Gőrgeiho tunel, ktorého história siaha do čias Thurzovsko-Fuggerovskej spoločnosti a dnes slúži hlavne ako turistická spojnica medzi banskobystrickou a kremnickou stranou, je opäť nepriechodný. Skaza prišla po 16 rokoch od obnovy.

BANSKÁ BYSTRICA, KREMNICA. Historický Gőrgeiho tunel, ktorý vybudovali v období fungovania Thurzovsko–Fuggerovskej spoločnosti na prepravu medi z Tajova a Banskej Bystrice do kremnickej mincovne, po šestnástich rokoch od obnovy a sprístupnenia opäť zasypala masa zeminy.

Tunel je nepriechodný, čo skomplikovalo život hlavne turistom. Práve cez tunel totiž vedie známa turistická a cykloturistická trasa medzi lyžiarskym strediskom Skalka a Tajovom. Samotný hrebeň, popod ktorý tunel vedie, je akousi prírodnou deliacou čiarou medzi banskobystrickou a kremnickou stranou.

Viezli ním aj zlatý poklad

Tunel písal významnú históriu nielen v čase preslávenej Thurzovsko- Fuggerovskej spoločnosti, ale aj v neskorších obdobiach. Bohatá je predovšetkým jeho vojenská história.

V januári 1849 ustupovala pred rakúskym cisárskym vojskom cez tunel armáda plukovníka Aulicha pod vedením uhorského povstaleckého generála Artúra Gőrgeiho, podľa ktorého dostal tunel aj pomenovanie. Keď generál tunelom prešiel, dal ho zavaliť, aby ho cisárske vojsko nemohlo nasledovať.

Významnú úlohu zohral aj v Slovenskom národnom povstaní, keď po jeho spriechodnení partizáni previezli cez tunel v októbri 1944 zlatý poklad zo Štátnej mincovne v Kremnici do Národnej banky v Banskej Bystrici.

Obrázky:

Obnovené múzeum v Pukanci

V piatok 5. júla 2013 boli občania zúčastnení na ekumenickej bohoslužbe pozvaní na otvorenie Expozície pukanskej histórie a začatie činnosti pukanského múzea. Po osemnástej hodine si možno viac ako päťdesiat prítomných, vrátane starostu obce a duchovných oboch cirkví, vypočulo krátky príhovor predsedu Spoločnosti priateľov pukanskej histórie Ing. Ladislava Maľu, ktorý spomenul históriu zrodu tejto myšlienky a priebeh jej realizácie až do tohto slávnostného otvorenia. Hlavným motívom vzniku tejto historickej expozície bolo jednak oživiť pamäť dospelých, ktorí ešte mnohé z poslednej generácie pukanských remesiel a ich spôsobu života zažili, ale predovšetkým ukázať mládeži a deťom, aké sú a kam až siahajú korene ich myslenia a uvažovania

Počiatky remeselníckej výroby v Pukanci môžeme hľadať už v keltskom osídlení kraja. O Keltoch vieme, že boli rovnako dobrí baníci aj hrnčiari. V zakladacej listine Svätobeňadického opátstva (1075) sa Pukanec spomína ako osada „aurifex et aurifaber“ (baníkov a zlatníkov). Rozvoj baníctva a nárast obyvateľstva podmienil aj zvýšenie bežne potrebnej remeselnej výroby. Banícky element po tri storočia výrazne ovplyvňoval charakter mesta. Cechové zriadenie sa vytvára až po roku 1424, po vzniku cechových kartelov v banských mestách. V rámci Hontianskej stolice bol Pukanec spolu s Banskou Štiavnicou a Krupinou v 16.-18. storočí strediskom rozvinutej remeselnej výroby, podobne aj menšie Bátovce a Sebechleby. Svojou produkciou túto oblasť ovplyvňovali aj susediace mestá Nová Baňa, Levice a Zvolen. V Pukanci spomedzi remesiel rozvíjajúcich sa v tomto období malo výraznejšie postavenie hrnčiarstvo, výroba obuvi (čižmárstvo), garbiarstvo, výroba odevov (grznárstvo, halenárstvo) a výroba spracujúca drevo (debnárstvo, kolárstvo).

V 17. storočí tu bolo okolo 25 remeselníckych dielní, neskôr (v 18. storočí) ich počet stúpol približne na 150. Vidíme, ako sa tu odrazilo prerušenie rozvoja pukanského baníctva v 16. storočí. Jeho príčinou neboli len turecké výboje a nedostatok vody ako hnacej sily, ale najmä okolnosť, že v tom čase už väčšina najkvalitnejších nálezísk bola vydolovaná. Ani neskoršia progresívna technika nemohla nijako podstatne pomôcť obnove baníctva. Nemeckí ťažiari opúšťali upadajúci Pukanec a k nástupu sa dostal domáci slovenský živel. Dôkazom slovenskosti je aj menoslov pukanských daňovníkov z roku l542, v ktorom je väčšina slovenských mien, ako: Cibulka, Čecha, Černý, Holý, Ivanič, Klamár, Križan, Kohút, Mráz, Matiaš, Mazúr, Medveď, Očko, Poliak, Sláv, Švihran, Uhrin, Zlesík. Od konca 16. storočia sa miestna hovorová slovenčina popretkávaná bibličtinou stáva úradným jazykom, a to i zásluhou cechových spoločenstiev. Mesto postupne nadobudlo remeselnícko-poľnohospodársky charakter. Začiatkom 19. storočia tu bolo už 331 majstrov remeselníkov, čo bol vyšší počet než v Banskej Štiavnici a Belej dovedna v rovnakom čase. Premenu baníckeho profilu mesta na remeselnícky dokumentuje i to, že počet obyvateľov Pukanca sa v priebehu 18. storočia strojnásobil. Počet remeselníkov vzrástol až deväťnásobne.

Cechy zohrali v mestskej ekonomike dôležitú úlohu. Starali sa o deľbu práce. Mohli obmedzovať a zakazovať dovoz cudzieho tovaru. Ak rástla ponuka nad dopytom, regulovali osamostatňovanie sa tovarišov, sprísnili majstrovské skúšky. Z takýchto dlhoročných cechových zvyklostí sa po spísaní a potvrdení vrchnosťou stali cechové artikuly so zákonnou platnosťou. Zloženie cechov bolo hierarchické, ich členmi boli majstri, tovariši a učni. Na čele cechu stál cechmajster. Volili ho na cechovej volebnej schôdzi na jeden rok. Kandidátom mohol byť len pukanský mešťan, ženatý, bez úhony. Po voľbe ho mestská vrchnosť sprisahala, že bude zachovávať všetky zákonné predpisy, pracovať v prospech cechu, mesta. Úrad cechmajstra bol čestný. Vyplývali však z neho isté výhody. Aj všetci majstri boli sprisahaní, ak nie, boli vylúčení zo všetkých meštianskych práv a úžitkov. V Pukanci ako prví mali svoj cech krajčíri, v roku 1604. V tom istom roku ševci, neskôr mäsiari (1608), debnári (1636) a košikári. Prvý spoločný cech, tzv. veľký cech, vznikol v roku 1640. Združoval zlatníkov, kováčov, zámočníkov, čižmárov, mäsiarov a kolárov. Zachovali sa artikuly tohto cechu z roku 1660, potvrdené mestskou pečaťou. Cech pretrval až do 19. storočia. Hrnčiari sa spomínajú po prvýkrát v spoločnom cechu so syrármi a krajčírmi v roku 1651. Okrem týchto pôsobili v Pukanci aj cechy tkáčsky a súkennícky (1657), samostatný čižmársky cech (1660) aj cechy mlynárov, tesárov, grz nárov (kožušníkov), širičiarov (halenárov), debnárov, kováčov, kolárov, garbiarov, stolárov, sklenárov a zámočníkov. Ako posledný dostal svoje artikuly cech murársky v roku 1801 z Bojníc. Z hlásenia Kráľovskej miestodržiteľskej rade v roku 1847 sa dozvedáme, že v meste pracuje 347 majstrov remeselníkov, spolu s tovarišmi ich je 473. Z toho 86 čižmárov, 74 garbiarov, 45 hrnčiarov, 28 kolárov, 16 grznárov, 15 krajčírov, 14 tesárov, 13 tkáčov, 12 debnárov, 10 kováčov, 8 murárov, 7 klobučníkov, 3 nemeckí garbiari, 2 nemeckí krajčíri, 2 farbiari, 2 stolári, 1 šuster, 1 gombikár, 1 kotlár, 1 zámočník, 1 povrazník, 1 sklenár, 1 fajkár, 1 pekár a 1 mäsiar. Spolu to bolo 25 remesiel združených v jedenástich cechoch.

Popri majstrovských cechoch sa organizovali do cechov aj tovariši. Predsedom tovarišského cechu býval jeden z majstrov, „otec“ (atyamester). Známe boli tovarišské cechové zábavy – lakozáše, ktoré trvali tri fašiangové dni. Tovariši vtedy zvykli pochodovať mestom s muzikou, vyobliekaní do bielych záster, v klobúkoch ozdobených stuhami. V čele sprievodu kráčali cechmajster a majstrovský otec tovarišov. Starší tovariš niesol tanier ozdobený vencom kvetín, iný tovariš fľašu vína, ktorým ponúkal každého, čo prispel na zábavu. Zábavy bývali v cechových domoch, ale aj v hostincoch. Povestné boli lakozáše na Trnáci, v hostinci na Chladnej.

Len máloktoré remeslá pretrvali až do našich čias. Boli to drevo spracujúce remeslá: tesári, debnári a kolári, no tých v päťdesiatych rokoch vytlačil nástup motorových vozidiel a traktorov. Aj garbiarov a čižmárov vytlačila továrenská výroba koží i obuvi. Najvýraznejším prínosom v dejinách remeselnej výroby v Pukanci je hrnčiarska výroba nádob, používaných cez celé stáročia až do súčasnosti. Pukanskí hrnčiari v stáročnom vývoji technológie, sortimentu a hlavne bohatou dekoratívnosťou svojich výrobkov šírili dobré meno svojho mesta.

Rozvoj pukanského hrnčiarstva sa datuje rokom 1663, keď si miestny hrnčiarsky cech požičal artikuly od novobanských hrnčiarov. Najstaršia písomná zmienka je však už z roku 1542. V rozpise daní pukanských remeselníkov sa medzi kolármi, kováčmi, krajčírmi a obuvníkmi spomína aj hrnčiar Ivanič, ktorí platil daň 50 denárov. Začas boli hrnčiari organizovaní aj v spoločnom cechu so syrármi a krajčírmi (1651). Slovensky písané artikuly samostatného hrnčiarskeho cechu pochádzajú z roku 1776. Dozvedáme sa z nich o vnútornej organizácii členov. Hlavou cechu bol cechmajster, ktorý dbal na dobré meno hrnčiarskeho remesla. Opatroval „poctivú cechovú ládu“ (pokladnicu) a v nej pečať, artikuly a iné cechové písomnosti. Majstri mávali jedného-dvoch učňov. Tí po vyučení, trvalo tri-štyri roky, museli absolvovať vandrovku v trvaní troch rokov. Po návrate mohli požiadať o vydanie majstrovského listu na základe skúšky, ktorú štvrtý bod artikúl takto nariaďuje: „Kdyby se ale nejakový poctivý tovariš po vyplnení tri ročnej vandrovky u nekterého mistra pukanského v robote vynacházel a mistrem býti žádal, ten a takový má se u predstaveného cechmistra ohlásiti a hned za schozu jeden fl. položiti. Po složení svojej povinnosti má se mu poctivá lada otevriti, kdežto on svoju žadost uctive prednesti muže, na to má svuj rodni a vyučenski list predložiti. Potom má jemu ten shromaždeni cech tri majsterštuky uložiti, jeden totižto: hrnec na patnasť colu vysoký i ze šturcom, jeden krčah dvadsat colu vysoký, jedny ordinarske kusove kachle na štyri rady vysoké.“ Skúška trvala dva dni, počas ktorých musel tovariš skúšobnú komisiu hostiť a potužovať. Na základe tejto skúšky a ústneho referátu komisie (azda i podľa kvality a množstva dodaného proviantu) udelilo cechové zhromaždenie v prítomnosti všetkých členov majstrovskú hodnosť pri otvorenej cechovej láde. Otvorená bola preto, že novovymenovaný majster musel do nej zložiť desať zlatých.

Patrónom hrnčiarskeho cechu bol sv. Florián. Na floriánsku pobožnosť chodili všetci príslušníci cechu do katolíckeho kostola, bez rozdielu vierovyznania. Po nej bývala hrnčiarska zábava, pri ktorej majstri neraz v dobrej nálade odspievali pieseň: „A ti, svaťí Floriánku, požehnaj nán len na chvíľku, aby sme sa napili, Pána Boha chválili každú chvíľku.“

Pukanské hrnčiarstvo je v celoslovenskom kontexte veľmi dobre známe a odborne spracované a dokumentované (A. Polonec, M. Turzová, E. Plicková, P. Socháň, K. Divald). Záujem o pukanskú keramiku súvisí predovšetkým s jej výtvarnými hodnotami, s jej neobyčajne bohatým dekorom, celkovou estetickou hodnotou a technologickou dokonalosťou výroby. Táto vysoká remeselná a výtvarná úroveň je odrazom mnohotvárne rozvrstveného životného prostredia hrnčiarov, hospodárskych a kultúrnych stykov aj so vzdialenejšími oblasťami (vandrovky) a tým aj možnosťou získavania výrobných, technických a výtvarných informácií. Ďalej bol rozvoj závislý aj od prosperity baníctva a nárokov a požiadaviek okruhu konzumentov. Ten bol sociálne a profesne diferencovaný (roľníci, remeselníci, baníci, vinohradníci, obchodníci a mešťania – predovšetkým z celého územia hontianskeho regiónu) a svojimi špeciálnymi požiadavkami profiloval vkus pukanských hrnčiarskych dielní.

Okrem základného stimulu, akým bol práve dopyt po technologicky a dekoratívne dokonalom riade, prispel k rozvoju hrnčiarstva v Pukanci výskyt veľmi kvalitných surovín. Na príklade pukanského hrnčiarstva si možno overiť priamy vzťah medzi surovinovým základom a výtvarným stvárnením výrobku. Prístupné suroviny v blízkom okolí, ako hojnosť silikátových ložísk, hlina vhodného zloženia a farebné hlinky širokej palety rozmanitých odtieňov, vytvárali lokálnu a regionálnu špecifickosť výrobkov. Vynikajúca biela hlinka umožňovala Pukančanom dekorovanie reprezentačných cechových krčahov a tým ich nápadne odlíšila od výrobkov iných výrobní. Kvalitu výrobkov v neposlednej miere zaručovala aj vysoká technická úroveň vypaľovania.

V cechovom období sa v Pukanci vyrábal riad úžitkový a obradový – reprezentatívny. Úžitkový riad tvoril najpočetnejšiu skupinu pukanskej keramiky. Z hrncovitých tvarov to boli hlavne mliečniky, hrnce na varenie, na úschovu a prenášanie potravín, krčahy, buteľky, čutory na vodu i víno. Z misovitých plochých tvarov sa vyrábali taniere, misy, rajnice, šálky, pekáče na hydinu. Ďalšiu časť sortimentu tvorili kvetináče, lieviky, vrchnáky na dbanky, kalamáre, popolníky, svietniky. Osobitnou skupinou je figurálna tvorba – postavy baníkov, betlehemcov, pastierov, muzikantov alebo sporiteľničky – mumáky v podobe psíkov, prasiatok, bábik, medveďov.

Zlaté

Obec Zlaté leží v severozápadnej časti Nízkych Beskýd, v strednej časti údolia severného prítoku Tople, v nadmorskej výške okolo 380 m. Existencia obce Zlaté siaha do 12.-13. storočia, čo potvrdil archeologický výskum, pri ktorom boli objavené zvyšky románskej architektúry a črepy keramiky. Najstaršia zachovaná písomná správa o obci je však až z roku 1355. V listine Jágerskej kapituly sa uvádza obec Zlaté ako majetková súčasť smilnianskeho panstva patriaca Tekulovcom. V tej istej listine sa spomína aj dedina Konštantín, ktorú založili usadlíci so šoltýsom Konštantínom pravdepodobne koncom 13. alebo v prvej štvrtine 14. storočia. Vzhľadom na to, že obidve dediny ležali veľmi blízko seba, v druhej polovici 14. stor. sídliskovo aj administratívne splynuli do jednej obce pod názvom Zlaté.
Názov dediny nepochybne vyjadruje skutočnosť, že v jej blízkosti sa nachádzali ložiská zlata. V r. 1355 na dolovanie drahých kovov dostal od kráľa Ľudovíta I. povolenie kastelán Makovického panstva Mikuláš. Pre nerentabilnosť sa ťažba drahých kovov koncom 15. stor. zastavila. V písomnostiach od 14. stor. sa dedina uvádza pod názvom Aranpathak, čo je maďarizovaný tvar slovenského názvu Zlaté. V bardejovských písomnostiach bol zaužívaný názov Künsthel, Kensthel a pod.
Kráľ Žigmund v r. 1403 na základe nepravdivej informácie od mešťanov Bardejova, dal Bardejovu východnú polovicu splynutej dediny. Avšak Cudarovci, majitelia panstva Makovica, proti tomu protestovali a celú dedinu získali späť do svojho vlastníctva. V r. 1414 kráľ Žigmund potvrdil Cudarovcom dedičné vlastníctvo na panstvo Makovica aj s dedinou Zlaté. S Cudarovcami viedli Bardejovčania o Zlaté dlhé spory. V rokoch 1441-1445 patrila dedina Bardejovu, čo potvrdzujú zachované daňové súpisy, podľa ktorých obyvatelia dediny odvádzali mestu ročný cenzus. Po vymretí Cudavovcov dal kráľ Matej celé panstvo v roku 1470 šľachticovi Osvaldovi z Rozhanoviec, no hneď nasledujúci rok, daroval Zlaté Bardejovu.

Takto ostali aj názvy jednotlivých honov od nepamäti až dodnes a pripomínajú buď udalosť, ktorá sa v týchto miestach stala, prírodný úkaz či iné znaky. Napr. hovorí sa o „Havírskych dzírach“ v lokalite lesa Polomisko a Magura, kde údajne boli strieborné bane.

Dlhú dobu sem nikto nič nedal.

Drnava

Vznikla ako banská osada v 13.-14. storočí, spomína sa v roku 1364. Pôvodne patrila hradnému panstvu Turňa, v novoveku Bebekovcom a Andrássyovcom.
V 18. storočí vznikli v obci železiarske podniky. Začiatkom 19. storočia pracovali 4. slovenské pece a 4 hámre, namiesto ktorých tu Andrássyovci postavili v roku 1821 vysokú pec. V 1852 tu vybudovali ďalšiu vysokú pec a aj železiareň, ktorá patrila v polovici 19. storočia medzi najvýznamnejším v Uhorsku.
Prestala pracovať začiatkom 20. storočia. Obyvatelia pracovali v miestnych baniach a v železiarniach.

Železiareň je známa aj tým, že sa tu vyrobili i niektoré dielce Szécsényiho reťazového mostu v Budapešti a koľajnice na železničnú trať Bánréve – Dobšiná.

Ťažba železných rúd a barytu na Malom vrchu pri Drnave sa koncentrovala na žilu Štefan, Anton a Piatkový potok a v Drnave na žilu Dionýz.

Po roku 1942 sa dedičná štôlňa Dionýz v Drnave spojila uzkokoľajovou železnicou s ložiskom na Malom vrchu, odkiaľ sa na dopravu rudy do úpravní v Rožňavskej bani vybudovala 7,5 km dlhá lanovková dráha

Námet na využitie víkendu.

Banícke múzeum Rožňava

Banícke múzeum Rožňava Založenie špecializovaného baníckeho a hutníckeho múzea Gemera bolo iniciované v roku 1902 Boršodsko-gemerským oddelením krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti. V roku 1905 bola dokončená stavba budovy múzea a v roku 1912 v nej sprístupnili prvú expozíciu baníctva, hutníctva a mineralógie. V roku 1912 vzniklo aj rožňavské Mestské múzeum. Obidve tieto inštitúcie sa spojili v roku 1943, ale múzejná činnosť po vojne bola obnovená až v roku 1956 otvorením novej bansko-hutníckej expozície.

Banícke múzeum Rožňava. Múzeum sídli v budove, ktorá je významnou pamiatkou na manufaktúrne obdobie v Rožňave. Vznikla v roku 1782 postupnou prestavbou dvoch jednoposchodových garbiarskych domov a do roku 1925 slúžila ako prevádzka Markovej kožiarskej manufaktúry. Pre potreby múzea bola upravená a zrekonštruovaná v rokoch 1973-1977.

Banícke múzeum vlastní bohaté zbierky z archeológie, histórie, dejín umenia, dejín techniky, najmä baníctva a hutníctva, prírodných vied - geológie a mineralógie.

Viac: http://www.muzeum.sk/?obj=muzeum&ix=bmrv

Obec Mlynky vznikla spojením baníckych osád : Mlynky, Palcmanská Maša, Prostredný Hámor, Biele Vody, Havrania Dolina, Rakovec a Sykavka. V baniach chotára sa ťažila železná a medená ruda. Začiatkom 19. Storočia postavili podnikatelia Leopold a Samuel Palcmanovci v Palcmanskej Maši vysokú pec a hámre. V roku 1843 predali podnik Coburgovcom.
Mlynky boli do roku 1960 osadou Spišskej Novej Vsi.

Významná baňa bola na Bielych Vodách. Samostatný banský závod pracoval na Mlynkoch až do roku 1963. V roku 1966 sa banské podnikanie v obci ukončilo.

Obrázky:

Hronec
je stará železiarska obec, leží v horskej prírode dolín Slovenského Rudohoria pod severnými svahmi Veporských vrchov.
Historická huta pri sútoku potokov Čierny Hron a Osrblianka od 16. storočia vyrábala železné náradie a súčiastky strojov pre kráľovské zlaté, strieborné a medené bane v Banskej Štiavnici, Kremnici a Banskej Bystrici.

Železný vek priemyselnej revolúcie bol i zlatým vekom Hronca. Od konca 18. do polovice 19. storočia bol Hrončiansky železiarsky komplex najvýznamnejšou, najväčšou a najmodernejšou železiarskou manufaktúrou vo vtedajšom Uhorsku.
Jej jadrom boli vysoké pece a železiarne v Hronci. Do jedného výrobného celku patrili tiež všetky ďalšie vysoké pece, zlievárne, hámre a valcovne medzi Banskou Bystricou a Breznom. Železná ruda sa získavala prevažne z baní v okolí.

Hroncu patrili viaceré prvenstvá v železiarstve Uhorska – vo výrobe liatiny, ocele, v pudlovaní železa, vo výrobe plechu valcovaním, vo výrobe drôtu. V roku 1867 sa centrum podniku presťahovalo do Podbrezovej.
Od roku 1858 pracovala v Hronci moderná veľkokapacitná zlieváreň s parným pohonom strojných zariadení, lisovňa a smaltovňa nádob. Výrobky z umeleckej liatiny a známy hrončiansky liatinový a lisovaný smaltovaný riad sa nachádza v zbierkach Horehronského múzea v Brezne.

Odporúčam návštevu múzea.

Fotografia prvého liatinového mostu v celom Rakúsko-Uhorsku vyrobeného v zlievarni Hronec v roku 1810.
Doprave slúžil od roku 1810 do roku 1962.

Na fotke je jeden diel ,most sa skladal s piatich dielov.

Obrázky:

Najstaršia vysoká pec

Na Troch vodách odlievali rúry, kachle aj delové gule
Na území dnešného Slovenska sa nachádza najstaršia vysoká pec, postavená ešte v časoch bývalého Uhorska, ktorú môžu návštevníci vidieť.
Stojí v lokalite Tri vody pri horehronskej obci Osrblie na strednom Slovensku, postavili ju v roku 1795 v doline na druhej strane masívu Ľubietovského Vepra vo východnej časti pohoria Poľana.
Vo vysokej peci, ktorá ako palivo používala drevené uhlie, vyrábali surové železo a v starej železiarni na Troch Vodách odlievali rúry, kachle, železný riad aj delové gule.

Miestnu železiareň v roku 1882 po požiari úplne rozobrali, ale časť pece sa zachovala a jej 8,5 metra vysoký plášť zakonzervovali. Dnes je turistickou atrakciou.

Najstaršiu vysokú pec na tavbu železnej rudy v Uhorsku začali stavať spracovatelia železnej rudy v kráľovskom meste Ľubietová na strednom Slovensku už v roku 1692 Ľubietovská vysoká pec však už neexistuje.
Začiatky histórie obce Osrblie siahajú do druhej polovice 15. storočia a sú späté s ťažbou železnej rudy.

Poriadok pre bane a hámre z roku 1683 a vznik baníckeho podporného združenia

Za búrlivý rozvoj baníctva a železiarskeho priemyslu na okolí Dobšinej možno bezo sporu vďačiť aj vyhovujúcim banskoprávnym pomerom v podnikaní. Nemožno nespomenúť udelenie Krupinského práva mestu v roku 1328, i keď s určitými obmedzeniami a zavedenie všeobecne platného Maximiliánovho banského zákonníka v roku 1573 (Wenzel 1880). Podmienky v jednotlivých banských strediskách boli ovšem rôzne, čo vyvolalo potrebu miestnych pravidiel a poriadkov. Tak tomu bolo aj v Dobšinej, keď 21. 9. 1683 mestská rada potvrdila poriadok pre miestne bane a hámre, ktorý je dobrým prameňom umožňujúcim charakterizovať banský a železiarsky priemysel vtedajšej doby (Mikulik 1881). Tento sa okrem čisto pracovných oblastí zaoberá aj vzájomnými vzťahmi medzi obyvateľstvom. Podnet k prijatiu tohto poriadku dalo niekoľko popredných najstarších baníkov a hutníkov požívajúcich všeobecnú úctu, ktorí predstúpili pred mestský súd a požiadali v mene všetkých o dovolenie založiť „čestné združenie“ pod názvom „Bratstvo“ (Ehrbare Brűderschaft). Bratstvo malo za cieľ predovšetkým zabezpečiť dodržovanie pracovnej morálky a finančne podporovať svojich členov v prípade neočakávanej udalosti. Keďže tento poriadok je ojedinelým obrazom o tom, aké vzťahy a pomery boli v tejto dobe v baníctve a hutníctve, rozoberieme niektoré jeho ustanovenia podrobnejšie.

Celý poriadok má okrem úvodnej a záverečnej časti 31 ustanovení. V úvodnej časti sudcovia, banskí majstri a rada mesta na základe predloženej žiadosti udeľuje súhlas na ustanovenie Bratstva, dovoľuje mu používať banícky znak a ustanovuje, že priestupky proti jednotlivým ustanoveniam posudzuje a trestá toto združenie. Obsahom prvých ustanovení je nabádanie k pravej bohabojnosti, k prejavom pobožnosti, k pravidelnej účasti na bohoslužbách, k prijímaniu oltárnej sviatosti, ako aj poslušnosti vôbec a podľa majetkových pomerov i k podporovaniu farára, kazateľa a kostolníka. Každý baník, hutník a uhliar bol povinný na veľké sviatky (Vianoce, Nový rok, Veľká noc, Turice) chodiť na oferu a podľa svojich možností venovať príslušnú sumu. Pri tom sa všetci musia zdržať pitia pálenky, nezmyselného zaprisahávania sa a hrešenia. Za nedodržanie tohto príkazu bol stanovený trest odovzdať funt loja.

Všetci baníci, hutníci a uhliari boli povinní vo všetkom poslúchať aj „svetskú“ vrchnosť banského mesta (richtára, banského majstra a radu), pokorne ich zdraviť a v závažných problémoch sa s nimi poradiť. Iba v takom prípade bolo možné očakávať ochranu. V prípade, keď niekto akokoľvek zneuctil vrchnosť, neminul ho trest. Pretože sa majitelia musia starať o svojich zamestnancov, sú baníci, hutníci a uhliari, ako aj ich ženy s deťmi, povinní týchto milovať a ctiť si ich. Keď hámre zamrznú, musia hutníci majiteľovi poďakovať, čím dajú podnet k tomu, aby aj ďalej konal v ich prospech.

Každoročne, v prvý deň roka, sa musí v dome starého cechmajstra konať všeobecné zhromaždenie, na ktorom sa pri otvorenej pokladnici zvolí nový cechmajster. Súčasne každý podľa svojich možností odovzdal banskému majstrovi v mene váženého Bratstva novoročný dar. Ak sa niekto zdráhal, bol vykázaný z Bratstva dovtedy, kým svoj priestupok neodprosil a nezložil dve holby vína. Zhromaždenie všetkých baníkov, hutníkov a uhliarov sa konalo aj na Turice a bolo spojené s oslavami i pretekmi v streľbe. Mládenci a tovariši, po predchádzajúcom zvolení mestskej vrchnosti, predvádzali banícky pochod a tanec.

Pre dodržiavanie poriadku sa „bratia“ rozdeľovali do týchto kategórií: baníci -haviari, kováči, lejári, kuriči (pomocníci kováča), obsluhovači pecí (pomocníci hutníka) a uhliari (Berg-Häwer, Hammer-Schmiede, Die Eysenbläser, Heitzer, Zuwarter, Kőler). V prípade, ak by sa jeden nad druhým nadraďoval, bol potrestaný podľa uváženia predstaveného majstra. V Bratstve sa nestrpel zneuctený člen, preto ak niekto hanobil iného, nadával mu a postihnutý to dokázal prostredníctvom dvoch svedkov, musel ho verejne odprosiť a takto mu „vrátiť česť“ (Mikulik 1881).

Pravidelne, mesačne raz, sa zvolávalo zhromaždenie všetkých členov, na ktorom pri otvorenej pokladnici každý baník, hutník a uhliar zložil 12 denárov. Z takto získaných prostriedkov sa v nutných prípadoch podporoval nehodou postihnutý a biedou trpiaci „brat“ a poskytovala sa výpomoc pri výdavkoch na dôstojné pochovanie zosnulého. Poplatok sa mohol požadovať v niektorých prípadoch i štvrťročne odrazu. Ak sa niekto úmyselne oneskoril s platením, musel zaplatiť dvojnásobok, pretože v opačnom prípade bol zavrhnutý. Svoju nespokojnosť a sťažnosti členovia predostierali tiež pri otvorenej bratskej pokladnici. Každá tragická udalosť, najmä smrť „brata“ alebo jeho rodinného príslušníka, sa musela oznámiť cechmajstrovi, prostredníctvom erbu sa pozvalo celé Bratstvo a zložilo sa na žajtlík vína, čo zaväzovalo k pomoci i účasti na pohrebe.

Závažné sú ustanovenia o možnostiach banského podnikania. Každý jednotlivec, ktorý mal záujem dolovať, ohlásil svoj úmysel banskému majstrovi a to najmenej 8 dní vopred. Potom mal možnosť vykonávať banské práce počas 14. dní. Po ich uplynutí bol povinný baňu presne vytýčiť a nechať si ju zaevidovať. Ak sa tak nestalo ani v počas 6. týždňov, bola baňa považovaná za opustenú. Ohraničovanie územia, na ktorom sa vykonávali banské práce , sa konalo raz ročne po Michalovi. Za nesplnenie evidenčných povinností hrozilo majiteľovi prepadnutie bane v prospech iného záujemcu. V prípade, že niekto svoju baňu nechal tri roky mimo prevádzky, bola považovaná za opustenú i vtedy, ak bola správne prihlásená, zaplatená i vytýčená. V prípade, že ju chcel pôvodný majiteľ znovu získať, musel zaplatiť poplatok rovnako ako predtým. Sporné prípady riešilo niekoľko skúsených baníkov, ktorí sa schádzali s dovolením banského majstra a cechmajstra. Baníci museli pre svojich majiteľov verne pracovať. Ak by baník zistil, že v poli jeho majiteľa pracuje niekto zo susedného poľa, alebo niekto iný, musel to ohlásiť. V prípade, že tak neurobil, bol potrestaný. Ruda sa nakladala debien o veľkosti 9. vedier a museli sa raz ročne za prítomnosti banského majstra a cechmajstra odmerať. Debna musela byť úplne naložená dobrou železnou rudou.

Ďalšie ustanovenia sa dotýkajú práce v hámroch a vzťahov v pracovnom procese. Ak niekto pri práci v hámri zbadal neveru a nedisciplinovanosť svojich druhov, musel to oznámiť majiteľovi. Aj za ohováranie bol stanovený trest. Hutník musel ostať celé leto pracovať u toho majiteľa, ktorému sa predchádzajúcu jeseň prisľúbil. Ak svojvoľne prešiel pracovať k inému majiteľovi, mohol ho pôvodný majiteľ donútiť k návratu. V opačnom prípade bol robotník povinný uhradiť vzniklú stratu. Práca sa musela začať vždy v pondelok ráno. Svojvoľné záhaľky hutníkov boli zakázané. Kto bez závažného dôvodu nedodržal pracovnú disciplínu, bol na základe sťažnosti majiteľa potrestaný. Keď sa zamestnancovi vyskytol určitý problém so zamestnávateľom, ktorý sami neboli schopní vyriešiť, mal zamestnanec právo zavolať jedného alebo dvoch majstrov od iného podnikateľa. Na ich prípadnú neochotu sa mohol sťažovať u Bratstva. Cudzí zamestnanec, alebo nečlen Bratstva, musel ale najprv zložiť holbu vína. Opakujúca sa pomalá a neúspešná práca v hámri bez zjavnej príčiny, nemala byť ešte dôvodom na prepustenie z práce. Majiteľ musel najprv dovoliť dvakrát použiť iný pracovný postup. Týmto spôsobom sa najlepšie posúdilo, či je nesprávny postup, alebo zlí pracovníci. Každý čestný majster mal možnosť prijať učňa s podmienkou, že túto skutočnosť najprv ohlási Bratstvu, chlapca predstaví a zaplatí príslušný poplatok.

Pri práci si musel podriadený vždy ctiť nadriadeného a poslúchať ho. Nadriadení mali povinnosť s podriadenými jednať vždy ľudsky a to preto, že spolunažívajú v jednom zväzku. Nesmú opovrhovať ich prípadnou nevedomosťou alebo nešikovnosťou, podceňovať ich a vysmievať sa im, pretože si musia byť vedomí toho, že každý sa najprv musí učiť a nikto nemôže vedieť všetko. Mzda za celý týždeň bola vyplácaná vždy v sobotu poobede. Ak sa stalo, že majiteľ nemal pripravené peniaze, musel tak urobiť v nedeľu po kázni. Pracovať v nedeľu bolo zakázané. Výnimky v mimoriadnych prípadoch povoľoval cechmajster.

Ak sa niekto chcel stať cechmajstrom, zastávať jeho funkciu a mať jeho postavenie, alebo inak spoločensky postúpiť, musel sa vopred prihlásiť u Bratstva, požiadať o dovolenie a zložiť poplatok podľa príslušnosti: kováč a lejár 1 toliar, kurič, obsluhovač pecí ½ toliara, pomocník haviara ¼ toliara. Keď niekto ľahkomyseľne vystúpil z Bratstva a opovrhoval ním, bol potrestaný mestským súdom, pričom sa už nemohol viac stať jeho členom. Majiteľom bolo dovolené podľa vlastného uváženia prijímať do práce aj cudzích robotníkov. Títo boli však povinní vopred zložiť Bratstvu holbu vína. Uhliari, rovnako ako baníci, boli povinní nakladať plné koše. Šichtohaviarske groše museli byť odovzdané Bratstvu.

Záverečná stať tohto poriadku, ktorá je podpísaná sudcom, je vyhlásením mestskej rady o tom, že predmetný poriadok bol stanovený s jednoznačným súhlasom majiteľov s účelom upevnenia morálky a to na vlastnú žiadosť banských a hutných robotníkov. Mestská rada dovolila založiť Bratstvo, čo aj potvrdila mestskými insígniami.

Spoločný cech baníkov, hutníkov a uhliarov založený týmto poriadkom roku 1683 trval až do roku 1743, kedy sa baníci odčlenili a bol založený cech baníkov so svojimi pravidlami, upravenými neskôr v roku 1772. Samostatný cech uhliarov vznikol v roku 1808. Keďže už artikuly spoločného cechu hovoria o prispievaní určitou sumou do spoločnej pokladnice, oprávňuje to k tvrdeniu, že už v roku 1683 boli položené základy tzv. bratskej pokladnice, ktorá s určitými obmenami sprevádza baníctvo prakticky až do doby po svojom zániku. Pretože povolania združené v spoločnom cechu boli, ale aj sú dodnes, obzvlášť rizikové, jedným hlavným jeho účelom bolo odškodňovanie formou podpory.