netopier vodný.

Cesta zo Smolníka k Tereziánskej šachte nie je zatiaľ nijako značená. Odporúčam riadiť sa turistickou mapou a GPS. V prípade vážneho záujmu o prechod týmto podzemným dielom odporúčam obrátiť sa vopred na Obecný úrad v Smolníku.

GPS Teréziánskej štôlne: N 48°43,438 / E 020°44,002

grofik pekne spracované....

Roky čakám kto sa pripojí v doplňovaní faktov .🙄