Moštenica

Mosnyce (1340), Hütten Moschenitz (1563). Napriek skutočnosti, že prvá písomná zmienka o území „terra Mosnicze“ pochádza z roku 1340 a o ťažbe medenej rudy v jej okolí, územie bolo osídlené už v čase mladšej a neskorej doby bronzovej (1200 až 800 pnl.), čoho dokladom je Hradište - hradisko postavené na nedostupných svahoch a opevnené predpokladanou priekopou na východnej strane ľudom lužickej kultúry.

1. marca 1495 bola uzavretá spoločná zakladacia zmluva Banskobystrického mediarskeho podniku, ktorý sa stal na prelome stredoveku a novoveku najvýznamnejšou obchodnou spoločnosťou. Na tento podnet vznikla obec Moštenica na území podkonického chotára okolo novovybudovaných hút - scedzovacej (tzv. nemeckej) a rafinačnej (tzv. poľskej), ktoré boli od r. 1503 do zač. 18.stor. dôležitým článkom Banskobystrického mediarskeho podniku. Spoločnosť zmodernizovala banskú výrobu, skoncentrovala ťažbu i dopravu . Tu sa vyše 200 rokov spracúvala bohatá surová meď zo Španej doliny a Starých hôr.
   V obci je dodnes vidieť telesá náhonov vodných kolies, ktorými sa spojili dva potoky na pohon scedzovacej huty. S výstavbou hút súvisel aj rozvoj obytných a podnikových domov. Keď v polovici 16. storočia zaznamenala mediarska spoločnosť najväčší rozmach výroby medi a striebra dala postaviť tiež administratívnu budovu, nad vchodom ktorej je dodnes zachovaný nápis:
   1 5 6 1
   FERDINAND. D. G. ELEKTVS. ROMANOR. IMP. S. A. GR. H. V. BG. REX. INF. HI. AR. AV.
   V obci sa nachádza klasicistický kostol z r. 1846 s obrazom Ukrižovania od J. B. Klemensa, ktorý bol postavený na základe písomnej žiadosti cisársko-kráľovskej komory na podnet obyvateľov Moštenice a Hiadľa.
   V roku 1921 bola v Moštenici zahájená výstavba prvého Robotníckeho domu na Slovensku a tiež bola založená telocvičná jednota.

Domnievam sa niektoré mestá by sa mohli učit ako sa obhospodaruje spoločný majetok.😉

Historické prvenstvá

  1808-Muránska únia-1.účastinná spoločnosť podnikajúca v železiarstve.

1. mája 1808 bola podpísaná zakladajúca listina novej spoločnosti, ktorá prijala názov Muránska únia. Výrobu organizoval Ondrej Šramko. Stala sa tak prvou účastinnou spoločnosťou podnikajúcou v železiarstve. Zakladajúca listina slúžila aj ako stanovy Únie. Podľa nej sa rozhodlo, že Únia bude mať tieto výrobné zariadenia: dve maše, čo znamenalo, že jednu ešte bolo treba vybudovať, dvanásť skujňovacích hámrov, jeden hámor s dvoma komínmi, osem vykúvacích hámrov, štyri slovenské pece. Ročná produkcia železa bola asi 850 ton a v roku 1850 asi 3850 ton.Rozmach Revúcej bol poznačený obchodovaním a predovšetkým viac ako päťstoročnou výrobou a spracovaním železa. Už pred rokom 1556 tu pracovalo 8 taviacich hút a 7 hámrov. V prvej polovici 19. storočia sa tu vyrobilo až 15 % celoslovenskej výroby železa.

Revúca mala v spoločnosti 75 účastín. Dividendy z týchto účastín predstavovali ročne až 30 000 zlatých.

Zdroj: Dušan Dubovský „Pamätnica mesta Revúca“, 2007

Špaňodolinský banský vodovod

Trasa vodovodu viedla z Pustej doliny pod Prašivou v Nízkych Tatrách cez donovalskú osadu Polianka do Španej Doliny, osady ležiacej 11 km severne od Banskej Bystrice. Prístup: Z Donovalov po zeleno označenom turistickom chodníku v súbehu s náučným chodníkom smerom na Šachtičku ako aj po červeno označenom turistickom chodníku z Donovalov smerom na Prašivú.

Vznik vodovodu súvisí s rozvojom ťažby medi v Španej Doline. Keď v roku 1496 začalo hĺbenie hlavnej ťažobnej šachty Ferdinand, bola potrebná voda na pohon jej ťažných a čerpacích strojov, ktoré poháňal konský gápeľ v kombinácii s vodným kolesom. Preto bola vybudovaná sieť jarkov v blízkom okolí, ktoré privádzali k šachte vodu z miestnych zdrojov. Stavbou nových banských zariadení a najmä otváraním nových šácht potreba vody stúpala, takže vodovod bolo nutné napojiť na vzdialenejšie zdroje vody. Podľa historických dokladov v roku 1639 siahal už po osadu Buly na Donovaloch (mal dĺžku 13,6 km) a v roku 1764 až pod severné úbočia Prašivej do Pustej doliny. V tejto vrcholnej fáze dosahoval vodovod dĺžku 35,4 km a s bočnými rozvodmi, prípojkami a rozvetveniami meral až 42 km. Voda vodovodom prúdila pomerne rýchlo, spod Prašivej sa do Španej Doliny dostala za približne dve a štvrť hodiny. Pozoruhodný bol i prepravný výkon vodovodu, ktorý predstavoval asi 70 - 100 litrov za sekundu na distribučné miesto v sedle Dolný Šturec, odkiaľ sa voda rozvádzala k jednotlivým banským prevádzkam.

Návštevné miesto Izbica je vďaka zachovanému pôvodnému kamennému múru ojedinelá lokalita na trati vodovodu - dnes na múre leží replika dreveného žľabu. Vodovod slúžil potrebám človeka štyri storočia. Skončil svoju činnosť v roku 1906, kedy definitívne zanikli špaňodolinské bane. Za sto rokov, ktoré odvtedy uplynuli, toto dielo šikovných rúk a umu, takmer úplne zmizlo. Splynulo s lesom. Do súčasnosti sa z neho zachovala iba viac či menej viditeľná trasa s niekoľkými pozostatkami technických úprav terénu. Vďaka iniciatíve Občianskeho združenia „Nový Kumšt“ boli na trase vodovodu doteraz vybudované dve návštevné miesta (Izbica a Polianka), ktoré sú vybavené informačnou tabuľou, replikou niekoľkých segmentov žľabov, prístreškom a drevenou plastikou žľiabkára.
Náčrt z roku 1764 zobrazujúci trasu Špaňodolinského banského vodovodu spod Prašivej až po Španiu Dolinu.

Obrázky:

Múzeum medi v Španej Doline
Banícke bratstvo Herrengrund-Špania Dolina má vo svojich stanovách úlohu zbierať, reštaurovať a verejnosti sprístupniť historické artefakty súvisiace s ťažbou medi v Starohorsko-špaňodolinckom regióne.V roku 2009 sme pre návštevníkov Španej Doliny otvorili malé „Naše múzeum medi“.

Pri návšteve múzea sa snažíme kvantitu vystavených zbierok nahradiť kvalitným odborným výkladom. V múzeu predstavujeme kompletnú zbierku minerálov z ložiska, prierez histórie ťažby a spracovania rudy, cesty exportu medi od staršej doby bronzovej do roku 1888. Návštevník sa oboznámi s cementáciou medi a výrobou zelenej farby. Počítačová animácia práce vodného ťažného stroja šachty Ludovíka a možnosť vyraziť si vlastnoručne repliku herrengrunderu z roku 1739 doplňujú expoíciu múzea. Program trvá 1 až 2 hod. podľa priania návštevníkov. Pre špecializovaných záujemcov je na požiadanie možné program rozšíriť o konkrétne okruhy napríklad: Emisie výplatných známok atd. Na návštevu môže naviazať prechádzka so sprievodcom po malom náučnom banskom chodníku 45 min., alebo po veľkom 2 hod. Program je možné kombinovať s mnohokilometrovými túrami nádhernou prírodou, občerstvením v Baníckej krčme či penzióne Klopačka kde je umiestnené aj Múzeum čipky.

Návšteva múzea je možná len na objednanie na telefónnych číslach:
0908 927 636
0905 651 057
0905 783 144

Zaujímavá zbierka výplatných známok.🙄

Obrázky:

Navštívte "Štiavnickú knižnicu" v Miškovci.

Za pozornosť stoja najskôr aj zaujímavé udalosti, ktoré sa na našom území odohrali pri vzniku Československej republiky, keď sa knižnica slávnej Banskej akadémie dostala do Maďarska. Československá republika vznikla 28. októbra 1918, no československé vojská sa do Banskej Štiavnice dostali až 7. januára 1919, za tento čas sa zorganizovali a ozbrojili študenti Akadémie pochádzajúci z Maďarska, prevzali v B. Štiavnici moc a knižnicu, zariadenie školy aj s archívom Akadémie odsťahovali do Maďarska. Najskôr prebiehalo sťahovanie cez Hronskú Dúbravu, kde bolo vlakové spojenie, po jej obsadení československými vojskami prebiehalo sťahovanie na vozoch ťahaných koňmi do Hontianskych Nemiec a tu bol celý inventár nakladaný na vlak.
Zaujímavosťou je, že bolo prijatých niekoľko zákonov podľa ktorých sa pri delení majetku bývalého Uhorska mala dodržať zásada, že majetok, ktorý bol 28. októbra 1918 v tom ktorom štáte mal ostať jeho majetkom, žiaľ knižnica a celý inventár Akadémie bola vysťahovaný a nikto nepožiadal Maďarsko aby bol v zmysle týchto zákonov bol majetok navrátený na Slovensko
.
V maďarskom Miškovci je teda umiestnená knižnica, ktorá začala vznikať už v roku 1735 v rámci baníckej priemyselnej školy, založenej v súčasných Štiavnických Baniach. Dvorská komora vo svojom dekréte z júna 1735 uložila „..zabezpečiť knihy do knižnice pre povinné čítanie baníckych kníh“. Po založení Banskej akadémie v roku 1763 v Banskej Štiavnici bola činnosť v zaisťovaní kníh ešte intenzívnejšia. V prvej etape sa knihy sústreďovali najmä na jednotlivých katedrách, no už v roku 1771 bola daná knižnica pod vedenie profesora C. Tierenbergesa a stála sa centrálnou pre celú Akadémiu pričlenenou k rektorátu. Do knižnice sa napríklad nakupovali aj celé knižnice jednotlivých profesorov, ako príklad môže slúžiť zakúpená knižnica Peithera, pôsobiaceho na Univerzite v Prahe a na Banskej Akadémii v B. Štiavnici. Len táto obsahovala 1400 zväzkov a aj táto je teraz umiestnená v Miškovci.

Sú v nej diela zaoberajúce sa baníctvom, hutníctvom, razením mincí, právnickými vedami, dejinami, jazykovedou, medicínou, ale aj teológiou. V ďalších rokoch sa knižnica rozrastala, tak ako rástli nároky na vzdelávanie sa na Akadémii. Keď sa začal koncom 18. storočia výskum v prírodných vedách internaciolizovať začali v knižnici narastať aj počty časopisov vychádzajúcich v celej Európe. A tak sa v knižnici nachádzajú časopisy s redakciou svetových vedeckých kapacít, napríklad francúzskeho vedca Lavoisiera. Ku koncu 19. storočia pribúdalo do knižnice až 1200 zväzkov ročne najrôznejšieho odborného zamerania.

V knižnici môžeme obdivovať diela významných svetových vedcov, Euler /matematika/, Bernouli /hydraulika/, Galilei, Ampere, Faraday /fyzika/ a desiatky ďalších z najrôznejších odborov, nevynímajúc ani filozofiu, jazykovedu, teológiu. Skutočne nachádzajú sa tu veľmi vzácne diela. Knižnica má riadenú atmosféru /teplota, vlhkosť vzduchu, prašnosť/ Z pôvodnej knižnice Banskej Akadémie, ktorá mala 60000 zväzkov sa 40000 nachádza v Miškovci a zbytok 20000 týkajúci sa lesníctva je umiestnený v Šoproni.

Vývoj banského školstva v Banskej Štiavnici do roku 1922

Najvýznamnejším zdrojom štátnej pokladnice habsburskej monarchie v 16. - 18. storočí boli príjmy, ktoré pochádzali z ťažby drahých a farebných kovov na dnešnom území Slovenska. V 17. storočí vrcholila na tomto území turecká expanzia, začiatkom 18. storočia protihabsburské povstania. Tieto udalosti veľmi nepriaznivo vplývali aj na baníctvo a na ďalšie nadväzujúce odvetvia. Baníctvo malo v tomto období už dosť vlastných problémov, ktoré súviseli so stále väčším zatápaním čoraz hlbších banských diel, ako aj s nevyhnutnosťou sústreďovať sa na dobývanie a úpravu chudobnejších rúd. To všetko prispievalo k vytváraniu podmienok pre čoraz väčší rast záujmu banských úradov i Dvorskej komory vo Viedni o ďalšie povznesenie a rozvoj baníctva v celej habsburskej monarchii, ale osobitne na území dnešného Slovenska. Jedným z účinných prostriedkov, ktorý mal k dosiahnutiu tohto cieľa prispieť, bolo organizovanie prvých foriem výučby banského odborného dorastu. Ich kolískou sa stala vo väčšine prípadov Banská Štiavnica, pričom niektorým z nich patrí aj svetový primát. Pri výbere miesta pre Banskú Štiavnicu rozhodlo niekoľko daností: stáročné tradície baníctva, úpravníctva či hutníctva, ich vtedajšia vysoká úroveň, ale aj veľká perspektívnosť ťažby drahých kovov v banskoštiavnickom rudnom revíri.

Predakademické obdobie

Zmienku o prvej cieľavedomej a organizovanej forme výuky odborného banského dorastu v Európe vôbec nachádzame v Banskej Štiavnici už roku 1605. Znenie dekrétu z 10. decembra 1605 nás oprávňuje predpokladať, že výuka odborného banského dorastu - expektantov - existovala v Banskej Štiavnici už predtým. Nádejných banských úradníkov - expektantov, ako sa vtedy nazývali, prideľovali jednotlivým banským úradom, kde sa niekoľko rokov zacvičovali v jednotlivých odboroch banskej činnosti a prevádzky. Kto sa z expektantov v práci osvedčil a dobre spoznal príslušný odbor, toho prijali za banského úradníka. Dekrétom Dvorskej komory vo Viedni z 10. januára 1632 sa táto forma výuky rozšírila na celé územie habsburskej monarchie. Popri praktickej výuke v baniach, hutách, mincovniach a na banských správach vedúci úradníci poskytovali expektantom aj príslušné teoretické vedomosti. O dô- ležitosti, ktorú pripisovala Viedeň budúcim banským odborníkom, svedčí fakt, že Dvorská komora mala výhradné právo ich umiesťovania na budúcich pracoviskách. Starostlivosť o ich výchovu dokazuje aj štipendium 102 zlatých ročne, ktoré im prideľovali v priebehu výučby. Dekrét Dvorskej komory vo Viedni z 10. januára 1632 je súčasne prvým známym dokumentom v Európe o poskytovaní štipendia budúcim banským odborníkom.

Z inštrukcie Dvorskej komory (vo Viedni 22. septembra 1676 vyplýva, že komorskí úradníci mali expektantov vyučovať najmä v banskom meračstve a hutníctve. Aj z ďalšieho nariadenia Dvorskej komory z 20. apríla 1703 vysvitá, že sa výchove expektantov venovala veľká pozornosť, pretože ich počas výučby, ktorá trvala pravdepodobne 2 roky, nemali zaťažovať administratívnymi ani kancelárskymi prácami.

Počas celého 17. storočia, ale aj v 18. storočí všetky objavy a vynálezy sa spravidla prísne strážili. Brány univerzít zostávali pred technickými vedami zavreté, preto postupne začali zákonite vznikať najskôr odborné a potom aj vysoké technické školy. Baníctvo bolo oblasťou kde bolo prvý raz nevyhnutné riadne školské vzdelávanie a kde sa aj organizovane verejne vyučovali technické a prírodné vedy vôbec. Aj v tomto smere patrí Banskej Štiavnici významné miesto.

Dňa 12. júna 1735 vydala Dvorská komora vo Viedni dekrét a inštrukciu o vyučovaní na baníckej škole (Bergschule) v Banskej Štiavnici. Spolu s Jáchymovskou inštrukciou z roku 1733 je to prvá inštrukcia na svete vôbec, ktorá vymedzovala organizačnú štruktúru,, učebný plán i metódy vyučovania banských odborníkov. Okrem toho, že sa presne stanovila dĺžka učenia na dva roky, významná bola aj požiadavka, že žiak musel po dvoch rokoch mať nielen teoretické vedomosti, ale musel vedieť riešiť aj praktické úlohy. Výučba a výcvik prebiehali v štyroch hlavných odvetviach - všeobecná a banská geológia, banské právo a zvyklosti, banské meračstvo, skúšobníctvo a hutníctvo. Prvým profesorom tejto školy bol slovenský polyhistor - Samuel Mikovíni, jeden z najvýznamnejších vedcov 18. storočia v Uhorsku (1686-1750).

Dôležitým krokom v organizácii výučby banského dorastu v Banskej Štiavnici bol dekrét Dvorskej komory zo 6. augusta 1737. Banskoštiavnická banícka škola sa stala školou so systematickou teoretickou výučbou a študijným poriadkom. Počet žiakov bol zredukovaný zo 14 na 8 a okrem plateného profesora každému žiakovi určili jedného inštruktora. Vyučovanie na škole bolo bezplatné, výdavky na platy inštruktorov hradila štátna pokladnica. Škola zásluhou Samuela Mikovíniho dosiahla takú úroveň ako nijaká iná podobná škola v 1. polovici 18. storočia v Európe. Škola bola bezprostredné podriadená Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici a najvyšší dozor vykonávala Dvorská komora vo Viedni. Mikovíni prednášal žiakom najskôr v Štiavnických Baniach, potom vo vlastnom dome v Banskej Štiavnici. Škola bola v Štiavnických Baniach, kde bolo aj laboratórium. Mikovíniho prednášky sa sústreďovali predovšetkým na matematiku, geometriu a meračstvo. Osvojenie týchto vedných disciplín a ich aplikácia v praxi mala existenčný význam najmä pre baníctvo v banskoštiavnickom rudnom revíri.

Obdivuhodné vedomosti z viacerých vedných odborov a dlhoročné Mikovíniho praktické skúsenosti znamenali neobyčajné pozdvihnutie aj celkovej odbornej prípravy budúcich banských odborníkov. Roku 1748 robil Mikovíni veľké regulačné práce na Dunaji pri Komárne, o rok neskôr viedol výstavbu kráľovského paláca v Budíne a roku 1750 pracoval na regulácii Váhu pri Trenčíne, čo sa mu stalo osudným, pretože pri týchto prácach prechladol, ochorel a zakrátko aj zomrel. So zreteľom na veľkú pracovnú zaujatosť Mikovíniho mimo Banskej Štiavnice od roku 1748 za banského merača vymenovali niekdajšieho Mikovíniho žiaka Johanna Tobiáša Brinna a za jeho asistenta Turmanna - takisto jeho bývalého žiaka. Obaja však museli aj vyučovať banské meračstvo. Po Mikovíniho smrti nevymenovali však učiteľa na prednášanie matematiky. Ochudobnená teoretická príprava prešla na banského merača, ktorý mal svoje pôsobisko v dnešných Štiavnických Baniach. Roku 1751 sa aj sídlo školy premiestilo do úradnej miestnosti pri súkromnom byte banského merača.

Škola pripravovala predovšetkým stredné odborné kádre: banských a hutných dozorcov, správcov a podobne. Všetci títo sa pripravovali len v jednom odbore. Výnimočne nadaní a usilovní žiaci študovali postupne aj ďalšie odbory a boli tak vlastne pripravení ako vyššie odborné kádre.

Vyučovanie trvalo od 1. januára do 31. decembra. Teória sa prednášala v zime a v lete býval praktický výcvik v banských, úpravníckych a hutníckych zariadeniach. Prax expektantov bývala občas aj v zime, no len aby sa nenarušil vyučovací proces. Pôvodne sa vyučovali len štyri predmety, neskôr pribudol ešte piaty - čistenie zlata a mincovníctvo.

Systém vyučovania sa zakladal na tom, že každý expektant sa pripravoval na svoje budúce povolanie štúdiom príslušnej špecializácie. V prvom ročníku expektanti získali prehľad o všetkých hlavných a príbuzných odvetviach banskej činnosti, aby mali nielen potrebný všeobecný základ, ale aby sa zistili aj ich sklony a nadanie pre štúdium jednotlivých odborov. V druhom ročníku navštevovali už len prednášky z jedného odboru, ktorý bol profilujúcim pre ich budúce povolanie.

Rozdelenie štúdia na jednotlivé špecializácie podľa nariadenia Dvorského kolégia pre baníctvo a mincovníctvo z 26. augusta 1754 malo aj svoju negatívnu stránku. Absolventi školy v prípade, že sa zmenili výrobné podmienky alebo ak bolo potrebné zastávať funkcie vyšších banských úradníkov, nemali dosť odborných vedomostí, aby mohli na takých mies- tach pracovať. Preto Dvorské kolégium pre baníctvo a mincovníctvo vydalo 10. januára 1758 nariadenie, aby sa absolventi školy, ktorí dosahovali dobré výsledky, po skončení štúdia venovali aj ďalším odvetviam banských vied, ale aj komorskému hospodárstvu, a lesníctvu. Veľký dôraz sa kládol na prax. Kým sa absolventi stoly dostali do funkcie, na ktorú sa pripravovali, museli praxovať aj niekoľko rokov. Pôvodné štipendium 156 zlatých sa postupne zvyšovalo až na 208 zlatých ročne. Do funkcie banského dozorcu, prípadne do ďalších vyšších funkcií sa mohol absolvent dopracovať len poctivou a svedomitou manuálnou prácou. Ináč sa absolventi v nijakom prípade nesmeli stať banskými úradníkmi.

Rozvoj prírodných vied v polovici 18. storočia, potreba ďalšieho rozvoja banskej výroby ako hlavného zdroja príjmov štátnej pokladnice, rozptýlenosť a rozličná úroveň výučby na podobných školách v habsburskej monarchii, z ktorých si len banskoštiavnická škola ešte aj v 50. rokoch 18. storočia udržiavala stály primát, prinútili Dvorskú komoru zaoberať sa otázkou výučby banských odborníkov. Aj napriek tomu, že sa po hĺbkovej previerke úrovne vyučovania na všetkých banských školách v habsburskej monarchii, ktorá sa uskutočnila roku 1758 na príkaz panovníčky Márie Terézie z 11. decembra 1757, konštatovala najvyššia úroveň v Banskej Štiavnici, z hľadiska súčasných, ale najíma budúcich potrieb rozvoja baníctva a príbuzných odvetví ani táto úroveň nestačila. Najväčší nedostatok banskoštiavnickej baníckej školy bol v tom, že od roku 1750 (a čiastočne už od roku 1748) sa tu nekonali systematické prednášky. To bol jeden z hlavných dôvodov, že výchova vyšších banských úradníkov bola nedostatočná. Čoraz častejšie sa ozývali hlasy po zvýšení úrovne banských vedných disciplín. Na základe písomného podnetu registrátora Úradu najvyššieho banského a mincovného majstra v Prahe Tadeáša Peithnera panovníčke Márii Terézii sa na porade vo Viedni 22. októbra 1762 rozhodlo síce o jeho vymenovaní za profesora banských vied na Karlovej univerzite v Prahe, ale oveľa väčší význam malo ďalšie rozhodnutie o zriadení samostatnej celoštátnej školy vyššieho typu, ktorá by vychovávala banských a hutníckych odborníkov pre všetky krajiny habsburského mocnárstva. A tu sme pri zrode budúcej banskoštiavnickej akadémie - najslávnejšej a najstaršej Alfa mater tohto druhu vo svete.

Banícka a lesnícka akadémia a neskôr Vysoká škola banícka a lesnícka v Banskej Štiavnici mala až do svojho zániku v roku 1919 veľký podiel na vývoji školstva na Slovensku a je dodnes najväčšou pýchou a hrdosťou starobylej banskej Štiavnice. Aj keď existencia akadémie významne ovplyvnila aj nižšie odborné školstvo, a teda aj históriu našej školy, pre rozsiahlosť historického materiálu toto obdobie záujemcom doporučujeme preštudovať si z iných zdrojov.

Banícka škola v Štiavnických baniach a v Banskej Štiavnici

Aj keď banskoštiavnická akadémia uspokojovala potrebu najkvalifikovanejších banských odborníkov pre banskú prax, ďalší rozvoj baníctva si vyžadoval aj odbornú popravu najvyššej kategórie banských robotníkov - haviarov, ktorí vykonávali všetky druhy rozpojovacích prác, banských dozorcov, ako aj iných podúradníkov. Dvorská komora vo Viedni už roku 1775 nariadila výučbu mladých banských dozorcov. Myšlienka sa však realizovala až takmer o pol storočie neskôr, keď roku 1820 viedenská Dvorská komora nariadila Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici, aby pripravili plán na školenie banských podúradníkov v banskom meračstve, kreslení a banskej technológii. Návrh osnov pripravil profesor banskoštiavnickej akadémie - Ján Nepomuk Lang von Hanstadt.

Škola, ktorá sa v dekréte Dvorskej komory vo Viedni 29. septembra 1821 označuje ako Banícka škola (Bergschule), začala svoju činnosť v novembri toho istého roku. Dňa 3. novembra 1821 odznela v miestnosti banského meračstva na Vindšachte (Štiavnické Bane) prvá prednáška. Prvým vyučujúcim bol Fridrich Lang, banský úradník, ktorý mal na starosti banské vodočerpacie stroje. Vyučovanie malo dva "náukobehy" - pre začiatočníkov a pokročilých. Zo začiatku sa vyučovalo len v sobotu. Pre veľkú zaujatosť učiteľa F. Langa i J. Gôllnera bolo vyučovanie v rokoch 1823 - 1827 prerušené. Za učiteľa školy vymenovali Jána Adrianyho a za jeho suplenta banského praktikanta na závode Vojtecha Pondelníčka. Od - roku 1829 na miesto Adirianyho nastúpil Peter Knopp, ktorý tu pôsobil až do svojho penzionovania roku 1863. Roku 1835 prednášal banské meračstvo Rosisner a roku 1840 baníctvo Herzeg.

Škola mala vysokú úroveň - mala charakter štúdia popri zamestnaní. Roku 1833 sa konštatovalo, že škola nemá charakter verejného učilišťa, ale len závadnej školy. Doba výučby trvala dva roky a vyučovacou rečou bola nemčina. V 50. rokoch 19. storočia sa na konci 1. ročníka skladali skúšky z aritmetiky, geometrie, kreslenia a banského meračstva. Na konci 2. ročníka z mineralógie, geológie a baníctva. V tomto období sa na škole vyučovalo v utorok a piatok po dvoch hodinách a jediná hodina sa venovala opakovaniu a precvičovaniu staršieho učiva. V 60. rokoch sa zvýšená pozornosť venovala úpravníctvu a strojníctvu. Po smrti Petra Knoppa na jeho miesto nastúpil Ján Keller. Učil však len v rokoch 1863- 1864. Ďalším učiteľom bol Andrej Fudzík, za učiteľa 1. ročníka vymenovali Jána Slobodu, ktorý mal v prípravnom ročníku počas 2 - 3 vyučovacích hodín týždenne preberať sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie a potom trojčlenku, zlomky, geometrické kreslenie a súčasne vyučoval nemčinu.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní nemčinu nahradili maďarčinou. Na škole v tomto období vyučoval Július Rauen, Ján Sloboda a Július Rónay (Rauen). Výnosom Ministerstva financií v Budapešti z 24. októbra 1873 školu reorganizovali, čo podstatne prispelo k zvýšeniu úrovne výučby a výchovy nižších banskotechnických kádrov. Štúdium sa predĺžilo na dva a pol roka, pričom prípravné štúdium bolo len polročné. Školu, ktorá začala nadobúdať charakter pevne organizovanej školskej ustanovizne, premiestili do Banskej Štiavnice. Nový štatút, ako aj učebný plán školy plne zodpovedali vtedajším požiadavkám a zvýšeným nárokom na úroveň vyučovacieho procesu na školách technického smeru.

Škola bola najskôr umiestená v sýpke na dvore závodnej budovy Pacherštôlne, neskôr v Komorskom dvore a napokon v Belházyovskom dome. Jej prvými vyučujúcimi boli Gustáv Líszkay, Ján Tencer a Michal Dérer; riaditeľom sa stal banský riaditeľ. Prvá vyučovacia hodina odznela 12. novembra 1873. Po polročnom prípravnom štúdiu pre tých, ktorí mali len ľudovú školu, nasledoval 2. školský rak. Do školy chodili spoločne baníci aj hutníci. V 3. školskom roku, praktickom, navštevovali školu osobitne baníci aj hutníci. Od školského roku 1884/1885 žiaci museli týždenne odpracovať tri raňajšie smeny.

Tridsiatim žiakom vybratým na základe súbehu, ak sa zaviazali pracovať v erárnych službách 10 rokov, vyplácali po 150 zlatých štipendia ročne a zadarmo mali aj písacie a kresliace potreby.

Sihla - história

Prvé zmienky o vzniku obce sú z prvej polovice 18. storočia ako komorská osada vyrástla okolo erárnej sklárne založenej r. 1744. Stabilizujúcim prvkom osídlenia bol bohatý výskyt suroviny na výrobu skla. Čistý kremeň "žabica" o čom svedčia miestne názvy Sihlianska žabica a Handeľská žabica. Voda, ktorá znamenala pohon Sihlianskeho systému drvičov kremeňa tzv. stupnikov. A lesy ako zdroj energie a materiálu v podobe dreva. Novú skláreň postavila komora r. 1762 a prenajímala ju na dvojročné obdobie (za 100 zl. neskôr 150 zl. ročne) Podľa zmluvy nesmel nájomca prekročiť stav 2 odborných zamestnancov. Skláreń vyrábala len tzv. zelené sklo, najmä duté sklo pre erárne podniky (mincovňu v Kremnici, laboratórium v Banskej Štiavnici a.i.) Nájomci postupne v r. 1864 a r. 1890 (nájomca Július Kuchynka) hutu zdokonalili a prešli na výrobu tabuľového skla. Výroba v sklárni bola za 1. svetovej vojny zastavená a už nebola obnovená.

Info pre tých čo nájdu smerom na Brezno farebné sklo.

Zaujímave stretnutie ;
15.EURÓPSKY BANÍCKY A HUTNÍCKY DEŇ, KOŠICE, 6.-9.6.2013 a 6. stretnutie banských miest a obcí Slovenska

S mapovaním dolnouhorských banských miest a komorských panstiev začal Mikovíny na začiatku roka 1730. Mapy si dal vyhotoviť hlavný komorský gróf barón Jozef Andrej Sternbach (†1734) na vlastné náklady a kremnický list si dal aj vytlačiť. Sternbach bol toho názoru, že ak by tieto mapy ako základné mapy dostal v tlačenej podobe každý úradník, potom by v nich mohli rôznymi farbami vyznačiť lesné obvody a zmeny v lesnom hospodárstve. Do polovice 40-tych rokov 18. storočia Mikovíny zameral viacero území v oblasti banských miest, ktoré v tlačenej podobe už nevyšli.👿

obr. č.1Mapa dolnouhorských banských mieste, 1740
obr.č.2Mapa okolia Pukanca, 1740/1745
obr.č.3Mapa okolia Banskej Bystrice, 1735
obr.č.4Mapa okolia Kremnice, 1733
obr.č.5Mapa okolia Ľubietovej, 1735
obr.č.6Mapa panstva v Likavke, 1735
obr.č.7Mapa panstva v Slovenskej Ľupči, 1735
obr.č.8Mapa okolia Banskej Štiavnice, 1744/1745

Obrázky:

Henclová
Štilbach vznikol v roku 1344 ako tretie banské mesto v hornom údolí Hnilca. Podľa darovacej listiny z roku 1338 bolo celé územie Tichej Vody a jej okolie vyhlásené za slobodné banské mesto. V okolitých horách patriach k mestu sa ťažila hlavne meď. Meď bola vyvážaná pod názvom "Stillbacher" do Švédska, Flandier (dnešného Belgicka) a Anglicka cez Poľsko (Gdaňsk). V roku 1435 bol v Štilbachu zriadený úrad banského majtra. V rokoch 1489 - 1527 boli v prevádzke huty na spracovanie medenej rudy. Huty boli pravdepodobne aj na území časti Huta ako hovorí jej názov.

Časť Huta je spomínaná v roku 1548 ako súčasť Bebekovského panstva, bola pravdepodobne založená Bebekom. Koncom roku 1556 bol Štilbach zničený a obyvateľstvo vyvraždené vojakmi Františka Bebeka pána Krásnej Hôrky.čo spôsobilo odchod ľudí, ktorí sa zachránili do okolitých dedína miest (Švedlár, Mníšek, Smolník) a zánik mestečka. Pozostatky obetí našli pri stavbe kostola v rokoch 1888 - 1891. Časť Huta bola obývaná aj počas 17. storočia.

Nové osídľovanie územia Štilbachu sa začína v polovici 18. storočia. Po skončení povstaní a cholerových epidémií bolo územie osídľované predkami súčasných obyvateľov dediny zväčša prisťahovalcami zo Zamaguria (dediny Lendak, Nižné Lapše[1], Vyšné Lapše [2], Fridman[3]). V roku 1828 už mal Štilbach 47 domov a 353 obyvateľov a Henclová (Huta) mala 26 domov a 252 obyvateľov. Koncom 19. storočia začali ľudia masovo odchádzať za prácou do Ameriky. Časť z nich sa vrátila a zarobené peniaze umožnili stavať prvé murované domy a v roku 1888 nový kostol.

V roku 1912 bola postavená úzkokoľajná železnica na sťahovanie dreva na parnú pílu do Vondišla (v súčasnosti Nálepkovo). Po vzniku prvej Česko-slovenskej republiky sa obnovila ťažba medenej rudy, no pre nedostatok postupne zanikla. V roku 1925 boli dediny Štilbach - Tichá Voda a Henclová spojené do jednej obce, ktorá dostala názov Henclová.