História Dubníckych opálových baní
O začiatkoch ťažby drahého opálu na Slovensku nie sú zachované žiadne písomné údaje. Najstaršie informácie o drahom opáli vôbec, pochádzajú približne z roku 500 pred naším letopočtom, keď ho vo svojej básni spomína grécky básnik Onomakritos. Rímsky filozof Julius Solinus popisuje v svojom diele Polyhistor záhadný kameň šesťdesiatich farieb, ktorému pripisuje silné magické účinky. Pomerne podrobne sa o drahom opáli rozpisuje Plínius vo svojom diele Naturalis Historiae Libri XXXVII, kde okrem iného píše „nijaký iný drahokam nie je svojím vzhľadom príjemnejší očiam“. Okrem toho uvádza Plínius, že rímsky senátor Nónius radšej zvolil vyhnanstvo, ako by sa vzdal svojho prsteňa s veľkým opálom. Plínius považoval za miesto pôvodu Indiu. Drahé opály popísané starovekými autormi sa vyznačujú intenzívnou farbohrou a výraznou opalescenciou, ktorá je typická pre dubnícky drahý opál. Z tohoto dôvodu sa prikláňame k názoru, že drahé opály staroveku mali svoj pôvod na Dubníku. Je celkom možné, že počiatky ťažby opálov môžu siahať až do predrímskych čias.

Prvá písomná zmienka o drahom opáli na našom území je zo 14. mája 1597 v povolení, ktoré vydal cisár Rudolf II pre Alberta Magnusa z Vratislavi. Ďalší doklad je reskript z 5. novembra 1603, ktorý vydal tiež cisár Rudolf II. Štefanovi Kecerovi v Pekľanoch o obhospodarovaní baní na opál. To, že ťažba drahých opálov je staršia ako uvedené prvé písomné zmienky, považujeme za preukázané, pretože doktor Anselm Boetius de Boot, osobný lekár cisára Rudolfa II., vo svojej práci Gemmarum et lapidum historia z roku 1609 spomína starú, zavalenú baňu na drahý opál a povrchové dobývky v činnosti. Po Boetiovi zaznamenáva vo svojom cestopise pozoruhodnú informáciu o drahom opáli páter Brown v roku 1673, a to, že v zbierkach cisárskeho mineralogického kabinetu sa nachádza neopracovaný drahý opál väčší ako päsť. V roku 1771 bol na povrchu nájdený doteraz najväčší známy kus drahého opálu s hmotnosťou 3035 ct (607g), ktorý bol pre svoju prekrásnu a zvláštnu farbohru pomenovaný Harlekýn (Vienna Imperial Opal) a v súčasnosti je uložený v múzeu vo Viedni.

Rok 1800 je akýmsi prelomom v histórii ťažby drahého opálu, pretože od tohoto roku sa prenajímali kutiská s podmienkou zachovávania banských predpisov pri ťažbe a kutaní. Prví nájomcovia však tieto predpisy nedodržiavali a pokračujú v kutaní maximálne do hĺbky 5 m, aj to len na tých miestach, kde sa našiel drahý opál na povrchu. V období pred rokom 1824 boli však položené základy rozsiahleho hlbinného dobývania drahého opálu. Aj keď hlavný objem prác bol sústredený v banskom poli Šimonka, v banskom poli Libanka sa začalo s razením najdôležitejších štôlní Karol a Jozef. Bola razená štôlňa Apolónia. Bola vyčistená a obnovená štôlňa Karol, z ktorej boli razené dva horizonty. Na prvom (spodnom) sa dobývalo mohutné opálové ložisku, pričom sa prvýkrát v histórii tohoto ložiska použilo výstupkové dobývanie. Druhý horizont (vrchný) sa razil v starinách aby sa dostali k dôležitej jame a prekopu známemu už v starších časoch. Zmienky o neznámych starých banských dielach potvrdzujú predstavy o banskej ťažbe drahého opálu podstatne staršej ako sú prvé písomné zmienky. Štôlňou Jozef boli sledované dva nad sebou ležiace kutiská súvisiace s dolným ložiskom Bučiny. Koncom tohoto obdobia, v rokoch 1844 – 1845, boli Moselom vyhotovené prvé úradné banské mapy. Vieme však, že najstaršie mapy si dal vyhotoviť nájomca Gabriel Fejerváry pre svoju potrebu už v rokoch 1839 - 1840, ale odmietal ich vydať banskému eráru.

V období rokov 1845 - 1880 je nájomcom rodina Goldschmidtovcov a to v prvom rade Solomon Johan Nepomuk Goldschmidt, potom jeho žena Ema, rodená Polláková a nakoniec ich syn Ludwig. V tomto období je ťažba drahých opálov na vrchole, v opálových baniach je niekedy zamestnaných viac ako 350 baníkov a až 13 brusičov a drahý opál z Dubníka je vysoko cenený a vyhľadávaný na svetových trhoch. Podľa odovzdávacieho protokolu z 13. a 14. 08. 1845 boli nájomcovi odovzdané banské polia Libanka a Šimonka zregulovaná s revírom Šimonka-Laz, kutiská Dubník, Libanka na Orlovej studni, Čolo, Huvíz, Pastierka, Kunderov, Remety, Rublica s Pedesatdolkami a Schlamm. V tomto období, teda od roku 1945 do roku 1880 bol na týchto banských poliach urobený najväčší rozsah banských prác, či už to boli nové štôlne a šachty, alebo prekopy, sledné chodby, rozrážky a dobývky v starších banských dielach. V banskom poli Šimonka boli vyrazené štôlne Goldschmidt, Emília a Šimonka. Ťažba v banskom poli Šimonka bola oficiálne ukončená v roku 1859 a ložisko bolo považované za vyčerpané. Pri tejto príležitosti sa uvádza predpoklad, že na Šimonke sú perspektívne úseky na kutacie práce, ale mimo vlastného banského poľa, a že podfáranie všetkých štôlní, v ktorých sa na Libanke našiel drahý opál by trvalo 25-30 rokov. V banskom poli Libanka boli zo štôlne Jozef razené sledné chodby k štôlňam Ľudovít, Apolónia, Karol a Bučina. V roku 1847 sa na štôlni Apolónia začína realizovať dobývanie zostupkovou metódou. Razia sa nové štôlne Fridrich a Paulína. V štôlni Jozef bolo povolené zostupkové dobývanie do hĺbky 10 m a razí sa štôlňa Viliam a šachta Jozef. Na základe svojich poznatkov vyslovil v roku 1878 Alexander Gesell, ktorý v rokoch 1876-1877 zmapoval banské diela a zakresľoval do máp aj jednotlivé hniezda opálov, domnienku, že podľa rozsahu banských diel, počiatky banskej ťažby drahého opálu siahajú do 10. až 11. storočia.

V období rokov 1880 – 1896 boli nájomcami bratia Eggerovci, ktorí v odovzdávacom protokole z 11. a 12. 08. 1880 prevzali 14 štôlní ako živých s nasledovnými dĺžkami: Karol 700 m, Leština 600 m, Ján 70 m, Bučina 150 m, Bečka 110 m, Apolónia 350 m, Pavlína 450 m, Medziobzor Močári 400 m, Fridrich 400 m, Ľudovít 750 m, Richard 250 m, Emília 70 m, Jozef 1350 m, Viliam 700 m. Počas tohoto prenájmu bola vyrazená štôlňa Kráľov Laz, boli robené prípravné a otvárkové práce na štôlni Jozef, Horný Karol, Fridrich a pod obzorom Viliam. Ťažba bola realizovaná hlavne na štôlni Karol, na 15 m a 30 m obzore, nad obzorom a na úrovni štôlne Viliam v oblasti Malého Hasplika a Gizelinej kaplnky. Bola postavená banská železnička v štôlni Viliam a začala sa z troch strán hĺbiť šachta Fedö, ktorá dosiahla hĺbku 67 m pod úroveň štôlne Viliam. V roku 1889 bolo odkryté aj najväčšie známe hniezdo drahého opálu o rozmeroch 75x50x30 cm, v ktorom boli uložené tri vrstvičky veľmi kvalitného drahého opálu o celkovej váhe cez 120 000 ct. V roku 1891 bola zaznamenaná prvá písomná sťažnosť na konkurenciu austrálskych drahých opálov.

Od roku 1896 až do roku 1922, teda do zavretia baní hospodári na opálovom ložisku štát, aj keď v roku 1913 sa trvalým nájomcom stal Deák, ktorý nájom, napriek odovzdaniu revírov, vzhľadom ku prvej svetovej vojne, nerealizoval. Je však zrejmé, že ku koncu tohoto obdobia, približne od roku 1908, hlavne však od roku 1914, štát vedome obmedzoval ťažbu drahého opálu, pretože nemal zabezpečený odbyt vyťažených opálov. V roku 1908 bola na základe povolenia banského riaditeľstva v Banskej Štiavnici šachta Jozef zaslepená zasypaním a štôlňa Jozef zrekonštruovaná murovanou výstužou. Posledné ťažobné práce boli realizované v roku 1918 a do roku 1922 sa robila len údržba a zabezpečovanie banských diel, ktoré spočívalo hlavne v čerpaní vody aby nebol zatopený 15 m a 30 m obzor. Ku koncu tohoto obdobia, 1. 05. 1922, si opálové bane prenajala francúzska firma Bitter- Belangenay, ktorá 22. 11. 1922 prenájom ukončila z dôvodu nedostatku prevádzkového kapitálu.

V období rokov 1922 až 1991 registrujeme niekoľko pokusov o obnovenie ťažby drahých opálov. V prvom rade treba spomenúť úsilie konzorcia turnovských brusičov a Umeleckej priemyslovej školy v Prahe, ktoré sa v rokoch 1936 a 1938 pokúšalo obnoviť ťažbu drahého opálu. V prvom prípade, v roku 1936, boli zástupcovia konzorcia, ktorí prišli na obhliadku opálových baní svedkami likvidácie ťažného stroja, banskej železničky a zatopenia hlbinných obzorov. Po získaní dodatočného kapitálu nebolo konzorciu slovenskou autonómnou vládou udelené ťažobné povolenie. Po druhej svetovej vojne nebol v oficiálnych kruhoch záujem o obnovenie ťažby drahých opálov. Napriek tomu niektorí slovenskí geológovia pripravili niekoľko projektov na prieskum ložiska drahého opálu, ktoré však neboli nikdy schválené. O obnovenie ťažby drahých opálov mali v období rokov 1968 a 1969 záujem austrálski podnikatelia, ale ich aktivity sa nestretli s kladným ohlasom. Malý objem banských prác na overenie pokračovania opálovej mineralizácie severným smerom sa s pozitívnymi výsledkami urobil v osemdesiatych rokoch pri prieskume ortuťového ložiska Dubník západným prekopom štôlne Slávik. Vo všetkých odborných publikáciách, ktoré sa dotýkajú problematiky slovenských ložísk drahého opálu na Dubníku sa konštatuje, že opálové ložiská neboli zavreté z dôvodu vyťaženie zásob.

Hnúšťa

Výhodné prírodné pomery v údolí rieky Rimavy, už v prvotnopospolnej spoločnosti lákali obyvateľstvo, aby sa tu usídľovalo. Bohaté archeologické nálezy hmotnej kultúry pravekých obyvateľov svedčia o tom, že táto lokalita bola obývaná už v paleolite (staršia doba kamenná), a najmä od neolitu (mladšia doba kamenná). Na Lašťoku – v severnej časti Hnúšte sa našli ohniská, kamenné sekery a iné predmety tej doby.

Veľké množstvo hromadných nálezov tzv. bronzových pokladov dokazuje pomerne značné osídlenie oblasti v mladšej dobe bronzovej. Relatívne najpodrobnejšie je doteraz v tejto oblasti preskúmaná tzv. kyjatická kultúra, rozkvet ktorej kladie archeológia do 11. až 8. storočia pred začiatkom kresťanského letopočtu. Nedostatok dokladov pre obdobie keltské, germánsko-rímske, pre dobu sťahovania národov a príchodu Slovanov, nie je podľa Sokolovského (1997) zapríčinené ich neosídlením, ale tým, že podstatná časť tohoto územia nebola doteraz archeologicky takmer vôbec preskúmaná. A tak na základe nálezov z blízkeho okolia Hnúšte (Rimavská Sobota, Tisovec) možno predpokladať, že posledných päť storočí pred naším letopočtom prichádzajú na naše územie prvé predhistorické národy.

Najprv to boli Skýtovia, po ktorých sa našli mohyly v južnej časti okresu. Po nich, asi v druhej polovici tretieho storočia p.n.l. prišli Kelti, ktorí sa už zameriavajú na ťažbu železa a začínajú organizovať niektoré druhy remesiel (železiarstvo, hrnčiarstvo). V 1. až 4. storočí nastupuje obdobie rímske. Podľa starých záznamov v archíve banského múzea v Budapešti, cisár Marcus Aurelianus okolo rokov 161 – 180 n.l. porazil na tomto území tu usadených Gótov a Markomanov. Vtedy vystavili na vrchu Sinec malú pevnosť, nazvanú Rimavská strážnica, v ktorej rímske vojsko strážilo bane na zlatú rudu.

Príchod prvých slovanských kmeňov do tejto oblasti sa datuje približne do druhej polovice 7. storočia. Starí Slovania sa nezaoberali len roľníctvom a pastierstvom, ale vedeli vyhľadávať a čiastočne využívať aj rudné ložiská. Potom je zrejmé, že po príchode do tohoto kraja sa niektorí z nich usadili aj pri tunajších južných výbežkoch Slovenského rudohoria, kde sa vyskytovalo zlato, striebro, meď, železo a ďalšie kovy. Archeologicky je zatiaľ prvá etapa slovanského pobytu, pre už spomínaný nedostatočný výskum doložená veľmi skromne. Významnejšiu a pomerne pevnú oporu pre vedeckú rekonštrukciu pôvodného osídlenia poskytuje jazykoveda.

Pomocou analýzy dodnes používaných miestnych názvov sa dá dobre osvetliť čas príchodu i životný priestor Slovanov. Najstaršia vrstva pôvodných slovenských pomenovaní v Malohonte sa vzťahuje k vodným tokom. Názov Rimava pochádza podľa profesora Š. Ondruša, zo staroslovienskeho slova „rym“ vo význame hlasný zvuk rovnakého pôvodu. Existuje však ešte aj staršia, rovnako prijateľná teória, podľa ktorej základ slova Rimava pochádza z latinského „rimari“ teda rozrývať. Jednoznačne slovenská je prípona –ava, ktorou sa označovali vodné toky. Rimava by tak mohla znamenať buď hlučnú vodu alebo rieku rozrývajúcu územie, ktorou preteká.

Posledná fáza pôvodného slovanského osídlenia Malohontu sa odohrala v jeho severnej časti. Na jej začiatku, pri ústí Klenovskej Rimavy tak vznikla Hnúšťa. Významovou motivácou názvu Hnúšte sa zaoberal Ladislav Bartolomeides (vlastivedný bádateľ) a ten sa napríklad nazdával, že pramení zo slova „húština“ súvisiaceho s okolitými hustými lesmi. Isté však je, že miestna prípona –šťa, -šte jednoznačne dokladá jej slovenský pôvod. Mesto tvorí spojenie dvoch obcí Hnúšte a Likiera, ktorého terajší názov sa iba málo odlišuje od pôvodného starobylého tvaru. Ten vychádzal zo slova „ljekar“ (lekár), tak označovali starí Slovania čarodejníkov, bylinkárov a zariekavačov.

Hnúšťa ako sídlo existovala už v roku 1334, kedy sa uvádza v zozname výberčíkov pápežskej dane. Písomne je doložená roku 1438 ako obec s farským kostolom. Najstarším známym vlastníkom bol mocný rod Sečéniovcov, z ktorých je známy Tomáš Sečéni. Jemu kráľ Ľudovít I. okolo roku 1350 udelil právo, aby z odovzdávanej dežmy (desiatok), vydržiavali svojho farára. Toto privilégium neskôr potvrdil aj kráľ Žigmund.

Po vojvodovi Tomášovi zdedil tento majetok jeho syn Mikuláš a už v roku 1411 dochádza k jeho deľbe a Hnúšťa ako taká, patriaca pod hradné panstvo Hajnáčka, sa stala majetkom Mikulášovho syna Šimona. V roku 1424 už ako súčasť celého majetku sa aj Hnúšťa, po zhabaní kráľovnou Barborou pre porušenie vernosti, dostáva do kráľovskej držby. V 16. storočí sa začali opäť meniť feudálno-vlastnícke pomery v hajnáčskom panstve. Okolo roku 1542 ovládol majetky prislúchajúce tomuto panstvu lúpežný rytier Matej Bašo. Vzhľadom k tomu, že toto obdobie je poznačené dvojvládím v uhorskej krajine, po smrti kráľa Jána Zápoľského si naň začali robiť nárok i ďalší.

V roku 1549 ich zaujal Eustach Feledi. Právny dokument, listinu, však na ne získal len v roku 1552 od kráľa Ferdinanda I., ktorý mu potvrdil kúpu od Ladislava Parlagyho. Tak sa na ďalších štyridsať rokov stali Felediovci zemepánmi Hnúšte. V roku 1592 sa Hnúšťa dostala spolu s ostatnými majetkami do zálohu príbuzným Lórántfiovcov. O dva roky neskoršie Felediovci a Lórántfiovci prehrali dlhodobý súdny spor o hodejovské panstvo, a tak kvôli úhrade súdnych trov boli nútení prepustiť svoje vlastnícke práva do majetku hodejovsko-hnúšťanskej vetvy zemianskeho rodu Kubíniovcov, ktorým patrila niekoľko storočí. Poslednými vlastníkmi boli Fáyovci.

Hnúšťa neraz znášala neľútostné rabovania v časoch lúpežných tureckých nájazdov (v 15. storočí), ale „bola vyplienená aj počas dynastických bojov medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburgským“.

Základným druhom obživy bolo poľnohospodárstvo, vedľa ktorého prosperovalo aj niekoľko remesiel, z nich sa najviac rozvinulo súkenníctvo.

Rozvoj Hnúšte ovplyvnil výskyt nerastných surovín. Už v 16. storočí sa v okolí vyskytovali bane. V 17. storočí sa začína rozvoj baníckeho podnikania a spracovania rúd. Prvá správa dokladujúca existenciu železiarne na území Hnúšte je z 15. októbra 1772. „Železolejáreň s 200 zamestnancami v hnúšťanskej Maši vyrábala súčiastky k strojom, kachle, mreže a rúry, v roku 1923 ju zbúrali“.

V roku 1800 už existovala Muránska spoločnosť a v roku 1809 vznikla Rimavská koalícia, ktorá využívala nerastné bohatstvo. Obidve sa v roku 1852 spojili a vytvorili Rimamuránsko-šalgotariánsku spoločnosť. V roku 1883 bola v Hnúšti jedna drevouhoľná vysoká pec a „v roku 1885 postavili v Likieri prvú koksovú vysokú pec na území Slovenska“.

Spracovanie rudy

Spracovanie rúd podnietilo v roku 1869 vybudovať hradskú z Rimavskej Soboty a aj stavbu železnice, ktorej trať Jesenské – Tisovec bola v roku 1874 daná do prevádzky. Koncom 19. storočia boli v Likieri postavené tri vysoké pece a v tomto období sa spracovalo najviac surového železa na území Slovenska. V roku 1873 práve pri výstavbe železnice, 2,5 km na sever od Hnúšte, bolo objavené mastencovo-magnezitové ložisko Mútnik. Objavenie magnezitu bolo základom rozvoja ťažby tejto suroviny na Slovensku.
Začiatkom 20. storočia hutnícky priemysel upadá, posledná pec vyhasla v roku 1921. Objekty železolejárne boli odpredané firme Rimavskodolinský lučobný priemysel Dr. Eugen Blasberg a spol., ktorá hutu prestavala na chemickú továreň s programom spracovania: zuhličenia drevnej hmoty chemickou cestou a výrobu s tým spojených produktov. Drevné uhlie sa tu vyrábalo donedávna, hoci na konci 20. storočia postihol ako chemickú, tak i banskú výrobu, úpadok.

Slovinky

Obec Slovinky leží v severnej časti Slovenského Rudohoria na sútoku Poráčského a Slovinského potoka. Vznikla ako banícka osada na pôvodnom gelnickom chotári. V prvej písomnej zmienke, kráľovskej listine kráľa Ľudovíta z roku 1368 sa prvýkrát spomínajú Slovinky ako „Villa Abakuk“.
Úryvok z dokumentu „Kráľovská listina kráľa Ľudovíta I.“ z roku 1368, kde sa prvý krát spomínajú Slovinky ako „Villa Abakuk“

V 14. storočí patrila obec Richnavskému panstvu. V 15. storočí Zápoľskovcom. Po nich Thurzovcom, neskôr Csakyovcom až do zrušenia poddanstva v roku 1848.

Z roku 1460 pochádza dokument svedčiaci už o existencií dvoch obcí s názvom „Zluwinkautraque“. Od roku 1550 sa v dokumentoch spomínajú Vyšné Slovinky – Zlowinka superior, Felsewszlovinka a od roku 1555 aj Nižné Slovinky – Alsószlovinka.

Obyvateľstvo Sloviniek tvorili väčšinou baníci, uhliari a drevorubači. Čiastočne sa zaoberali aj roľníctvom a dobytkárstvom. V chotári Sloviniek sa v dávnej minulosti ťažilo striebro a meď.

V 18. storočí sa Slovinky preslávili aj oceliarskou hutou Sv. Mikuláš, ktorú vlastnili ťažiari zo spolku „Hornouhorských ťažiarov.“ V druhej polovici 19. storočia medeno rudné baníctvo a hutníctvo v Slovinkách upadlo a ťažba sa obmedzila prevažne len na železnú rudu. Pôvodným obyvateľstvom Sloviniek boli pravdepodobne Slováci. V priebehu 16. storočia sa sem prisťahovalo veľké množstvo Rusínskeho obyvateľstva, ktoré so sebou prinieslo aj ľudovú kultúru a zmenu náboženského charakteru oboch obcí, kedy sa ujal Grécko-katolícky východný obrad.

Kostol a fara v Slovinkách existovali už v 14. storočí. Vlastná administratívna činnosť sa začala v Slovinkách už v 16. storočí. Svedčia o tom odtlačky pečatí Nižných Sloviniek. Pečať si Vyšné Slovinky dali vyhotoviť v roku 1795. Na oboch pečatiach sú erbové znamenia s určitými odlišnosťami. Vyšné a Nižné Slovinky sa po stáročia vyvíjali samostatne až do roku 1943 kedy sa znovu zlúčili.

Oblasť Sloviniek a okolia sa vyznačovala značným počtom ložísk strieborných a medených rúd. Tieto sa ťažili a spracovali po stáročia až do konca 19. storočia. Od roku 1885 sa začína nová éra baníctva železa, kde vyťažená železno-medená ruda je spracovávaná v neďalekých Krompachoch v Rímamuránskej-Šalgotariánskej železiarenskej účastinárskej spoločnosti. Obdobie svetovej hospodárskej krízy v 20. rokoch 19 storočia poznačili aj ťažbu železnej rudy na Slovinkách. Obnovenie banskej činnosti na ťažbu medenej rudy začalo v rokoch 1935 – 1938.
Po ukončení II. svetovej vojny prešlo baníctvo niekoľkými organizačnými zmenami. Slovinské ložiská boli začlenené do Železorudných baní n. p. Spišská Nová Ves.
Začiatkom 90. rokov minulého storočia nastáva útlm baníctva zo známych najmä ekonomických dôvodov. 24. októbra 1991 ministerstvo hospodárstva vydalo rozhodnutie k plánu likvidácie baní a úpravní na Slovinkách. 30. júna v roku 1993 vyfáral z bane posledný vozík medenej rudy. Týmto sa skončila slávna história dobývania rúd v Slovinkách

Dolná Lehota - Vajsková
Pomenovanie je podľa potoka, nakoľko leží na jeho brehu. Závod bol postavený v r. 1790 za cieľom spracovania železa z ľubietovských a ponických hutí. Spočiatku bol majetkom banskobystrických občanov, neskoršie prešiel do štátnej správy. Pracoval s dobrým výsledkom, ale potom upadal a v r.1886 bol úplne zastavený.

V r. 1889 pozemky odkúpil Karol Jozef Démuth a prebudoval ho na antimonový závod. (K.J.Démuth je pochovaný v Lopeji. Má obnovenú hrobku.)

Antimonová ruda sa ťažila v baniach na Lome (Krpačovo), tam ju aj upravovali flotáciou. Miestni furmani ju na vozoch (doštenákoch) vozili na spracovanie do Vajskovej. Tu sa v nej získavalo aj zlato - bola na to osobitná pec. Popri antimóne, ktorého vyrobili ročne 100 - 120 vagónov (r.1928) vyrobili aj 1 kg zlata.
Antimón sa vyvážal do Nemecka, Rakúska, Maďarska, Poľska, Rumunska. Majiteľmi závodu vtedy boli Dr. Tinter a Viktor Kůn a spol. z Viedne.
Závod v roku 1926

Vo Vajskovej sa spracovávala aj ruda vyťažená a upravená na Sb-Au koncentrát vo flotačnej úpravni v Medzibrode.

(z knihy Zlato na Slovensku)

V r. 1888 boli pri Vajskovej - na Lúčkach - vybudované kúpele s teplou vodou. Asi po 10 rokoch drevené budovy zbúrali, lebo si vyžadovali veľkú opravu (a pre vlhkosť). Boli tu 2 bazény - pre dospelých a pre deti. Tam sme sa chodili kúpať ešte aj po 2.sv. vojne. Voda však už nebola teplá, lebo pri čistení a prehlbovaní ( v minulosti) sa teplá voda zmiešavala so studenou.

Perspektívne ložisko komplexných Sb, Au, Ag, Pb, As, Cu rúd leží 12 km severne od obce Dolná Lehota na južných svahoch Ďumbierskych Nízkych Tatier v strmých ťažko prístupných dolinách Dvoch Vôd a Štelerovej doline. Na rozdiel od ostatných nízkotatranských ložísk, ktoré sú známe od stredoveku, bolo objavené pravdepodobne až v 17.storočí. Prvé písomné údaje o ložisku pochádzajú až zo začiatku 20.storočia.

Najintenzívnejší prieskum prebiehal počas 2.svetovej vojny od r.1943, kedy sa celkove vyťažilo 5 000 ton antimonovej rudy. Ruda pochádzala len z prieskumných banských chodieb, ktoré overovali priebeh žíl a spracovávala sa vo flotačnej úpravni Lom.

Hlavná ložisková štruktúra, nazvaná ako žilník Karol, má smer SZ-JV a prebieha v dĺžke 2,2 km. Staré banské práce, ktorými bolo ložisko otvorené, sa nachádzajú vo výške 800-1100 m, ale vrtnými prácami sa zrudnenie zachytilo aj pod úrovňou najnižšej štôlne. Zrudnenie je tvorené tzv. Hlavnou žilou hrubou 0,7-2,8 m, ktorú doprevádza množstvo paralelných aj priečnych žiliek. Hrúbka celého žilníkového systému dosahuje až 45 m.

Ložisko Dve Vody je jedným z najperspektívnejších ložísk zlata v Nízkych Tatrách s veľkými zásobami komplexných polysulfidických rúd s pomerne vysokým obsahom Au.

Vo vzdialenosti asi 8 km na SSV od obce Dolná Lehota sa nachádza aj významné ložisko antimónu Lom. Podobne ako ostatné Sb-ložiská bolo ťažené predovšetkým počas druhej svetovej vojny, ale menšie prieskumné práce tu prebiehali ešte aj koncom 20.storočia.
Kvalita rudy počas ťažby dosahovala 3-7% Sb a 3-5 g/t Au. Celkove v období od r.1940 do januára 1945, kedy nemecké vojsko závod ako základňu partizánov zničilo a vypálilo, sa vyťažilo 25 000 ton rudy. Po vojne sa už ťažba neobnovila.
Vrtnými prácami realizovanými Prvou Kanadsko-slovenskou banskou spoločnosťou, s.r.o., v 90-tych rokoch 20.storočia sa v ložiskovej štruktúre zistili zaujímavé obsahy Au v rozsahu 0,7-9,8 g/t. (z knihy Zlato na Slovensku).

Slovenskí mineralógovia
zdroj: http://referaty-seminarky.sk
Jedným z najaktívnejších členov Spoločnosti mineralógov v prvej polovici 19. storočia bol Kristián Andrej Zipser (1783–1864), ktorý sa pričinil počas pôsobenia v Banskej Bystrici o plnohodnotný mineralogický výskum Slovenska. Zozbieral veľké množstvo minerálov a dopĺňal nimi mineralogické zbierky, čím si získal veľkú autoritu doma i za hranicami.

S jeho pomocou bola založená Uhorská geologická spoločnosť roku 1850. Sám zostavil mineralogicko-topografickú príručku. Bola to prvá príručka tohto druhu v Uhorsku. Rovnako zanietenie ako Zipser skúmal minerály zo Slovenska banskobystrický rodák Jozef Jonas (1787–1821). Svoje výsledky publikoval v odborných príručkách, v časopise Hesperus a doplnil aj Zipserovu topograficko-mineralogickú príručku. Roku 1811 založil J. Jonas v Banskej Štiavnici Mineralogickú spoločnosť, ktorá bola po Mineralogickej spoločnosti v Jene druhá najstaršia na svete.

Za zmienku stojí práca profesora Banskej akadémie v Banskej Štiavnici Alojza Wehrleho (1793–1835), člena mineralogickej spoločnosti v Jene od roku 1821. A. Wehrle sa svojou úspešnou vedeckou činnosťou ako chemik a mineralóg zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti vtedajšieho vedeckého sveta. Druhým významným centrom mineralogických výskumov na Slovensku bol Kežmarok. Na jeho preslávenom lýceu pôsobilo viacero významných prírodovedcov, ako napr. Adam Potkonický, autor práce o železných rudách a cementačnej medi, Ján Asbľtk i Kristián Genersich. Aktívnym členom Mineralogickej spoločnosti v Jene bol Karol Juraj Rumy zo Spišskej Novej Vsi. V ročenke spoločnosti uverejnil štúdiu o spišských mineráloch. K poznaniu našej rôznorodosti i množstva minerálov na Slovensku v 19. storočí prispeli bratia Kubínyiovci z Vidinej pri Lučenci, Tobiáš Steller zo Spišskej Novej Vsi, Albert a Jozef Patzovský zo Solivaru i Matej Senovwitz z Prešova.
Spomínaní členovia geologickej spoločnosti sa poväčšine zaoberali výskumom soľných baní v Solivare, opálových baní v Červenici, okolia Zlatej Bane, rudných ložísk na Spiši a ostatných lokalít východného Slovenska. Minerály na Slovensku skúmal asistent Ríšskeho geologického ústavu František Foetterle (1823–1876). Výskum robil pri Banskej Štiavnici a v Úškrtovej doline pri Hodruši Výskumy boli veľkým prínosom k poznaniu minerálnych pomerov na Slovensku ku koncu 19. stor. Z najvýznamnejších možno spomenúť Jozefa Szabóa, Jozsefa Krennera, Karola Zimányiho, Augustína Franzenaua, Gustava Malczera, Vojtecha Mauritza atď. Cenné údaje o slovenských minerálov nachádzame aj v štúdiách A. Brezinu. K. A. Redlicha, I. Vitáliša a ďalších.

Doplnok ku ťažbe v Smolníku.
Prví kolonisti prišli na Spiš roku 1030. Oni pravdepodobne začali rozvíjať baníctvo. Ďalší kolonisti prichádzali na Spiš za Bela II. (1131-1141) a Gejzu II. (1141-1161), čo pomohlo zmodernizovať "prabanícto a prahutníctvo".
Z roku 1243 sú prvé údaje o produkcií zlata v Smolníku, ale podrobnosti o tejto činnosti nie sú známe. Pôvod tunajšieho baníctva možno považovať za keltský alebo kotínsky.
Roku 1350 sa už zo Smolníka vyvážala meď, striebro, zlato a železo do Levoče a západnej Európy cez Krakov.

Z roku 1410 sú známe prvé konkrétne číselné údaje o výrobe medi v Smolníku. Vyrobilo sa tu 1231 centov medi, čo bolo na ten čas značné množstvo.
O baníctvo sa starali komorní grófi, ktorí mali právo zastaviť alebo obnoviť dodávky potravín do banských miest, hlavne ak neodovzdávali mincovnej komore, ktorú medzičasom Smolník zriadil, zlato a striebro.
Roku 1456 povolil kráľ Ladislav V. Smolníčanom, aby mohli otvárať ložiská a bane na všetky kovy, otvárať všetky staré bane a spracuvávať rudy na kovy modernejším spôsobom.
Koncom storočia sa na stranu banských miest proti feudálom postavil Mataj Huňady, a tak sa baníctvo a hutníctvo začalo opäť rozvíjať. V baniach sa modernizovali čerpacie stroje, zlepšilo sa razenie banských diel. Zlepšilo sa aj vetranie a doprava.
Rozvoj baníctva medi v Smolníku, na Spiši a v Gelnici súvisel s rozvojom lodiarského priemyslu v západnej Európe, s veľkými zámorskými cestami, ako aj s rozvojom zbrojárskeho priemyslu.

Mincovníctvo
Výroba mincí v Smolníku má dlhú tradíciu. Úzko súvisela s rozvojom mesta, s jeho baníctvom, hutníctvom. Existencia mincovne, dĺžka trvania jej činnosti a jej zánik boli podmienené hospodárskou a politickou situáciou v krajine, potrebami trhu, ale tiež blízkosťou surovinových zdrojov.
Mincovňa v 14. a 15. storočí a krátko aj 16. storočí produkovala iba strieborné mince, obnovenie mincovnej tradície v 2. polovici 18. storočia súviselo s razbou medených mincí.
Doterajšie poznatky o mincovaní v Smolníku sú však veľmi medzerovité, takže obraz o jednotlivých etapách činnosti mincovne je neúplný a miestami nevyvážený.😞

Zaujímavosti:🙄
Drahý opál - Červenica

Drahý opál sa nachádzal od 17. storočia v cisárskej klenotnici (vo Viedni). Je málo známe, že Červenica bola svojho času centrum opálovej industrie a do roku 1870 väčšina drahých opálov pochádzala z tejto európskej lokality. Až po roku 1870 začali vstupovať prvé drahé opály z austrálskych nálezísk na svetový trh.

Kameň je ťažký 594 gramov a je najväčším európskym opálom. Veľkosť: 13x7x7 cm.

Cinobaňa

Obec Cinobaňa vznikla v 13. storočí ako banícka osada. Jej existencia je písomne doložená od roku 1279. Staré a cudzojazyčné názvy obce uvádzajú tieto pomenovania:

Z roku 1279 - Villa Svine
z roku 1342 - Cciuina
z roku 1393 - Zennobanya
z roku 1460 - Zwynyebanya
z roku 1773 - Szino-Banya
z roku 1920 - Cinobaňa

Od polovice 14. storočia patrila Cinobaňa k hradnému panstvu Šomoška. Zakladateľmi a prvými obyvateľmi obce boli Slovania. Dokazujú to i mnohé názvy v chotári obce, ktoré sú slovanského pôvodu: Rovňa, Šibenice, Viničky, Hlbokô, Lipinka, Kostolné, Stráňa, Krivé zeme, Bánično, Červenica, Saskô, Cinopeľ, Brezina, Svinô... Vrchy na okolí majú tiež slovanské názvy: Strieborná, Kopy, Borisovo, Hrb, Brezina, Chrobča.

V rokoch 1554 - 1594 sa nachádzala pod tureckou nadvládou.

V 17. - 18. storočí mala obec štatút mestečka. Táto skutočnosť súvisela s rozvojom baníctva (dolovanie striebra a medi). V miestnych kopcoch a dolinkách Cinobane a jej okolí sa ťažili farebné kovy. V súvislosti s banskými osadami Cinobaňa a Lovinobaňa sa počas vlády Ladislava IV. (1272 - 1290 ) spomína "urbura" kráľovský príjem zo strieborných baní týchto osád, čo dosvedčuje, že sa v nich ťažilo striebro.

Banské diela sa mohli nachádzať v pohorí Strieborná a Mertlovo, ku ktorým bol prístup z chotárov oboch obcí.

Veľa údajov o baníctve sa z tohto obdobia nezachovalo. Bolo to spôsobené aj tým, že toto územie bolo viac desaťročí ohrozované Turkami a istý čas aj pod ich nadvládou.

V 70. rokoch 18. storočia boli v Cinobani a okolí intenzívne kutacie práce. Neboli však veľmi úspešné.

Najstaršie údaje o ťažbe pochádzajú z roku 1536, nedá sa z nich však zistiť, aké druhy kovov sa tam ťažili.

V 18. storočí upadol záujem o ťažbu drahých kovov v Cinobani.

V chotári obce je jeden hon, ktorý sa volá "Gapeľ". Na tomto mieste vyvážali rudu zo šachty a pri tomto mieste ešte okolo roku 1790 boli malé banícke domčeky. Tam kde teraz stojí Katarínska Huta bol tiež "Gapeľ" a nad ním zeme probované na zlato. Kronika obce Cinobaňa

Začiatkom 19. storočia nastal veľký dopyt po železe a liatine. Zakladateľom železiarne v Cinobanskej Maši bol Ján Kossuch.

Železiareň spracúvala 25 rokov železnú rudu z Turičiek (Kopy), Hrbu (Malá Baňa, Veľká Baňa). Kutacie práce prebiehali aj na Viničkách, kde sa dolovala železná ruda.

Povesť o baníckom nešťastí

Správca miestnej zlatej bane bol veľmi zlým a márnotratným človekom. Chudobným baníkom nevyplácal svoje mzdy a majiteľom bane kradol zlato. Jeden raz žalovali na neho u majiteľa bane a ten mu dal okamžitú výpoveď. Za toto správca osnoval strašnú pomstu.

Baníci nič netušiac pustili sa do hĺbky zeme za každodennou prácou. Správca sa prikradol k otvoru bane a odrazil blízky potok do bane. V bani sa utopilo 77 baníkov. Správca súc spokojný svojim neľudským činom, šiel na Brezinu, kde žali ženy zahynuvších baníkov. Zastavil sa pri nich, škodoradostne im hovoril : "Žnite, žnite žničky, 77 ste vdovičky!" So smiechom šiel ďalej a na temäni vrchu zabil ho hrom.

Táto povesť sa zachovala o tomto baníckom nešťastí. Či v skutočnosti voľakedy došlo v miestnych baniach k takémuto strašnému nešťastiu, to s určitosťou tvrdiť nemožno, lebo o tom niet vierohodných záznamov. Kronika obce Cinobaňa

Ťažba železnej rudy bola nerentabilná. Postupne baníctvo v Cinobani zaniklo.

V roku 1836 založili podnikatelia z rodiny Kuchynka skláreň v osade Katarínska Huta. V roku 1854 prevzal skláreň nový podnikateľ Ján Kossuch. V roku 1847 vznikla v obci železiareň ktorej majiteľom bol Ján Kossuch. V roku 1854 ju prevzali Kuchinkovci a od roku 1882 bola vo vlastníctve Juraja Krámera a jeho dedičov. V 17. - 18. storočí mala Cinobaňa aj Jarmočné právo. Súviselo to s jej postavením ako mestečka. Toto je potvrdené aj v monografii Novohradu, vydanej v r. 1911 v Budapešti. V roku 1873 zúrila v Cinobani epidémia cholery ktorej podľahlo 1840 obyvateľov.

Zlieváreň

Výroba sivej liatiny v Cinobani má bohatú a dlhú zlievárenskú tradíciu. Prvá "železiareň" na území terajšej firmy bola založená v roku 1846. Vyrábali sa v nej rôzne odliatky zo surového železa. V roku 1860 boli vysoké pece zrušené a nahradené kuplovými pecami. Po znárodnení v roku 1948 bol závod pričlenený k n.p. Kovosmalt Fiľakovo.

História železorudných baní v Železníku.

Gemer, kraj stáročia spojený so železnou rudou, vďaka nej prosperujúci a rozvíjajúci sa, kvôli jej nedostatku a vyčerpaniu kraj chudobný a zabudnutý. Významné ložisko bolo vo vrchu Železník. Na jeho úpätí sa krčia dnes pomaly vymierajúce obce Turčok, Sirk, Rákoš a Nandraž. Cesty v tomto kraji sú úzke, porozbíjané lesnou technikou, doprava je riedka, návštevnosť týchto miest nijako nenaznačuje, že tu bolo jedno z najdôležitejších ložísk železnej rudy v Rakúsko-Uhorsku. História ťažby železnej rudy na Železníku siaha do rímskych čias.

Vrch Železník, 814 m n.m., tvoria najmä nerasty siderit, ankerit, pyrit, sfalerit, limonit, hematit, goethit, meď, manganit, pyroluzit, evansit, vashegyit, delvauxit, ihleit a copiapit. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia evansit a vashegyit, pretože sú to minerály prvýkrát na svete opísané na Slovensku, z lokality Železník. Vashegyit opísal v roku 1910 K. Zimányi, názov pochádza z maďarského názvu pre Železník. Evansit opísal v roku 1864 D. Forbes, názov dostal podľa Angličana B. Evansa, ktorý ho tu objavil v roku 1855. Ďalším minerálom, ktorý sa vyskytuje na tomto nálezisku, je variscit.
Okrem železorudných ložísk sa v Železníku nachádzajú aj iné ložiská - ortuťové ložisko medzi obcami Rákoš a Nandraž, medenorudné ložisko v Nandraži a tiež magnezitové ložisko.
Prvé zmienky o ťažbe železnej rudy v tejto oblasti sú z polovice 13. storočia, avšak prvá písomná zmienka Bane na Železníku je z roku 1570. Na základe nálezov strusiek v zemných pieckach nazývaných vlčie diery sa predpokladá, že ťažba začala už koncom doby laténskej (od polovice 2. stor. pr. n.l.). V roku 1896 pri výstavbe osady Rákošská Baňa boli objavené pozostatky rímskej taviacej pece.
Písomné zmienky dokumentujú v okolí taviace pece v 15. a 16. storočí, v oblasti bolo 41 pecí, zásobovaných rudou zo Železníka bolo asi 30. Tzv. slovenské pece sa stavali pri vode, ktorá poháňala mechy vháňajúce vzduch do pece. Na rozdiel od vlčích dier (zemných piecok) sa slovenské pece nemuseli stavať na mieste ťažby, najmä keď tam nebol dostatok vody na pohon - to je aj prípad baní v Železníku, preto v roku 1570 bolo takýchto pecí priamo pri ložisku málo, iba tri.
Spočiatku sa ťažila ruda povrchovo, keď sa týmto spôsobom ťažby vyčerpala, pristúpilo sa k podzemnej ťažbe, najprv v Rákoši, neskôr aj na Železníku. Nejaký čas sa ťažilo súčasne oboma spôsobmi. Zo šachtičiek sa ruda vyťahovala v košoch na lane ručne, alebo podávaním z rúk do rúk. Tento spôsob pretrvával do 18. storočia. V polovici 18. storočia sa začala ruda ťažiť aj štôlňami - vodorovnými "chodbami", nakopanú rudu vyvážali vo fúrikoch. Na osvetlenie slúžili baníkom zviazané triesky, od 18. storočia aj sviečky.
V roku 1585 muránsky pán Július Herberstein vydal Artikuly šteliarov muránskeho údolia Artikuly šteliarov muránskeho údolia (majiteľov hút), pretože bolo potrebné upraviť vzájomné obchodnícke vzťahy. Artikuly boli napísané po slovensky a po nemecky. Podnikatelia - šteliari boli mešťania alebo poddaní, podnikali so súhlasom zemepána, ktorému platili cenzus, v tých časoch ešte šľachta nepodnikala v oblasti železa a jeho spracovania. Bane v Rákoši sa spomínajú v rokoch 1610 a 1636 v súvislosti s poplatkami cirkvi. Napriek týmto písomným zmienkam bolo železnícke baníctvo v krajine neznáme, 1613 hlavný komorský gróf v Banskej Štiavnici nariadil prieskum baní v okolí Železníka, ale miestne bane nespomína.

Podľa odborníka Antona Pécha, banského inžiniera a historika zameraného na dejiny baníctva na strednom Slovensku, dôvodom bolo to, že bane boli v súkromnom vlastníctve (vyjadrenie z roku 1887). Od konca 17. storočia sa železnícke bane spomínajú často v protokoloch šteliarskeho cechu. V roku 1696 na zasadnutí šteliarskeho cechu sa šteliari sťažovali na to, že baníci odovzdávajú veľa drobnej rudy, ktorá sa v slovenských peciach horšie spracúvala. Dohodu o náprave podpísali aj banícki richtári zo Sirka a Rákoša. Bane v Nandraži sa spomínajú v roku 1715 kvôli tomu, že tu smú ťažiť len baníci, ktorým to šteliar dovolí. 1699 sa železnícke bane spomínajú v urbárskom súpise muránskeho panstva, počet baní ani mená majiteľov nie sú zaznamenané, ale spomínajú sa huty, ktoré spracúvajú rudu zo Železníka - spolu ich je 11 (v roku 1570 ich bolo 30).

1. novembra 1713 prijali šteliari na zasadnutí cechu v Lubeníku nové artikuly (po slovensky), muránsky pán Štefan Koháry ich neuznal, lebo ich vypracovali sami šteliari. Dal vypracovať nové artikuly, schválené muránskou stolicou 12.4.1755 v Jelšave. Novinkou sú ustanovenia o peňažných a telesných trestoch, artikuly sa zaoberajú hámorskými robotníkmi a uhliarmi, baníci sa nespomínajú.

Okolo 1730 nadobudol aj štát bane v Železníku, tamojšou rudou zásoboval štátnu železiareň v Tisovci. Ruda sa prepravovala na vozoch. Presný dátum nadobudnutia železníckych baní štátom nie je známy, ale už v roku 1737 sa navrhovalo zastaviť tisovskú železiareň a rudu zo Železníka odvážať do Hronca. 1750 pracovali v štátnych baniach v Železníku dvaja až štyria robotníci, ktorých chodieval kontrolovať raz za mesiac hlavný dozorca z Tisovca. O dva roky neskôr dochádzal 2x mesačne, spolu s mladším technikom. V 70. rokoch 18. storočia štát ťažil v štyroch štôlňach, 1780-1800 v piatich šachtách a troch štôlňach.
Podľa výpočtu zásob z roku 1792 sa odhadovali zásoby železnej rudy na poliach patriacich štátu na 3,7 milióna ton, čo pre železiareň v Tisovci vtedy stačilo na niekoľko storočí. Štát vtedy vlastnil asi štvrtinu baní v Železníku, takže celkové zásoby rudy mohli byť takmer 15 miliónov ton.
V Rožňave a v Dobšinej boli od 15. storočia banskí majstri, ktorí udeľovali banské oprávnenia a riešili spory. bane v Rákoši V Železníku obsadzoval banské polia každý, kto chcel takto podnikať. Na to, aby už obsadené polia neobsadil nik ďalší, dbali sami baníci. Spory rozhodovali banícki richtári volení baníkmi. Ak nedospeli k úspešnému rozhodnutiu, spor prevzal šteliarsky cech. Najvyššou inštanciou v prípade sporov bol muránsky pán. Šteliari sa bránili proti zásahom banského majstra z Dobšinej, ktorý už mal právomoci nad celou Gemerskou župou, sťažnosť na neho podali v roku 1774, keď zaviedol opatrenia, ktoré zvýhodňovali štátne bane oproti baniam šteliarov.
Dovtedy mohol šteliar patriaci pod právomoc muránskeho panstva zakladať bane na voľnom mieste bez úradného povolenia. Na riešenie sporov a odborné vedenie prác vytvorili miesto banského dozorcu, prvý banský technik sa objavil na Železníku v roku 1782. Šteliari si tiež vybavovali úradné povolenia na banské polia. 1781 Jozef II. zaviedol kráľovskú daň (urburu) aj zo železa. Šteliari z Muránskej doliny o 3 roky žiadali o odpustenie urbury alebo o povolenie zaplatiť ju železom, priložili zoznam nedoplatkov na dani a zoznam hámrov, pecí a baní z roku 1782, je to prvý zoznam baní v Železníku, aj s menami majiteľov. Na prvej banskej mape Železníka z roku 1776 sú zaznačené banské polia s piatimi štôlňami a piatimi šachtami. Na mape z roku 1793 sú banské polia rozdelené a číslované rovnako, ako boli koncom 19. storočia, banských polí je 80 a zaznamenané sú aj mená majiteľov, tých bolo 20, vrátane štátu

Košické ložisko uránu patrí medzi najväčšie vo svete
Kanadská spoločnosť Tournigan Energy po prieskume tvrdí, že ložisko uránu na košickej Jahodnej patrí k najväčším na svete. Povolenie na ťažbu nemá, naráža najmä na odpor košickej verejnosti a ekologických aktivistov.

KOŠICE. Uránové ložisko Kurišková v košickom okrese patrí medzi najväčšie na svete. Ako uviedla pre agentúru SITA kanadská spoločnosť Tournigan Energy, na základe vykonaných vyše sto prieskumných vrtov boli na tejto lokalite zistené ložiskové zásoby v objeme 5,1 mil. ton rudy pri obsahoch 0,2 až 0,4 % uránu.

“Pri týchto hodnotách je možné vyťažiť 14,6-tisíc ton uránu. Ložisko Kurišková patrí svojim obsahom uránu v rude medzi najlepšie momentálne preskúmavané ložiská na svete,“ dodala spoločnosť po ukončení doplňujúcich geologických prieskumov.

Ložisko so svetovými parametrami

Ložisko v Kuriškovej patrí podľa kanadskej spoločnosti medzi svetové aj pri porovnaní s aktuálne ťaženými ložiskami.

“Pre porovnanie, najväčšia uránová baňa v Ruskej federácii, ktorá je jediným dodávateľom jadrového paliva pre slovenské jadrové elektrárne, Kraznokamensk, má obsah uránu na úrovni 0,2 %. Teda o viac ako polovicu nižšej ako vykazuje lokalita Kurišková na základe doteraz zrealizovaného prieskumu,“ konštatovala firma. Podľa nej z piatich v súčasnosti najväčších projektov na svete má vyšší obsah uránu v rude (19 %) iba projekt McArtrhur River spoločnosti Cameco v Kanade.

Povolenie na ťažbu nemá žiadna firma

Na Slovensku v súčasnosti nemá žiadna firma povolenie na ťažbu uránu. “Dobývanie uránových rúd nie je vykonávané,“ informovalo agentúru SITA Ministerstvo hospodárstva SR.

Podľa rezortu hospodárstva perspektívne ložiská uránovej rudy sa nachádzajú napríklad aj v okrese Spišská Nová Ves.

Elektrárne by ťažbu privítali, proti sú zelení a miestni

Dominantný výrobca elektrickej energie na Slovensku, spoločnosť Slovenské elektrárne, a.s., ktoré v súčasnosti prevádzkujú štyri jadrové bloky a dva ďalšie dostavujú, by privítal ťažbu uránu či následnú výstavbu závodu na výrobu palivových článkov na Slovensku.

"Produkcia jadrových elektrární pokrýva viac ako polovicu spotreby elektrickej energie na Slovensku, pričom tento podiel vzrastie s už prebiehajúcou novou investíciou na výstavbu dvoch nových blokov v Mochovciach. Z tohto pohľadu môže byť ťažba uránu vnímaná ako možný príspevok k zvýšeniu bezpečnosti palivových dodávok pre Slovensko, ktorá je v súčasnosti založená na ťažbe hnedého uhlia v prievidzskom regióne," uviedla pre agentúru SITA pred časom hovorkyňa Slovenských elektrární Janka Burdová.

Proti prípadnej ťažbe uránu na Slovensku sú však zelení aktivisti, podľa oficiálnych vyjadrení aj košické samosprávne orgány a prevažná väčšina obyvateľov mesta.

Napríklad organizácia Greenpeace vyjadrila obavy pred zvýšeným záujmom developerských a banských spoločností o ťažbu uránu na Slovensku

Firma Tournigan Energy financuje geologický prieskum uránových ložísk na Slovensku prostredníctvom svojej dcéry Ludovika Energy, s.r.o. Na Slovensku pôsobí od roku 2005.

Od svojho vzniku sa spoločnosť zaoberá projektovaním, riešením a vyhodnocovaním geologických úloh ložiskového geologického prieskumu a geologického prieskumu životného prostredia s dôrazom na geologický prieskum energetických projektov a ich prípravu.