Málinec
Po páde Veľkej Moravy, následkom prirodzeného prírastku obyvateľstva, dochádza k sťahovaniu obyvateľstva a to predovšetkým úvalmi riek. Takto prostredníctvom hradov a kláštorov sa postupovalo aj povodím Ipľa, kde sa v 12. storočí pri hraničných zásekoch usadili strážcovia hraníc starého Uhorska.

Prvý písomný doklad, ktorý sa bezprostredne dotýka nášho územia je listina z roku 1212, odvtedy bol Novohrad bezpečne osídlený až k samotným prameňom Ipľa, lebo vtedy sa tu dostala križiakom sv. hrobu akási neobývaná zem zvaná "Ledník", po maďarsky Hidegkút a slovensky Chladná studňa ako aj úval lesa pri prameňoch Ipľa. Zrejme nie je náhodou, že ešte i dnes v týchto priestoroch nájdeme osadu, ktorá sa volá Chladná Studňa.

Prvý známy rod, ktorý kontroloval územie najhornejšieho toku Ipľa boli Kačičkovci, hradní páni Fiľakova a hradu Hokóló. Neskoršie spomínané územie patrilo k Ozdínskemu panstvu. Z Ozdínskeho hradu niekoľko storočí pravú stranu horného Poiplia kontroloval rod Oturičovcov. V 15. storočí bol hrad a celé jeho panstvo v rukách bratríkov. V bojoch, ktoré ich pobyt na Slovensku sprevádzal, Ozdínske panstvo zaniklo a hrad bol zbúraný. Preto ďalšie osudy Málinca sú už spojené s hradnými pánmi Fiľakova, Šalgova a Divína. Prvý známy rod, ktorý sa v tejto súvislosti spomína, sú Raškjovci, do ktorého sa roku 1551 priženil František Bebek. V tom čase však celé horné Poiplie kontrolovali Turci, ktorí roku 1577 dobyli hrad Divín, pričom do jeho nahie zaradili aj Málinec. Drancovanie Málinca a jeho okolia trvalo až do roku 1685, keď boli Turci z tejto oblasti vytlačení.

V ďalšom období môžeme vlastnícke pomery Málinca cez Žičovcov, Sentiványovcov a Kuchynkovcov sledovať až do zrušenia poddanstva. Časť pozemkov si Divínske panstvo podržalo až do roku 1921.

Prvé málinské osady vznikali preľudnením obyvateľstva, ktoré si ďalšie priestory na svoju existenciu hľadali klčovaním lesov a zakladaním panských majerov. Takto napríklad vznikali osady Hrozinovo, Podtáňovo, Malejkovo, Šťavica, Uhlisko, Revúca i Starý Vršok. Rozhodujúci podiel na zakladaní súčasných sídiel okolia Málinca mali Slovania (predkovia Slovákov), čo potvrdzujú najmä dodnes zachované názvy riek, potokov, ako aj chotárne názvy. Podľa miestnej kroniky boli prví obyvatelia najpravdepodobnejšie husiti, ktorí bojovali na okolí Lučenca pod vodcovstvom Jiskrovým. Iná verzia hovorí, že ako prví došli drevorubači zo Srbska a Chorvátska.

Isté však je, že na osídľovaní Málinca mali svoj podiel aj nemeckí kolonisti - baníci zo Saska po tatárskom vpáde v roku 1241. Dokladom toho v Málinci je vrch Sasko a osada Zlatno. Sú situované na zlato-striebornej žile tiahnucej sa od starých baní v Striebornej (chotárna časť susednej obce Cinobaňa) až po vrch Sivec - ďalšie ložisko zlata v Lehote nad Rimavicou.

Začiatkom 18. storočia sa do Málinca začali ojedinele prisťahovávať aj maďarské rodiny. V 19. storočí prichádzajú sklári slovenskej národnosti. V menšom počte prichádzali aj obyvatelia iných národností zo sklárskych oblastí v Sliezsku a Čechách. Väčšinou boli nemeckej národnosti. Svedčia o tom aj rodové mená ako Švarc, Klefner, Preisler, Hofman... Za priemyslom postupne prichádzali Židia. V druhej polovici 18. storočia sú už v Málinci usadení aj Cigáni. Bývali v osadách Mysliny, Stupník a v priestore Jamy, kde je i dnes cigánska štvrť. V 18. a 19. storočí prichádzajú ďalšie a vôbec najsilnejšie prisťahovalecké vlny chudobného ľudu z Oravy, Kysúc, ale aj z oblasti Podpoľania. Klčujú lesy, zakladajú nové ľudnaté osady a lazy. Z toho vyplýva, že počet obyvateľov bol dosť pohyblivý a od prvopočiatku sa menil. Záviselo to od možnosti obživy v tejto oblasti, kde v 19. a 20. storočí bol hodne rozšírený drevársky, banícky a najmä sklársky priemysel.

Banské značky

Banské značky vytesané v stenách banských diel, ktorých účelom bolo najmä zaznamenanie štvrťročných a ročných postupov banských chodieb pri razení, významné dátumy spojenia banských diel a vyznačenie hraníc banských mier v podzemí sa v historických štôlňach vyskytujú častejšie ako by sa zdalo, na Slovensku však ich štúdiu, triedeniu a interpretácii nebola venovaná väčšia pozornosť. Banské značky do bokov banských diel tesali tiež banskí merači oveľa skôr, ako boli kreslené prvé banské mapy, a štajgri kresali odobierkové značky pomerne pravidelne.

Meračské a odobierkové - evidenčné značky v banských dielach kresaných ručne pomocou kladivka a želiezka sa v hlbšej histórii vyskytovali pomerne často, veľká časť z týchto značiek najmä v kresaniciach ktoré sledovali rudné žily však bola s nástupom používania pušného prachu na trhanie hornín zničená . Po zavedení tejto prevratnej novinky sa totiž banskí podnikatelia húfne púšťali do znovu otvárania starých baní , úzke kresanice sa pristreľovali na „moderné“ širšie profily chodieb a ak chodba sledovala rudu, táto bola čo najskôr vydobytá - väčšinou aj s pribraním kresanice. Banské značky z obdobia stredoveku až renesancie spred 17 storočia na Slovensku sa z tohto dôvodu stali vzácnejšími a vyskytujú sa len v banských dielach, ktoré neboli „postihnuté“ úpravami trhacích prác. Po zavedení pušného prachu sa meračské a odobierkové značky prakticky zredukovali len na vývrty, do ktorých sa nabili drevené kolíky –tzv. štufy.

V prípade, že majitelia baní uznali za vhodné trvalo zaznačiť nápismi dôležité skutočnosti ako napríklad návštevy panovníkov a podobne, začali do stien banských diel vkladať kamenné tabule s vopred vytesanými nápismi a dátumami tak, ako poznáme pamätné tabule z návštev panovníkov v Štiavnicko-Hodrušskom revíri dnes sekundárne umiestnené v podzemí Banského múzea v prírode v štôlni Bartolomej, alebo v štôlni Glanzenberg v Banskej Štiavnici.

Z historickej literatúry je známy popis nápisu s vročením 1400 z Bieber štôlne v Štiavnických baniach, prípadne nápis z roku 1520 z prekopu Drei Männer Prostrednej štôlne závodu Všetkých svätých z Hodruše , oba nápisy sú však dnes už neprístupné.

O to príjemnejšie prekvapilo znovuobjavenie plošne pomerne veľkého vytesaného nápisu s vročením a s prekríženými baníckymi symbolmi na úrovni Prostrednej štôlne závodu Všetkých svätých (tiež nazývaného Horný Hodrušský banský závod), ktorý je jedným z najstarších svojho druhu v celom revíri. O kráse a výnimočnosti podzemia bane Všechsvätých sa opakovane zmieňujú takí banskí odborníci európskeho formátu ako Cseh, Szabó, ale aj Bergfest a iní ako o učebnici baníctva, preto že v nej nájdeme stopy všetkých banských technológii používaných počas trištvrte tisícročia. Táto baňa sa písomne uvádza už v roku 13.. ako fungujúca a prosperujúca baňa. Dobývanie v nej sa ukončilo v 50 rokoch 20 storočia, má teda takmer 800 ročnú históriu.

V roku 2007 bol montanistickými nadšencami speleoalpinistickým spôsobom vylezený 30 metrový kresaný komín z 16 storočia od úpadnice Erzsinken. V novšej dobe bol považovaný za slepé banské dielo, preto že zdanlivo nemal žiadne rozrážky, zospodu sa dalo dosvietiť na čelbu komína. Banská mapa je v týchto miestach neprehľadná vzhľadom na veľký počet banských diel tejto prastarej bane, a tak bola nesprávne interpretovaná.

Prvé správy po prieskume hovorili o systéme kresaníc aj strieľaných chodieb na úrovni hlavy komínam a prinesené fotografie zobrazovali veľký kresaný nápis s letopočtom a banskými symbolmi. V roku 2008 bol preto pracovníkmi majiteľa bane v spolupráci s nadšencami montanizmu popri iných prácach tento starý komín vydrevený a vystrojený rebríkmi ako alternatívna trasa pre vyspelejších montánnych turistov ktorí navštevujú v súčasnosti budovaný banský skanzen v Hodruši.

Vytesaný obraz samotný obsahuje veľký kvartálny „vinkel“ tvaru roztiahnutého „L“ vľavo od nápisu a vytesaných baníckych symbolov + prekrížený mlátok (kladivo s plochami na oboch stranách) a želiezko (sekáč s jednou stranou plochou a druhou s britom, osadený na rúčke) veľkosti cca 40 x 40 cm . Rúčky oboch symbolov sú prekrížené v spodnej tretine a zvierajú ostrý uhol. Dnes zobrazované „kladivká“ majú rúčky väčšinou skrížené v polovičke svojej dĺžky a to pod 90 stupňovým uhlom. Násadka - rúčka „želiezka“ je vyobrazená ako ohnutá, čo zodpovedá skutočnej ergonómii a reálnemu tvaru stáročiami používania optimalizovanému. Celkovo sa teda jedná o vyobrazenie oboch baníckych nástrojov v reálnej až mierne nadreálnej veľkosti v usporiadaní, ako ich poznáme z erbových a pečatných zobrazení stredoveku.

Nad železnými časťami vyobrazených nástrojov je vytesaný nápis s veľkosťou písma cca 6 – 8 cm, prečítaný a interpretovaný s najväčšou pravdepodobnosťou ako C V 1510 R , pričom jednotka a nula (10) v nápise je spojená priečkou a tisícová jednotka je s vytesanou bodkou na spôsob i.

Na základe analógii z pojednaní o približne rovnako starých banských nápisoch zo saskej baníckej oblasti Nemecka, odkiaľ k nám boli masívne importované technológie a znalosti razenia banských diel prisťahovalcami pozývanými panovníkmi, pokladá autor za vysoko pravdepodobné že nápis je možné interpretovať ako upresnenie dátumu vročenia nasledovne:

C je značka Cuartal (Quartal - Kvartál)
V označuje poradie týždňa v danom kvartáli – teda 5. týždeň kvartálu
1510 je rok
R je označenie kvartálu Reminiscere

Nápis by teda mal znamenať 5. týždeň kvartálu Reminiscere roku 1510 (poznámka: cirkevné kvartály dodnes používané už len Evanjelickou cirkvou a.v. sa nezhodujú s dnešným členením roku na kvartály podľa mesiacov. Odpočítavali sa od najväčšieho cirkevného sviatku, ktorým je Veľká Noc.) Keďže tento sviatok je pohyblivý datovanie orientačne vychádza v dnešnom ponímaní na 11 až 18 január 1510 Juliánskeho kalendára čo zodpovedá prvým pracovným dňom po sviatkoch Narodenia Pána (dnešné Vianoce, Nový rok - Silvester, Traja Králi). 🙄

Autor;Karsten Ivan

Hronský Beňadik - Slovenská brána

Obec sa vyvinula na mieste staršej lokality osídlenej už v neolite, v dobe halštattskej a veľkomoravskej, pri benediktínskom kláštore v poslednej tretine 11. storočia. Hronský Beňadik sa spomína v roku 1075 ako monastérium (ecclesia Sancti Benedicti). Bola poddanskou obcou najskôr opátstva (ktoré v roku 1075 založil vojvodca, neskorší kráľ Gejza I.), neskôr ostrihomskej kapituly. Komplex kláštora a kostola je v súčasnosti národnou kultúrnou pamiatkou. Areál bývalého benediktínskeho opátstva vybudovali na čnejúcej skale v miestach, kde sa spájali dve prastaré cesty: jedna zo západu, z Nitry a druhá z južného Slovenska; ďalej pokračovali údolím Hrona do Zvolena a do banských lokalít na strednom Slovensku.
Základy prvého objektu románskej baziliky svätého Benedikta z roku 1075 sú pod súčasným trojloďovým kostolom z obdobia 1346-1410. Pri jeho výstavbe bola použitá časť materiálu z pôvodnej baziliky. V 16. storočí kostol s kláštorom opevnili na spôsob renesančného hradu. V roku 1599 mestečko spustošili a vypálili Turci. Ako pevnosť zotrval až do konca trvania tureckých nájazdov.

Súčasťou obce je aj dedinka Psiare, ktorá sa nachádza južne od Hronského Beňadika popri, ktorej tečie rieka Hron. Psiare sú súčasťou takzvanej „Slovenskej brány“ ktorá bola vstupom k bohatým banským mestám ako Banská Bystrica, Kremnica, Banská Štiavnica. Dominantou Psiar je Krivín ktorý je súčasťou pohoria Štiavnických vrchov.Krivín je podľa historických dohadov stredoveké hradisko. V tomto období sa v našom okolí dosť vyskytovali, lebo tu bola „Slovenská brána“ a mali za účel brániť vstup do banských miest. Ďalšie hradiská sa nachádzali pri Kozárovciach, Tlmačoch, Tekovskej Breznici a hlavná obranná pevnosť bola v Hronskom Beňadiku (dnešný kláštor).

História ťažby zlata na Hornej Nitre

Fundstollen - Chvojnica ]
Osídlenie Chvojnice úzko súvisí s ťažbou zlata. Prví osadníci boli baníci, ktorí boli povolaní na ťažbu rudy. Meno osady naznačuje, že to boli nemeckí kolonisti. Prišli sem z Nitrianskeho Pravna roku 1337. Kopy kameňov pri potoku Chvojnica od Fichten až po Oberort /Horné miesto/,veľa prázdnych šácht a a štôlní dokazujú bohatú minulosť súvisiacu so zlatom a inými vzácnymi kovmi. Vo Chvojnici a okolí bolo vraj 120 šácht a štôlní. Zlato sa ťažilo, ale aj ryžovalo. Seifen – v rôznych obmenách, označovalo miesta v ktorých sa zlato premývaním ryžovalo zo zlatonosných nánosov riečok a potokov. Hovoria o tom miestne názvy: Hundsseifen, Thamseifen, Steinseifen … Piesok, riedený vodou sa viedol rizňami cez drevené misky a riedku sieť s malými okami, šatky, textílie,ale aj srsť, pričom sa na drsnom podklade usadzovali ťažšie čiastočky zlata a piesok sa odplavil.

Oblé kamene z ryžovísk zlata tzv. „hluché“ kamene boli použité aj na dláždenie námestia v Nitrianskom Pravne. Námestie v Nitrianskom Pravne aj jeho ulice boli hneď od začiatku veľkoryso urbanisticky naplánované a založené pre potreby veľkého mesta, na aké poukazovali prvé objavy zlata v okolí. Remeselnícke mestečko s meštianskou architektúrou je dnes jednou z najväčších pamiatkových zón na Slovensku. Staviteľské umenie a fortieľ vás osloví v každom forhause za bránou radových domov, oceníte staviteľské umenie tých čias, metrové kamenné múry, jednoduchosť, dôkladnosť a účelnosť usadlostí, ktoré bez ujmy prežili stáročia.

V meste, ktoré svoj zlatý vek prežívalo v rokoch 1458 až 1490 pod názvom Zlaté Pravno /Aranyi Prona/, sa zlato tavilo. Dodnes sa zachoval dom, kde sa spracovávalo do zlatých tehličiek. Bolo súčasťou kremnických dukátov, ktoré boli obdobou a predchodcom dnešnej meny euro, pretože ako hodnotné platidlo boli uznávané a používané na území väčšiny vtedajšej Europy.

Na začiatku 18. storočia boli štôlne vyčerpané. Obsah zlata v piesku a nánosoch bahna, ktorý prinášal zlatonosný potok, bol taký nízky, že sa jeho ťažba neoplatila. Ľudia si našli nový zdroj obživy, ktorý mal pôvod v remeselných zručnostiach, súvisiacich s ťažbou zlata. Remeselníci z Nitrianskeho Pravna a okolia boli povestní pracovitosťou, technickým umom a precíznosťou. Remeslo má zlaté dno, tu vždy platilo. Za prácou chodili nielen po Európe, ale i v zámorí , Izraeli, Egypte, Iráne a inde.

Obyčajní ľudia, ktorí si nevedeli prirodzenou cestou vysvetliť vznik a pôvod zlatých nálezísk, našli priestor v krajine fantázie pre vznik mnohých povestí, rozprávok a bájok. Vyčerpanie nálezísk, nové objavy a lacné náleziská drahých kovov v zámorí, turecké vpády a stavovské povstania v kráľovstve spôsobili postupný úpadok a zánik ťažby zlata . Po prvej svetovej vojne bolo podniknutých niekoľko pokusov o obnovenie a znovuobjavenie nálezísk. Ich propagátorom a financmajstrom bol miestny lekár Dr. Filkorn z Nitrianskeho Pravna. Nálezy boli zdokumentované, ale ich výnos bol skromný a po smrti dr. Filkorna v roku 1941 sa už v nich nepokračovalo. Jedna z miestnych povestí hovorí o tom, že pred tureckým drancovaním boli vchody do štôlní zavalené a vysadené pred nimi duby. S dubmi a pôvodnými osadníkmi odišiel aj kus slávnej histórie do zabudnutia, odkiaľ sa nám vďaka neúnavným bádateľom vynárajú jej fragmenty, aby živili našu odvekú ľudskú túžbu po poznaní, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam ideme.

Autor: J.Filová

Sklené Teplice .
Obec a kúpele v Sklenoteplickej doline pri potoku Teplá, 15 km na S od Banskej Štiavnice, 7 km na V od žel. stanice Hliník nad Hronom. Pomenované podľa sklenej huty, ktorá existovala už v 14. stor. a zanikla v 2. pol. 16. stor. a podľa teplých prameňov, ktoré vyvierajú v hornej časti obce. Obec vznikla zač. 14. stor. R. 1373 sa spomínajú Teplicze, inak Haisspad horúce kúpele ako majetok Šášovského hradu.

Od konca 17. stor. bola v obci huta na striebro; patrila štiavnickej Banskej komore. V rokoch 1785-1786 postavili tu amalgamačnú pec, prvú tohto druhu v býv. monarchii, na základe metódy Ignáca Borna. Výsledky svojich pokusov predviedol na prvom medzinárodnom kongrese banských a hutných odborníkov, ktorý sa zišiel z jeho popudu r. 1786 v Sklených Tepliciach.

Marianka (Malé Karpaty) - miesto s baníckou tradíciou.

Možnosti použitia bridlice
Mariatálskou bridlicou sa pokrývali strechy, dláždili nádvoria a dielne manufaktúr, vyrábali sa školské a obchodnícke tabuľky a tabule. Slúžila ako stavebný materiál, vyrábali sa z nej ozdobné parapety a stojany, dosky biliardových a krajčírskych stolov. Vyleštená do hladka pripomínala na vzhľad mramor a preto ju nazývali aj „čierny mramor“.

Bridlica a geológia
Mariatálske bridlice z geologického hľadiska sa zaraďujú do Marianskeho súvrstvia Borinskej jednotky, ktoré dosahuje hrúbku 400 - 500 metrov. Ide o slienité bridlice tmavošedej až čiernej farby s uhoľnatým pigmentom, ktorý okrem tmavého sfarbenia spôsobuje ich matný až hodvábny lesk. Sú dokonale štiepateľné a rozpadajú sa na tenké doštičky.

Na plochách bridličnatosti sa často nachádza pyrit. Počas ťažby v nich bolo nájdených množstvo jurských skamenelých hlavonožcov – amonitov a belemnitov, starých 190 miliónov rokov. Známe sú aj zrudnené marianske mangánové bridlice, v povrchovej zóne žltohnedej až čokoládovo-hnedej farby. Nachádzajú sa v nich šošovkové telesá a lavice tmavosivej, čiernej až hnedo-čiernej sedimentárnej rudy, hrubé 5 - 8 metrov. Ich ťažba prebiehala v Borinke, Stupave, Lozorne a Jablonovom (od roku 1874) a bola ukončená v roku 1945.

Vznik prosperujúceho podniku
Počiatky histórie ťažby bridlice v Marianke siahajú už do 17. storočia. Miestni obyvatelia v rôznych častiach katastra obce „lámali“ bridlicu pre vlastnú potrebu, na dlažby, obklady, oplotenia, oporné múriky alebo pre stavbu pivníc. Miestom, kde sa neskôr priemyselným spôsobom ťažila a priamo na mieste spracovávala bridlica, bola tzv. „šifrová jama“. Táto sa “vytvárala”z pôvodného povrchového lámania bridlice a priebežne počas ťažby sa prehlbovala. V roku 1865 dosiahla hĺbku až 58 m, širku asi 48 m a dĺžku 95 m! Začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia tu vybudovali majitelia podnik pre priemyselnú ťažbu a spracovanie bridlice . Na okraji ťažobnej jamy bolo rozmiestnených niekoľko objektov dielní pre jej spracovanie vybavených na tú dobu moderným technickým zariadením . Kancelárie vedenia podniku sa nachádzali v samostatnej budove približne 200 metrov ďalej. V sezóne podnik zamestnával 200 až 300 ľudí.

Zakladateľom podniku bol v roku 1859 francúzsky finančník a podnikateľ Eugéne Bontoux (*1820, Miscon−†1904,Cannes) Bol to prvý podnik svojho druhu v rakúskej monarchii, ktorý dobrou kvalitou tovaru úspešne konkuroval stredonemeckým podnikom. Možno ani neviete, že v roku 1867 na IV. svetovej výstave v Paríži získali jeho výrobky z mariatálskej bridlice striebornú medailu!

Ťažba bridlice
Pri dobývaní horniny sa používal strelný prach vložený do vrtov hĺbených za pomoci ručných vrtných kladív, oceľové páčidlá (pajsre), kladivá a sekáče (želiezka). Prakticky od založenia podniku sa bridlica ťažila (lámala) banským spôsobom výlučne pod povrchom v horizontálnych štôlňach razených do severnej steny ťažobnej jamy. Ich dĺžka aj niekoľko sto metrov a tieto boli postupne razené zo dna ťažobnej jamy pri jej prehlbovaní. Hlavná odvodňovacia štôlňa v roku 1898 dosiahla dĺžku až 750 metrov. Z „rúbaniny“, ktorá sa získavala pri budovaní štôlne a v ložisku, sa na štiepanie používalo len asi 10 - 20 % bridlíc, zvyšok bol odpad, ktorý sa odkladal v bani. Kvalitné kusy boli ručne vytláčané zo štôlne na vozíkoch úzkokoľajnej železnice. Podľa dostupných informácii sa denne vylámalo niekoľko desiatok kubických metrov horniny.

Spracovanie bridlice
Nalámaná bridlica bola dopravovaná vo vozíkoch na povrch z ťažobnej jamy pomocou silných lán žeriavovej kladky dvoch parných strojov. Následne ju odviezli do štiepárne, kde sa bridlicové platne štiepali pomocou veľkých štiepačiek a kamenných kladív. Vo výrobni pracovalo celkom 5 parných strojov o sile 120 koní. Tu bridlicu triedili a ručne štiepali. Tieto práce vykonávali muži. Potom na pracovných stoloch podľa šablón nakreslili obrysy výrobku a na vedľajšom pracovisku muži na jednoduchých sekacích strojoch, poháňaných transmisiou, vysekali hrubý tvar výrobku. Pomocou horizontálne uložených brúsnych kotúčov ženy zarovnávali okraje, brúsili a leštili povrch tabuliek. Pri každom zo šiestich strojov pracovali štyri ženy, ktoré sa chránili pred prachom šatkami a súkennými šálmi. Prach nasávali ventilátory do kanálov pod podlahou dielne.

Bridlicové školské písacie tabuľky
Pôvodným výrobkom podniku bola strešná krytina, ale najkvalitnejšiu surovinu približne od roku 1863 začal podnik spracovávať na náročnejší a drahší výrobok, ktorý sa na dlhé roky stal jeho hlavným produktom - bridlicové školské písacie tabuľky (obr. 6). Bridlicové tabuľky pre školákov sa osádzali do drevených rámov z mäkkého dreva, ale aj ozdobných rámov z tvrdého dreva, zinku alebo mosadze. Ich neoddeliteľnou súčasťou bola zahrotená tyčinka z tvrdšej bridlice tzv. „grifeľ“ zvyčajne priviazaná špagátikom k tabuľke, pomocou ktorej sa na tabuľku písalo. Jeho biela stopa sa dala na čiernom podklade dobre čítať, ale aj ľahko zotrieť mokrou hubkou alebo handričkou. Spotreba tabuliek rýchlo rástla. V dielňach podniku sa ich vyrábalo v roku 1864 denne okolo 8 000 kusov! Tabuľky sa vyvážali až do Južnej Ameriky, Anglicka a Orientu.

Ďalšie výrobky z bridlice
Výrobky z bridlice (ozdobné tabuľky, obkladacie tabule na nábytok, schody, dlažba) boli vyvážané do celej Európy, ale aj na Blízky východ a do Severnej Ameriky. Veľké množstvo bridlíc sa exportovalo po Dunaji, až do Srbska. Z najkvalitnejšej suroviny sa vyrábali starostlivým hladením veľké podkladové dosky na biliardové stoly, platne na krajčírske stoly, ktoré sa tiež vyvážali aj do vzdialenej cudziny, najmä do Anglicka a Francúzska. Dobrá surovina a vyspelé spracovanie zaručovali podniku prosperitu na niekoľko desaťročí.

Ukončenie prevádzky podniku

Koncom 19. storočia začala produkcia i počet robotníkov klesať. Roku 1894 tu robilo ešte 60, o šesť rokov neskôr iba 49 zamestnancov. Obmedzovanie výroby i začínajúci úpadok továrne mali viacero príčin. Začala sa rozvíjať hromadná mechanizovaná výroba veľmi kvalitnej škridle, ktorá sa ľahšie kládla, ale predovšetkým bola oveľa lacnejšia. Začiatkom 20. storočia sa objavujú aj ďalší konkurenti bridlice: ohňovzdorná, ľahká azbestocementová krytina a plech. Hlavný produkt podniku - bridlicové školské písacie tabuľky - boli postupne “vytláčané” priemyselne vyrábanými papierovými zošitmi a tak začiatkom prvej svetovej vojny sa po viac ako polstoročnej prevádzke končí éra slávneho podniku, priemyselná ťažba a spracovanie bridlice v Marianke.

Nedá mi nezaradiť do tejto témy aj prierez života a úspechov jedného z najväčších staviteľov banského vodohospodárskeho systému vdaka ktorému ešte aj dnes môžeme obdivovať jednotlivé šachty .

Samuel Mikovíny – prvý slovenský inžinier
Bol významným zememeračom, kartografom a autorom prvých podrobných máp slovenských žúp. Narodil sa roku 1686 v Turičkách pri Lučenci v rodine evanjelického farára a učiteľa. Stredné školy vychodil v Lučenci a v Banskej Bystrici. Vynikal najmä vo fyzike, matematike a kreslení, čo predurčilo jeho životnú dráhu. Roku 1719 to bola kresliarska prax v Altdorfe pri Norimbergu, kde študoval na tamojšej univerzite matematiku. Od roku 1725 bol stoličným inžinierom v Bratislave. Tu budoval protipovodňové hrádze, ale po desiatich rokoch ho menovali za hlavného merača stredoslovenských banských miest, a tak odišiel do Banskej Štiavnice, kde bol i prvým riaditeľom banskej školy. Zaslúžil sa aj o vznik prvej banskej akadémie v Európe, ktorú založili po jeho smrti.
Mikovínyho zásluhy sú predovšetkým v zememeračstve a v kartografii. Medzi prvými v strednej Európe používal pri mapovaní triangulačnú metódu, ktorou zhotovil mapy uhorských a slovenských žúp. Úzko spolupracoval s Matejom Bellom na jeho životnom diele Notitia Hungariae, do ktorého vyhotovil podrobné mapy, rytiny i plány miest a hradov. Bol vynikajúcim vodohospodárskym inžinierom, čo sa prejavilo najmä pri rekonštrukcii starších hrádzí a v projektovaní nových v okolí Banskej Štiavnice. Navrhol pre štiavnické bane výstavbu vodného systému, ktorý pozostával zo 16 jazier a 60 km hrádzí. Odvodnil močariská na okolí Taty v Uhorsku, staval kráľovský palác v Budíne, zhotovil plány na reguláciu Váhu v okolí Trenčína a podieľal sa na ďalších priekopníckych úpravách.
Právom sa mu dostalo aj viacerých ocenení: bol členom Pruskej kráľovskej akadémie v Berlíne, dvorným kartografom v Jene a dvorným radcom a architektom na dvore kráľa Karola III. Odborná literatúra označuje Mikovínyho za prvého slovenského inžiniera a za otca slovenskej kartografie. Zomrel 23. marca 1750 pri práci na regulácii Váhu v okolí Trenčína.
Tajchy

Najvýznamnejším predchodcom Samuela Mikovíniho bol Matej Kornel Hell - hlavný banský strojmajster, koncom 17. a v prvých desaťročiach 18. storočia. V priebehu druhého decénia 18. storočia postavil, resp. prebudoval viaceré vodné nádrže a súčasne na ich vodnej energetickej základni skonštruoval progresívne vodočerpacie mechanizmy s kývavým pákovým prevodom - stangenkunsty, ktoré vyčerpali zatopené bane. Banskoštiavnické bane boli zachránené pred zánikom, nie však na dlho. Množstvo vody akumulovanej v doterajších vodných nádržiach nepostačovalo na stúpajúce potreby banskej a úpravníckej prevádzky. Keď bol suchý rok, situácia sa natoľko zhoršovala, že vodné nádrže sa rýchlo vyprázdnili. Úpravnícke zariadenia na spracovanie rúd - stupy museli stáť a v baniach, ktoré dosahovali z roka na rok čoraz väčšie hĺbky, museli neefektívne pracovať pri čerpaní vody a vertikálnej dopravy stovky ľudí a koni. Najreálnejším východiskom z danej situácie mohlo byť len vybudovanie komplexného banského vodohospodárskeho systému, ktorej úlohy sa ujal s maximálnou zodpovednosťou Samuel Mikovíni. Tento vynikajúci matematik, geodet, kartograf a staviteľ prišiel do Banskej Štiavnice z poverenia cisára Karola VI. zo dňa 28. septembra 1735 za cisársko-kráľovského geometra (v našom ponímaní inžiniera) stredoslovenských banských miest a súčasne bol poverený organizovaním banskej odbornej školy v B. Štiavnici, ktorej sa stal aj prvým riaditeľom. Počas svojho pôsobenia v tomto meste (ba dokonca už aj pred týmto príchodom) projektoval a budoval ďalšie vodné nádrže omnoho väčšie, ale hlavne konštrukčne veľmi pevné a ekonomické. Projektoval tiež desiatky kilometrov dlhých zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. V konečnom dôsledku vytvorí v podstate ten systém vodných nádrží - tajchov, ktorý nielenže definitívne vyriešil otázku energetickej základne baníctva v banskoštiavnickom rudnom revíri na celý zbytok 18. storočia, ale prevažne aj na celé 19. a začiatok 20. storočia.
Mikovíni mimo stavby nových vodných nádrží opravil prakticky aj všetky dovtedajšie významné vodné nádrže, ktoré v tom čase slúžili banskej prevádzke, postavil, alebo aspoň opravoval či zväčšoval hrádze vodných nádrží Rozgrund, Velká Vindšachtská, Veľká a Malá Richňavská, Evička, Bakomi, Veľká a Malá Kolpašská, Horná a Dolná Hodrušská, Krechsengrund, Kornberg, dve Komorovské, Belianska a dve Michalštôlnianske. Od pol. 18. storočia boli vybudované len Počúvadlo, Klinger a Halčianska vodná nádrž (Počúvadlo postavil žiak S. Mikovíniho Jozef Karol Hell). Na princípe využitia vody ako energetického zdroja vznikli v Banskej Štiavnici v polovici 18. storočia v tom čase najefektívnejšie banské vodočerpacie mechanizmy na svete, z ktorých hlavne vodnostlpcový čerpací stroj sa postupne šíril aj do ostatných banských centier v Európe - Čiech, Nemecka, Francúzska, Nórska, ale aj Anglicka. Technika ťažby rúd, vodočerpacia, úpravnícka i hutnícka technika v 18. a prvej polovici 19. storočí v mnohých prípadoch bola najvyspelejšia v Európe. Vzhľadom na túto skutočnosť a koncentráciu najprogresívnejších banských, úpravníckych a hutníckych zariadení v habsburskej monarchii bolo aj rozhodnutie panovníčky Márie Terézie v roku 1762 o založení prvej baníckej akadémie a súčasne prvej vysokej školy technického charakteru na svete jednoznačné. Miestom pôsobenia tejto svetoznámej alma mater na vyše 150 rokov sa stala Banská Štiavnica.
Samostatnú pozornosť si zasluhujú na tú dobu vysoko progresívne technické parametre vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice. Absolutórium si v tomto smere zaslúži zvlášť vodná nádrž Rozgrund, ktorú S. Mikovíni vyprojektoval a postavil v rokoch 1743 - 1744. Táto vodná nádrž je aj z hľadiska dnešných hydrotechnických požiadaviek mimoriadne progresívnou stavbou. Sklon na návodnej strane je 1:1,5 a sklon na vzdušnej strane 1:1,25 - 1:1,75. Až do vybudovania francúzskej priehrady Meurad v roku 1855 bol Rozgrund bezkonkurenčne považovaný za najprogresívnejšie a najodvážnejšie postavenú hrádzu vodnej nádrže na svete.
Banský vodohospodársky systém vytvorený Samuelom Mikovínim pred viac ako dva a pol storočím je v svojej podstate zachovaný dodnes. Vodné nádrže - tajchy už neslúžia svojmu pôvodnému účelu. Tieto prekrásne blankytné oči Štiavnických vrchov slúžia ako zdroje pitnej a úžitkovej vody, ale hlavne sú to miesta oddychu a rekreácie tisícok ľudí od nás i zo zahraničia. Sú však a iste budú aj v budúcnosti miestami trvalej úcty a obdivu voči ich geniálnemu tvorcovi Mikovínimu.

Slovenská Banská Cesta
zdroj: http://www.slovenskabanskacesta.sk

Získavanie a spracovanie kovov na území Slovenska siaha ešte do čias osídlenia inými národmi cca spred 4000 rokmi, intenzívnou banskou činnosťou a zakladaním prvých baníckych osád sa začali zaoberať naši slovanskí predkovia po prisťahovaní na tieto územia v 2.polovici 1.tisícročia. Vtedy sa rozvinulo baníctvo do takých rozmerov, že ďalších 1000 rokov až do konca 20.-teho storočia znamenalo progres rozvoja techniky a vedy a týmto významom ďaleko prekročilo hranice našej krajiny. Koniec 20.storočia znamená útlm banskej činnosti vo väčšine významných európskych ťažobných revíroch, preto je namieste zachovať a priblížiť do pozornosti aspoň vybratú najvýznamnejšiu časť hmotného baníckeho dedičstva aj na území Slovenska pre odbornú aj poznávateľskú verejnosť,ktorá je v starostlivosti ale aj mimo pôsobnosti odborných banských múzeí.

SBC je zdroj informácií pre všetkých

• pre všetkých,ktorí sa zaujímajú o baníctvo ,banícke a hutnícke dejiny a bansko-technické pamiatky
• pre ľudí,ktorí chcú spoznávať a ďalej v tomto diele tvoriť
• pre záujemcov, ktorí chcú pobyt na Slovensku tráviť v zaujímavých lokalitách

Cieľ projektu

• zvýšiť úroveň povedomia k ochrane technicko-kultúrno-historického dedičstva
• sprístupnenie a záchrana objektov,ktoré sú svedkami histórie alebo objektami zvláštneho významu z hľadiska jedinečnosti alebo technických unikátov
• zvýšenie záujmu o poznávací turizmus hlavne v regionoch po útlme banskej a tým aj priemyselnej výroby

Pre účely prezentácie významných ťažobných regionov boli banské mestá,obce, lokality a závody rozčlenené hlavne historicko-geograficky a podľa sortimentu ťažených surovín do 7 centier:

1. Malokarpatské baníctvo
2. Uhoľné baníctvo-Hornonitriansky hnedouhoľný revír
3. Štiavnicko-hodrušský a Kremnický rudný rajón
4. Baníctvo okolia Banskej Bystrice, Horehronia a Liptova
5. Baníctvo Spiša
6. Baníctvo Gemera
7. Okolie Košíc,Prešov a Slanské vrchy

Spolupracujúce organizácie a združenia

Projekt Slovenská banská cesta podporuje Ministerstvo hospodárstva SR, realizátorom základnej časti sú Rudné bane, š.p. Banská Bystrica v spolupráci s pracovnou skupinou SBC

Spišské Vlachy
Spišské Vlachy vznikli začiatkom dvanásteho storočia, ale známky osídlenia siahajú až do obdobia 5000 rokov pred Kristom. V roku 1243 im uhorský kráľ Belo IV. udelil privilégia, ktoré boli zároveň prvou písomnou zmienkou o meste. V histórii Spiša patrili vždy k významným banským mestským centrám. V štrnástom storočí patrili do Spoločenstva spišských Sasov, od roku 1412 boli na 360 rokov v poľskom zálohu, od roku 1778 v Provincii šestnástich spišských miest a podobne. V roku 1923 im bol titul mesta odňatý a znovu priznaný až 1. mája 1992. Svoj stredoveký vzhľad stratilo po veľkých požiaroch v rokoch 1656, 1862 a 1924.
Spišské Vlachy ležia v juhovýchodnej časti Hornádskej kotliny vo výške 389m nad morom. Po tatárskom vpáde sa uhorský kráľ Belo IV. snažil osídliť spustošené územie, pozýval hostí, a tak sa k pôvodnému slovanskému obyvateľstvu usadili Valóni. Aby si ich Belo IV. získal, udelil im listinou z 31. mája 1243 významné práva a privilégia, ktoré sú zároveň prvou písomnou zmienkou o meste.
V roku 1404 daroval Žigmund tunajšej fare obec Kolinovce. O osem rokov neskôr sa ako jedno z 13-tich najvýznamnejších zo zväzku 24 spišských miest ocitajú na dlhých 360 rokov v poľskom zálohu. V roku 1923 im bol titul mesta odňatý a stali sa obcou, avšak uznesením Slovenskej národnej rady z 28. apríla 1992 boli Spišské Vlachy znovu vyhlásené za mesto. V erbe majú v hornej časti v červenom poli dvojramenný kríž, v dolnej časti v modrom poli hlavu sv. Jána Krstiteľa.
K rozvoju mesta a zvýšeniu jeho obchodného významu výrazne prispela jeho priaznivá poloha pri "veľkej" ceste, tzv. gemerskej, ktorá spájala Spiš s Dolnou zemou a Poľskom. Spišské Vlachy označované aj ako banícke mesto "Bergstat", mali podľa privilégií získaných od uhorských panovníkov právo konať štyri výročné jarmoky v roku, neskôr týždenné trhy.
Richtár "prepositus", čiže predstavený, bol nielen prvým predstaviteľom mesta, ale aj sudcom. V 14. storočí fungoval vo Vlachoch mestský hospital sv. Vavrinca. Najväčší rozmach zaznamenalo mesto v 16. až 18. storočí v období rozvoja remesiel.V r. 1888 patrili Spišské Vlachy k mestám so zriadenou sporiteľňou a v r. 1905 sa podieľali na vybudovaní prvej telefónnej linky na Spiši. Z vlastnej elektrárne si zabezpečili verejné osvetlenie. Po roku 1900 tu vznikol závod na spracovanie ľanu, tehelňa, bratia Zavillovci založili klampiarsku dielňu a začala pracovať drevená a kamenná píla. Stredoveký vzhľad stratilo mesto po ničivých požiaroch, kedy pri opravách boli štítové strechy nahradené sedlovými. Niekoľko meštianskych domov sa však zachovalo. Rozsiahle ničivé požiare v r. 1666 a 1862 podnietili 12. októbra 1863 mestské zastupiteľstvo k založeniu prvého dobrovoľného požiarneho zboru na Slovensku.
Najstaršia zmienka o knižnici, ktorá vznikla pri kostole v Spišských Vlachoch, pochádza z 15. storočia. Fond knižnice tvorili náboženské knihy - kódexy. Najstaršia zmienka o škole, kde sa vyučovalo latinsky, je z roku 1592. V roku 1787 vznikla v Spišských Vlachoch prvá zmiešaná obecná škola na Spiši. Popri ľudovej škole bola v roku 1926 otvorená učňovská škola. Rozhodnutím ministerstva školstva a národnej osvety bola zriadená Štátna meštianska škola.

Zaujímavá kniha.

Obrázky: