Pernek

Pôvodný názov obce sa uvádza už v roku 1206 ako Misle, neskôr v roku 1231 ako Mislen. Názov Pernek (Perneck) sa po prvý raz vyskytuje okolo roku 1394, od kedy sa datuje aj prvá písomná zmienka o obci. Historické pramene majú na význam názvu obce rôzne vysvetlenia. Napr. Ján Stanislav odvodzuje meno Pernek od perunek, miesto, kde sa obetovalo bohovi Perúnovi. Iná verzia hovorí, že kde stojí obec bolo divé horské údolie, v ktorom bývali Nemci.
Bol to teda medvedí kút – Bareneck, ktoré Slovania vyslovovali Pernek. Ďalšia verzia znie tak, že meno je odvodené od obyvateľa Hansa Pernekkera. Za najstaršiu časť obce sa považuje ulica „Tŕnie“, kde si pôvodní obyvatelia vybudovali kaplnku, na mieste ktorej sa v rokoch 1672 až 1675 vybudoval kostol sv. Ducha, postavený v barokovom štýle s klasicistickou úpravou fasád. Pernek bol poddanskou dedinou Plaveckého hradu. V priebehu rokov patrila Fuggerovcom, Balassovcom i Pálffyovcom.
V roku 1663 prešli obcou turecké vojská pri útoku na Viedeň. Na mieste prechodu Turkov z Jabloňového do Perneka je vybudovaný vojenský výcvikový priestor „Turecký vrch“, ktorý sa nachádza asi 4 km južne od obce. Súčasťou obce bola aj osada „Hute“, ktorá vznikla okolo roku 1670. Náleziská kremeňa v tejto lokalite vytvorili podmienky pre vznik sklenej huty. Potvrdzujú to náleziská sklenených predmetov z nedávnej munulosti.
Osada zanikla po zániku továrne. „Zámčisko“ – názov lokality Perneka, ktorý sa zachoval dodnes. Na tomto mieste boli za povstania Františka II. Rákoczyho vybudované obranné násypy i priekopy, našli sa tu aj strieborné peniaze z čias Leopolda (1657-1705). Na „Zámčisku“ sa zastavilo Heisterovo vojsko na úteku pred kurucmi, ktorým velil Károlyi. Ľudová povesť hovorí, že v Perneku bol aj sám František II. Rákoczy.
Železný kríž na Jahodnisku, 3 km od Perneka, sa dobýval od r. 1840 pyrit, najmä pre obsah síry na výrobu strelného prachu proti Napoleonovi a neskoršie na výrobu kyseliny sírovej. Síra sa ťažila až do konca I. svetovej vojny. V chotári boli do konca 17. storočia bane na striebro a zlato. O zlate v Perneku hovorí aj povesť „Zlatý poklad pod Babou, ktorú uverejnil Peter Straka. Počas I. svetovej vojny boli severovýchodne, asi 3 kilometre od Perneka, ešte v prevádzke antimónové bane. Antimón, ktorý dodáva pevnosť oceli, bola veľmi žiadaná surovina hlavne počas vojnových období.
Za prvej svetovej vojny, v roku 1917, spoločnosť Klímove banské a hutné závody postavila úzkokoľajku pre dopravu suroviny z baní do továrne pri zastávke a nákladisku Pernek. Bola asi 6 km dlhá, s jednou úvraťou približne v polovici trasy pre lepšie zvládnutie výškového rozdielu. V dôsledku povojnovej krízy bola v roku 1922 ťažba v baniach zastavená a v roku 1924 firma likvidovaná. Železnička bola pravdepodobne tiež zrušená. V tom istom roku bývalo v Perneku 1 115 obyvateľov, ktorí sa zaoberali výrobou kvalitných brezových metiel, povozníctvom (zvážanie rudy, dreva), pálením dreveného uhlia, známi boli pestovaním konopí a ich predajom v Uhorsku, Rakúsku a na Morave.

Pri sčítaní ľudu v roku 1940 obývalo Pernek 1 190 obyvateľov. Ľudia pracovali prevažne v lesoch a poľnohospodárstve. Les neposkytoval len stavebný materiál a ochranu ped nepriateľom v čase núdze, ale bol aj zdrojom obživy obyvateľov. V roku 1949 bolo založené JRD, ktoré sa neskôr stalo aj vlastníkom miestneho kameňolomu.

Hnúšťa.

Stopy po osídlení tejto lokality sa datujú do doby kamennej. Na Lašťoku – na severe Hnúšte sa našli ohniská, kamenné sekery a iné predmety tej doby. Zo záznamov z archívu banského múzea v Pešťbudíne sa dozvedáme, že rímsky cisár Marcus Aurélius okolo roku 160 n. l. v okolí Hnúšte porazil tu osídlených Markomanov a Gótov. Ale samotné osídlenie Slovanmi sa predpokladá najneskôr v druhej polovici 7. storočia. Hnúšťa ako sídlo existovala už v roku 1334, kedy sa uvádza v zozname výberčíkov pápežskej dane. Písomne je doložená roku 1438 ako obec s farským kostolom.

Najstarším známym vlastníkom (od prvej polovice 14. storočia) bol mocný rod Sečéniovcov, z ktorých je známy Tomáš Sečéni, ktorému kráľ Ľudovít I. niekedy okolo roku 1350 udelil právo z dežmy – desiatku, vydržiavať farára. Okolo roku 1542 ovládol tunajšie majetky lúpežný rytier Matej Bašo, no v roku 1549 ich zaujal Eustach Feledi. Právny dokument, listinu však od kráľa Ferdinanda I. dostal až v roku 1552. Tak sa na štyridsať rokov stali Felediovci zemepánmi Hnúšte.
Po nich prešla do majetku hodejovsko-hnúšťanskej vetvy zemianskeho rodu Kubíniovcov, ktorým patrila niekoľko storočí. Poslednými vlastníkmi boli Fáyovci. Hnúšťa neraz znášala neľútostné rabovania v časoch lúpežných tureckých nájazdov ( v 15. storočí ), ale bola vyplienená aj počas dynastických bojov medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburgským.
Rozvoj mesta ovplyvnil výskyt nerastných surovín. Už v 16. storočí sa v okolí vyskytovali bane. V 17. storočí sa začína rozvoj baníckeho podnikania a spracovania rúd. Už v roku 1772bola na území mesta železiareň. V roku 1800 už existovala Muránska spoločnosť a v roku 1811 vznikla Rimavská koalícia, ktorá využívala nerastné bohatstvo. Obidve sa sa v roku 1852 spojili a vytvorili Rimamuránsko-šalgotariánsku spoločnosť. V roku 1883 bola v Hnúšti jedna drevouhoľná vysoká pec a v roku 1885 postavili v Likieri prvú koksovú vysokú pec na území Slovenska.
Spracovanie rúd podnietilo v roku 1869 vybudovať hradskú z Rimavskej Soboty a aj stavbu železnice, ktorej trať Jesenské – Tisovec bola v roku 1874 daná do prevádzky. Koncom 19. storočia boli v Likieri postavené tri vysoké pece a v tomto období sa spracovalo najviac surového železa na území Slovenska. V roku 1873 práve pri výstavbe železnice, 3 km na sever od Hnúšte, bolo objavené mastencovo-magnezitové ložisko Mútnik.
Objavenie magnezitu bolo základom rozvoja ťažby tejto suroviny na Slovensku. Začiatkom 20. storočia hutnícky priemysel upadá, posledná pec vyhasla v roku 1921. Objekty železolejárne boli odpredané firme Rimavskodolinský lučobný priemysel Dr. Eugen Blasberg a spol., ktorá hutu prestavala na chemickú továreň s programom spracovania : zuhličenia drevnej hmoty chemickou cestou a výrobu s tým spojených produktov. Drevné uhlie sa tu vyrába dodnes hoci na konci 20. storočia postihol ako chemickú, tak i banskú výrobu úpadok.

...tak toto je nejdelší stránka na webu sběratel.com 😉

Cinobaňa

Obec Cinobaňa vznikla v 13. storočí ako banícka osada. Jej existencia je písomne doložená od roku 1279. Staré a cudzojazyčné názvy obce uvádzajú tieto pomenovania:

Z roku 1279 - Villa Svine
z roku 1342 - Cciuina
z roku 1393 - Zennobanya
z roku 1460 - Zwynyebanya
z roku 1773 - Szino-Banya
z roku 1920 - Cinobaňa

Od polovice 14. storočia patrila Cinobaňa k hradnému panstvu Šomoška. Zakladateľmi a prvými obyvateľmi obce boli Slovania. Dokazujú to i mnohé názvy v chotári obce, ktoré sú slovanského pôvodu: Rovňa, Šibenice, Viničky, Hlbokô, Lipinka, Kostolné, Stráňa, Krivé zeme, Bánično, Červenica, Saskô, Cinopeľ, Brezina, Svinô... Vrchy na okolí majú tiež slovanské názvy: Strieborná, Kopy, Borisovo, Hrb, Brezina, Chrobča.

V rokoch 1554 - 1594 sa nachádzala pod tureckou nadvládou.

V 17. - 18. storočí mala obec štatút mestečka. Táto skutočnosť súvisela s rozvojom baníctva (dolovanie striebra a medi). V miestnych kopcoch a dolinkách Cinobane a jej okolí sa ťažili farebné kovy. V súvislosti s banskými osadami Cinobaňa a Lovinobaňa sa počas vlády Ladislava IV. (1272 - 1290 ) spomína "urbura" kráľovský príjem zo strieborných baní týchto osád, čo dosvedčuje, že sa v nich ťažilo striebro.

Banské diela sa mohli nachádzať v pohorí Strieborná a Mertlovo, ku ktorým bol prístup z chotárov oboch obcí.

Veľa údajov o baníctve sa z tohto obdobia nezachovalo. Bolo to spôsobené aj tým, že toto územie bolo viac desaťročí ohrozované Turkami a istý čas aj pod ich nadvládou.

V 70. rokoch 18. storočia boli v Cinobani a okolí intenzívne kutacie práce. Neboli však veľmi úspešné.

Najstaršie údaje o ťažbe pochádzajú z roku 1536, nedá sa z nich však zistiť, aké druhy kovov sa tam ťažili.

V 18. storočí upadol záujem o ťažbu drahých kovov v Cinobani.

V chotári obce je jeden hon, ktorý sa volá "Gapeľ". Na tomto mieste vyvážali rudu zo šachty a pri tomto mieste ešte okolo roku 1790 boli malé banícke domčeky. Tam kde teraz stojí Katarínska Huta bol tiež "Gapeľ" a nad ním zeme probované na zlato. Kronika obce Cinobaňa

Začiatkom 19. storočia nastal veľký dopyt po železe a liatine. Zakladateľom železiarne v Cinobanskej Maši bol Ján Kossuch.

Žakarovce je významná banícka obec s bohatou históriou. Leží v priečnej doline, vychádzajúcej z údolia rieky Hnilca, po oboch brehoch žakarovského potoka. Prvé správy pochádzajú z roku 1368. V listinách sa objavuje niekoľko názvov, ako Villa Zakery /1368/, 1374 – Zachari, 1390 – Sachar, 1477 – Sakaar, 1773 – Zekarowce, 1808 – Žakarovce, maďarsky Zsakaróc, alebo Zákarfalu.

Žakarovce ležia v severovýchodnej časti Slovenského rudohoria pri potoku pretekajúcom obcou. Žakarovce vznikli ako banícka obec na území Gelnice. Železorudné a medené bane boli v obci už v XVI. storočí, v roku 1872 ich získala Těšínsko - třinecká železiarska spoločnosť Albrechta Habsburského.

Podľa Zoznamu sídiel krajín Uhorskej koruny (niečo podobné ako Štatistická ročenka) z roku 1913 sa Žakarovce volali po maďarsky Zakárfalva. Patrili do gelnického okresu v Spišskej župe. Podliehali obvodnému notárovi, daňovému úradu, okresnému súdu a matričnému úradu v Gelnici, súdnej stolici v Levoči.
Máriahuta – Žakarovce

Banská oblasť Máriahuta – Žakarovce, ktorá sa rozprestiera na území obcí Gelnica, Žakarovce, Jaklovce, Kluknava a Kojšov, sa vyznačuje veľkým počtom ložísk, banských diel a starodávnou baníckou činnosťou. Pre svoju výhodnú polohu v blízkosti rieky a komunikácie sa stala strediskom oboch banských revírov, bolo tu sústredené vedenie, doprava, energetika a v starších časoch i hutníctvo.

Vznik baníctva v tejto oblasti treba hľadať už v 14. – 15. storočí. O prvých písomných záznamoch týkajúcich sa žakarovského baníctva sa zmieňuje Maderspach, podľa ktorého už v r. 1546 boli spísané banské majetky. Z listiny z r. 1574 sa dozvedáme, že gelnickí baníci na Klippbergu ťažili ortuťové rudy, a to zrejme rumelku, ktorá sa vyskytovala v železnom klobúku žakarovskej Hrubej žily. Za Slovenského štátu podnik na území Slovenska mal názov Banská huť, banská a hutná spol., zastupiteľstvo v Bratislave.

Okrem Banskej a hutnej spoločnosti vlastnili bane v tejto oblasti aj iné podniky. Už pred znárodnením boli ložiskové zásoby v Žakarovciach vyčerpané a postupne boli zapojené do ťažby menšie vedľajšie ložiská a revír Grellenseifen.

:shock: šmarja Grofik,tobě ta těžba hornin nedá spát ani v noci ?😎

:D Míša celkom kľudne spím,mal som prácu ja som viac na ,korund a uhlík.🙄 😆 😉

Baníctvo na Slovensku v 13.storočí
zdroj: Dejiny Slovenska I., Slovenská akadémia vied, Veda - vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986

Trináste storočie je obdobím významného rozvoja baníctva na Slovensku. Pred 13.storočím sa v banskej ťažbe a banskom podnikaní uprednostňovalo ryžovanie a dobývanie povrchových rúd z tzv.oxidačnej zóny, ktoré boli ľahko dobývateľné a rozmelňovateľné. Vyťažovanie povrchových partií rudných žíl v oxidačnej zóne bolo veľmi produktívne a rentabilné aj na menších ložiskách, lebo kovnatosť rúd bola vysoká, výrobné náklady nízke a rudy sa dali ľahko a jednoducho zhutňovať. Povrchové dolovanie trvalo dlhú dobu a malo veľký rozsah (už aj pred 13. storočím), čoho dokladom sú haldy, spomínané v dokladoch z 13. storočia. Po vyčerpaní povrchových partií rudných žíl sa najn-iä od druhej polovice 13. storočia všeobecne prechádzalo na hlbinnú ťažbu, čo si vyžadovalo zdokonalenie nielen techniky dobývania, ale pre inú skladbu rúd vznikali problémy aj s ich zhutňovaním. Znižoval sa obsah kovu v rudách. Preto na získanie určitého rnnožstva kovu z rudy bolo treba spracovať omnoho väčšie množstvo rudy ako predtým. Na hlbinné dolovanie bolo treba raziť hlboké a dlhé vertikálne a horizontálne banské diela (šachty a štôlne), vybudovať vetracie komíny a zabezpečiť odvodňovanie, na čo všetko boli potrebné nemalé finančné prostriedky.

Podstatne vzrástol počet banských revírov a vznikom banských miest, za účasti hostí a kapitálových investícií z cudziny sa vytvorila potrebná inštitucio-nálna základňa na podstatné zvýšenie a trvalú plynulú prevádzku banskej ťažby. Koncom storočia sa podarilo vo väčšej miere preniknúť do tohto podnikanía aj cirkevným a svetským feudálorn, čím sa vytvorili základy pre tzv. zemepánsku banskú slobodu, ktorá sa uzákonila až v nasledujúcom storočí. Prirodzene, záujem o rozkvet baníctva mal predovšetkým panovník, pretože popri medi a železe sa v najväčšej rniere ťažili rudy obsahujúce vzácne kovy (zlato, striebro), ktoré sa už na najvyššom stupni barbarstva stali hlavným a všeobecným peňažnýrn tovarom, prv než sa začali raziť peniaze.

Najvýznamnejším banskýrn revírorn na Slovensku na začiatku 13. storočia bol banskoštiavnický revír, v ktorom vtedy bola vysoká produkcia tzv. elektrónu, t.j. striebra, obsahujúceho aj zlato. Postupne sa banské dolovanie rozšírilo aj do širšieho okolia Banskej Štiavnice (Pukanec). Od polovice 13. storočia sa významným stal aj nový banskobystrický revír, v ktorom sa dobývali strieborné a medené rudy na Španej Doline, v Starých Horách a na Pieskoch, pričorn Bystričania mali právo vyhľadávať rudy a otvárať bane v celej Zvolenskej župe. Nepochybne ich pričinením došlo aj k pokusom o banské podnikanie v Liptove (Ľupča, Hybe), kde sa však nedosiahli podstatnejšie úspechy. Aj v širšorn priestore Kremnice možno počítať už pred polovicou 13. storočia s banskou ťažbou, ktorá tu však, vzhľadom na ťažkosti s dobývaním tvrdej rudy, len živorila a k väčšiemu rozvoju banského podnikania došlo až (najneskoršie) začiatkom 14. storočia.

Zrejme na starú tradíciu nadväzovalo na ťažbu zlata orientované baníctvo v údolí Rimavy, kde jeho centrom bola Rimavská Baňa. Už roku 1270 dostali tamojší baníci právo zužitkovaf aj haldy niekdajších starých baní. V Gemeri

v okolí Štítnika už v polovici storočia jestvovali vyhne na spracovávanie železa a v Brzotíne sa ťažilo zlato. V druhej polovici 13. storočia sa rozvinula aj ťažba striebra v Rožňave a azda vtedy už aj v Jasove. Pravdepodobne (pre malú výnosnosť) neúspešné pokusy o banskú ťažbu sa podnikli aj v Novohrade (Lovinobaňa a Cinobaňa).

Nepochybne už v tretej štvrtine 13. storočia sa významným centrom dolovania striebra stala Gelnica s baňami nielen v Hnileckej, ale aj v Smolníckej doline, kde sa v peciach a vyhniach spracovávala najmä železná ruda a železo. Rovnako už koncom 13. storočia sa začalo s ťažbou medenej a železnej rudy v Spišskej Novej Vsi, kde rudné ložiská ležali mimo jadra mesta (podobne ako v Banskej Bystrici).

Hlavnýrn majiteľom (vlastne banským podnikateľom) bol panovník (Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Gelnica), ale už aj v 13. storočí významný zástoj hrali cirkevní feudáli: ostrihomský arcibiskup v Rožňave, kaločský arcibiskup v Rirnavskej Bani a jasovský prepošt. Všade však, aj na kráľovskej aj na zemepánskej pôde hlavnými výkonnými banskými podnikateľmi a baníkmi boli obyvatelia banských osád a rniest. Najvýznamnejšími banskýrni mestami boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Gelnica. Aj Ľupča a Hybe v Liptove, pravdepodobne aj Krupina dostali výsady kráľovských banských miest. Zemepánskymi banskými mestami boli Rimavská Baňa, Jasov a od roku 1291 aj Rožňava, ktorej výsady sú však až z nasledujúceho storočia. Vyspelejšie výrobné formy v baníctve prinášali so sebou podnikatelia a baníci z cudziny. Staršia vlna kolonistov v Banskej Štiavnici zrejme pochádzala z alpských zemí, novšia (okolo polovice storočia) z Dolného Saska. Aj v ostatných mestách a banských revíroch pochádzali podnikatelia a banskí špecialisti prevažne z nemecky hovoriacich krajín.podnikateľských spoločností), čo zrejme súviselo s ustavičným zvyšovaním nákladov a potrebou veľkých investícií na prevádzku a rozširovanie hlbinného dolovania.

Celú banskú činnosť v rámci krajiny riadili mincovné a banské komory, z ktorých jedna mala sídlo v Banskej Štiavnici. Sídlo ani jednej mincovnej komory v 13. storočí nebolo na Slovensku; celé územie Slovenska patrilo do kompetencie mincovnej komory v Budíne. Celkove o baníctve v 13. storočí na Slovensku možno povedať, že ohromne vzrástlo kvalitatívne aj kvantitatívne a tvorilo významnú časť banskej produkcie v celouhorskom rámci. Aj to celkove prispelo k tomu, že Slovensko po hospodárskej stránke malo v Uhorsku koncom 13. storočia omnoho významnejší zástoj než na začiatku storočia. Výnosy z baní na Slovensku tvorili v druhej polovici storočia významnú položku v príjmoch uhorského panovníka. Veľká prospektorská činnosť, vykonávaná od druhej polovice 13. storočia, vytvorila základy pre ďalší obrovský rozmach baníctva na Slovensku v nasledujúcom storočí, keď sa baníctvo na Slovensku stalo významným hospodárskym čmiteľom z celoeurópskeho hľadiska.

Hoci aj v priebehu celého 13. storočia bolo ťaženie a spracovávanie rúd kráľovským regálom, čo prakticky znamenalo, že presne určená časť kovov vyťažených z vydolovaných rúd patrila (ako banská daň - urbura) panovníkovi, udelené výsady umožňovali banským mestám a podnikateľom organizovanie celej ťažby úplne vo vlastnej réžii, podla vlastných vedomostí a skúseností. Už v 13. storočí sa vyvinula inštitúcia banského majstra, ktorého ustanovovala mestská vrchnosť, ale plat dostával z kráľovskej banskej komory. Mal dozor nad celou banskou výrobou a nad banským osadenstvom v chotári rnesta a mal nad nírn aj súdnu právomoc. Koncom 13. storočia, najskôr v Banskej Štiavnici, sú už aj doklady na spájanie sa viacerych banských podnikateľov (teda vytváranie podnikateľských spoločností), čo zrejme súviselo s ustavičným zvyšovaním nákladov a potrebou veľkých investícií na prevádzku a rozširovanie hlbinného dolovania.

Celú banskú činnosť v rámci krajiny riadili mincovné a banské komory, z ktorých jedna mala sídlo v Banskej Štiavnici. Sídlo ani jednej mincovnej komory v 13. storočí nebolo na Slovensku; celé územie Slovenska patrilo do kompetencie mincovnej komory v Budíne. Celkove o baníctve v 13. storočí na Slovensku možno povedať, že ohromne vzrástlo kvalitatívne aj kvantitatívne a tvorilo významnú časť banskej produkcie v celouhorskom rámci. Aj to celkove prispelo k tomu, že Slovensko po hospodárskej stránke malo v Uhorsku koncom 13. storočia omnoho významnejší zástoj než na začiatku storočia. Výnosy z baní na Slovensku tvorili v druhej polovici storočia významnú položku v príjmoch uhorského panovníka. Veľká prospektorská činnosť, vykonávaná od druhej polovice 13. storočia, vytvorila základy pre ďalší obrovský rozmach baníctva na Slovensku v nasledujúcom storočí, keď sa baníctvo na Slovensku stalo významným hospodárskym činiteľom z celoeurópskeho hľadiska.

Baníctvo na Slovensku v 14.storočí
zdroj: Dejiny Slovenska I., Slovenská akadémia vied, Veda - vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986

V 14. storočí sa už ťažili zlaté a strieborné rudy takmer zo všetkých ložísk, ktoré sa na Slovensku nachádzali. Veľký význam malo však ešte stále zužitkovávanie sekundárnych nálezísk drahých kovov. Ryžovanie zlata možno predpokladať na okolí potokov vari všetkých zlatonosných ložísk. Prevahu mala však už hlbinná ťažba zlatých a strieborných rúd z primárnych ložísk. Najväčší rozsah malo baníctvo v banskoštiavnickorn rudnom revíre. Mirnoriadny rozsah nadobudlo v 14. storočí exploatovanie prevažne zlatonosného kremnického rudného revíru. Aj na okolí Banskej Bystrice sa už dobývali rudy na viacerých miestach. Zlaté a strieborné rudy sa získavali aj na okolí Pukanca a Novej Bane. Druhý najvýznarnnejší rudný revír bol na Spiši, kde bola rozvinutá banská výroba, najmä v Gelnici, Smolníku, Spišskej Novej Vsi a v početných menších banských lokalitách (Markušovce). Boli známe aj náleziská na okolí Ružomberka, Ľupče v Liptove, Hýb, Boce, Lovinobane, Cinobane, aj v Diviackej doline (zlato). V Gemeri sa ťažila na viacerých miestach najmä železná ruda, v Ardove olovo, ale na niektorých miestach aj zlato. V Rožňave sa ťažili najmä strieborné rudy. V Abovskej stolici sa ťažili strieborné a zlaté rudy v Jasove, Zlatej Idke a na viacerých miestach železné rudy. Zlatá ruda sa ťažila aj v Malých Karpatoch, pri Zlatých Moravciach a iste aj na viacerých dalších miestach.

Vysokú produkciu drahých kovov ešte aj v 14. storočí umožnilo exploatovanie povrchových partií rudných žíl, tzv. oxidačnej zóny. Kovnatosť rúd bola vysoká, výrobné náklady nízke, rudy sa dali ľahko a jednoducho zhutňovať, takže ťažba bola rentabilná aj na menších a menej výnosných ložiskách. Prirodzeným pokračovaním povrchového exploatovania rudných ložísk bol prechod na hlbinnú ťažbu, hoci v banskej výrobe vyvolával veľké kornplikácie. Skladba rúd sa menila, čím vznikali problémy s ich zhutňovaním. Znižoval sa obsah kovu v rudách. Na získanie určitého množstva kovu bolo potrebné vyťažiť a spracovať oveľa väčšie množstyo rudy ako predtým. Bolo treba raziť hlboké a dlhé vertikálne i horizontálne banské diela, t. j. šachty, štôlne, banské chodby, vetracie komíny a pod. Veľkým problémom bolo aj privádzanie čerstvého povetria na podzernné pracoviská. Nemalú námahu si vyžadovala banská doprava, zabezpečovanie pracovísk a pod. Najnepriaznivejším dôsledkom prechodu na hlbinnú ťažbu bolo ohrozovanie baní spodnými vodarni. Kýrn bane neboli hlboké a prítok spodných vôd nebol príliš silný, dal sa zvládnuŕ čerpaním. Keď sa však množstvo spodných vôd zväčšilo, bolo treba hľadať iné riešenie. Z údolí sa začali raziť k baniam štôlne, ktorými voda odtekalaprirodzenýrn spádom. Boli to odvodňovacie alebo tzv. dedičné štôlne. Hoci razenie takýchto štôlní bolo veľmi nákladné, predsa v 14. storočí existovali už vo všetkých významnejších banských revíroch Slovenska. V Španej doline sa dedičná štôlňa spomína v polovici 14. storočia, v Novej Bani roku 1383, v Kremnici roku 1385, v Banskej Štiavnici bola Bíberova dedičná štôlňa roku 1400 dlhá asi 1620 m.

Aj napriek týrnto veľkým problémom bolo už v 14. storočí hlbinné dobývanie rúd veľrni rozsiahle. V Kremnici bolo napr. už roku 1385 päť banských závodov zatopených a aj sama dedičná štôlňa bola už dlhšiu dobu opustená. Dobývanie rúd z väčších hĺbok si vyžadovalo aj oveľa väčšie výrobné náklady, väčší počet pracovných síl a nutne spôsobilo aj klesanie príjmov z banskej činnosti. Táto skutočnosť sa prejavila aj na zámennej cene drahých kovov. Ich výkupná cena sa musela nutne zvyšovať, ak nemala ťažba upadnúť alebo načisto zaniknúť. Vidieť to aj zo zárnenného kľúča, ktorý určil v štvrtine 14. storočia kráľ Karol Róbert. Z rozdielu hodnoty zamieňaného zlata mali vtedy kráľovské kornory až 40 % zisku. Do 30. rokov 15. storočia poklesol tento zisk na 6,5 %.

Na povrchu bola ruda zväčša zvetralá, mäkká a dala sa ľahko oddeliť od okolitej horniny. Stačila na to motyka, graca, čakan, prípadne banícke dláto (tzv. želiezko) a kladivo. Pomocou týchto nástrojov, najmä želiezka a kladiva, sa razili aj podzemné banské diela často vo veľmi tvrdej hornine. Práca bola namáhavá a postupovalo sa veľmi pomaly. Preto sa začali hľadať aj iné spôsoby rozpojovania horniny. Zaužívalo sa najmä rozpojovanie pomocou drevených klinov a pornocou ohňa.27

0 produkcii drahých kovov v 14. storočí si rnožno urobiť len približný obraz. V druhej a tretej štvrtine 14. storočia sa odhaduje ročná produkcia zlata v Uhorsku na 2000-2500 kg ročne. Z tohto sa vyrobilo v Kremnici ročne asi 400 kg; okolo roku 1330 tu pracovalo najmenej 30 banských rnlynov. Vysoká produkcia musela byť aj v Novej Bani, kde pracovalo roku 1345 24 rudných rnlynov. Od druhej tretiny 14. storočia narastala aj ťažba strieborných rúd. Najväčším producentom striebra bol banskoštiavnický rudný revír. K nemu pribudol pukanský revír, o ktorom je písomná správa z roku 1321, veľa striebra produkoval aj banskobystrický rudný obvod a zrejme bola vysoká produkcia striebra aj v gelnickom a smolníckom revíre. Produkcia striebra v Uhorsku sa odhaduje v posledných dvoch tretinách 14. storočia na 10 000 kg ročne, čo predstavuje asi 25 % celoeurópskej produkcie. Produkcia zlata bola percentuálne ešte vyššia. Takáto vysoká produkcia drahých kovov prinášala predovšetkým veľké zisky kráľovskej pokladnici, ale aj obživu pre obyvateľov početných banských miest a osád v rozsiahlych banských oblastiach Slovenska.

Ďalším kovom, ktorý sa na Slovensku v 14. storočí získaval vo veľkých množstvách, bola meď. Medené rudy sa ťažili najmä na okolí Banskej Bystrice, Ľubietovej, Smolníka, Gelnice, Spišskej Novej Vsi a na viacerých iných miestach, najmä v Spišsko-Gemerskom rudohorí. Na území Slovenska sa vyskytovali najmä dva druhy medených rúd, a to chalkopyrit a tetraedrit. V povrchových partiách medenorudnýčh žíl vznikli ich oxidovaním kyslíkaté rudy (malachit, azurit, kuprit), ktoré sa hutnícky ľahšie spracúvali a mali aj vyšší obsah rnedi. Nebol zriedkavý ani výskyt rýdzej medi. Napriek tomu dokázali hutníci v 14. storočí vyrobiť čistú meď len z časti medených rúd. Koncom 14. storočia sa v Uhorsku vyrábalo ročne len asi 2000 - 2500 centov čistej medi. Ostatná meď bola tzv. surová, ktorá sa musela ešte čistiť. Časť surovej medi, vyrobená z tetraedritových rúd, obsahovala aj striebro. Scedzovanie, t.j. odlučovanie striebra od medi, nebolo v 14. storočí na Slovensku ešte známe a tak sa slovenská meď vyvážala zväčša do Benátok, kde sa ešte čistila a kde sa z nej odlučovalo aj striebro. V posledných dvoch desaťročiach 14. storočia stúpla produkcia medi v banskobystrickej oblasti najmä zásluhou florentského obchodného kapitálu. Veľkýrn odbytišťom slovenskej medi bolo Sliezsko (Vratislav) a južné Nemecko, karn sa rneď najprv vozila cez Viedeň a Regensburg, od 30. rokov 14. storočia cez Moravu a Čechy. Odoberali ju najmä obchodníci z Norirnbergu a z iných juhonemeckých miest.

V 14. storočí vzrástol význam ťažby medených rúd a výroby medi aj vo východoslovenskej banskej oblasti. Tzv. spišská meď ovládla v tom čase trhy v severnej Európe. Cez Krakov a Toruň sa vozila do Gdanska a odtiaľ po mori do Stockholmu, Flanderska a Anglicka. Do posledných desaťročí 14. storočia mali obchod so spišskou niedou v rukách torunskí kupci. Až potom sa ho zmocnili kupci z Krakova. Meď sa vyvážala do sveta pod názvami miest, v ktorých sa vyrobila (gelnická, srnolnícka a i.), čo jasne svedčí o jej pôvode.

Na európskych trhoch bola meď, a to i zo Slovenska, vyhľadávaná predovšetkým pre jej vynikajúce vlastnosti a širokú použiteľnosť. Uplatnila sa pri výrobe kotlov a rozličných iných nádob, pri stavbe lodí, na pokrývanie striech významnejších budov, pri príprave pagamentu na razbu mincí, na výrobu celého radu predmetov dennej potreby i umeleckých diel. Jej všestranné využitie umožnil i veľký výskyt rnedených rúd v prírode a dostupné ceny medi. Vo veľkej miere sa však uplatňovala vo forme zliatin, ktoré boli tvrdšie, pevnejšie a pritorn ľahšie spracovateľné. Najznámejšími zliatinami medi bol bronz (asi 90 % media 10 % cínu) a mosadz (asi 75 % medi a 25 % zinku). Najmä posledná sa uplatnila vo väčšom meradle ako sama meď.

Posledný kov, ktorý sa v 14. storočí vyrábal na Slovensku vo väčšom rozsahu a vyvážal sa aj do okolitých i vzdialenejších krajín, bolo železo. Rozsiahlu železiarsku výrobu umožnili na Slovensku početné a veľké ložiská železnej rudy. Najvýznarnnejšie a najrozsiahlejšie železorudné ložiská sa nachádzali v Spišsko-gemerskom rudohorí, kde sa tiahnu v dvoch hlavných pásmach. Severné pásmo začína sa pri Dobšinej, pokračuje cez Mlynky, Rudňany, Vondrišel (dnes Nálepkovo), Slovinky, Žakarovce až po Gelnicu. Južné pásmo siaha od Sirku a Turčeka cez Štítnik, Rožňavu, Smolník, Štós, Medzev až po Poproč a Jasov a jeho východné výbežky až takmer po Košice. Okrem týchto dvoch hlavných skupín železorudných ložísk sa na území Slovenska nachádzali aj početné rnenšie ložiská železných rúd. Takými boli napr. ložiská na okolí Tisovca, Hronca, v blízkosti Poník a Ľubietovej, ale najmä na strednom Pohroní (Železná Breznica, Vyhne, Horné Hámre a i.).

V 14. storočí bola už železiarska výroba rozšírená na viacerých miestach Spišsko-gemerského rudohoria. O ťažbe železných rúd v Gemeri v 14. storočí sú správy z 12 lokalít a takmer na toľkých miestach sú už doložené aj pece na redukciu železnej rudy. Železiarska výroba bola už rozšírená aj na Spiši (Gelnica, Krompachy, Richnava), v Above (Jasov, Mcdzev) a nemalý rozsah rnala aj na Pohroní. Priamo revolučnú zmenu spôsobilo v železiarskej výrobe, a to aj na Slovensku zavedenie vodného kolesa. Pornocou tohto zariadenia sa poháňali dúchadlá, ktorými sa vháňal vzduch do pecí, čím sa podstatne urychlila redukcia železnej rudy. Veľký význam malo zavedenie vodného kolesa aj v hámroch, kde sa používali najmä na pohon hámorných kladív. Prvý písomný údaj o hámri na Slovensku, ktorý je súčasne prvým takýmto údajorn v celom Uhorsku, je z roku 1344 a týka sa Štítnika v Gemeri. Zavedenie vodného kolesa do železiarskej výroby spôsobilo v nej veľké zmeny. Dovtedy sa stavali pece pri ložiskách rúd. Potom sa sťahovali do údolí riek a potokov, karn sa musela dovážať aj ruda. Vháňanie vzduchu do pecí umožnilo však stavať väčšie pece, redukovať naraz viac rudy, vyrábať väčšie množstvá železa, ľahšie a rýchlejšie ich spracúvaŕ.

Udaje o hámroch sa v druhej polovici 14. storočia množia. Popri rnedi sa železo stáva stále viac kovom každodennej potreby. Slovensko produkovalo už v tomto období viac železa, ako vyžadovala domáca potreba a mohlo sa vyvážať do okolitých i vzdialenejších krajín. Roku 1381 sa nachádzalo „uhorské", správnejšie slovenské železo až v anglických prístavoch.

Okrem uvedených kovov sa v 14. storočí zužitkovávali na Slovensku aj inénerasty. Na prvé miesto patrí iste soľ, hoci Slovensko je na soľné ložiská chudobné. V Solivare pri Prešove sa produkovala soľ varením, t. j. odparovaním soľanky. Je veľmi pravdepodobné, že sa zužitkovávali aj soľné prarnene pri Oravskej Polhore a možno aj v Zemplíne. Soľ sa však na Slovensko zväčša dovážala, a to zo Sedrnohradska, Poľska a z alpských krajín. Okrem toho sa v 14. storočí dobývala a spracúvala aj ortuťová ruda, napr. z ložiska pri Malachove medzi Kremnicou a Banskou Bystricou, pri Gelnici a pravdepodobne aj inde.

Kráľ bol jediným vlastníkorn tzv. vyhradených nerastov, t.j. zlata, striebra, medi a soli v ich pôvodných ložiskách. Hoci sa medzi vyhradenými kovmi spomína aj železo, v praxi medzi ne nepatrilo. Panovník neťažil rudy vo vlastnej réžii, ale prepožičiaval toto právo iným osobám alebo celým komunitám. Sám vykonával len vrchný dozor nad baníctvom. Aby to mohol účinne robiť, budoval na tento účel špeciálne inštitúcie, tzv. kráľovské banské komory, či kráľovské domy. Mali na starosti vyberanie urbury, výkup či zámenu drahých kovov pre mincovame, dozor nad banskou a hutnou vyrobou, zamedzovali vývoz drahých kovov z krajiny a pod. Panovníkove záujmy hájili a presadzovali aj vrchnosti banských miest prostredníctvom banského majstra, ktorý vykonával dozor nad celou banskou výrobou a nad banským osadenstvorn v chotári mesta.

Význarnným zásahom do riadenia banskej a niincovnej výroby bolo zriadenie mincovných komôr. Kráľ Karol Róbert zriadil na Slovensku dve mincovné komory, a to v Krernnici a v Smolníku. Obvod krernnickej komory tvorili stolice Bratislavská, Trenčianska, Nitrianska, Turčianska, Oravská, Liptovská, Tekov-ská, Hontianska, Zvolenská, Novohradská a Malohontská, zo stolice Komárňanskej a Peštianskej tie časti, ktoré ležali na sever a východ od Dunaja. Pod smolnícku Komoru patrili stolice Abovská, Spišská, Turnianska, Gemerská, Šarišská, Zemplínska a Užská. Mincovné komory mali na starosti predovšetkýrn razbu mincí a výmenu starých rnincí. V 14. storočí sa komory zväčša prenajímali.

Rozvoj baníctva vidno aj zo zvýšenia počtu banských miest. Proces diferenciácie obyvateľstva banských rniest a osád, venujúcich sa baníctvu v 14. storočí, natoľko pokročil, že možno hovoriť o dvoch rozdielnych skupinách. Prvú tvorili majitelia baní, banských mlynov, stúp a iných výrobných zariadení, tzv. ťažiari. Druhou skupinou banského osadenstva boli baníci, robotníci v rudných mlynoch, hutách a pod., ktorí zabezpečovali celý výrobný proces. Menšiu skupinu obyvateľstva tvorili v banských mestách remeselníci a obchodníci.

Zo 14. storočia je už viac zmienok aj o spájaní sa banských podnikateľov do združení, ktoré na základe jednoduchej kapitálovej kooperácie financovali spoločne banskú výrobu. Vytváranie týchto združení si vynucovalo postupné prechádzanie na hlbinnú ťažbu, ktoré si vyžadovalo zväčša väčšie finančné prostriedky, než mali jednotlivci k dispozícii. V Banskej Bystrici existovali v druhej polovici 14. storočia tri ťažiarstva, ktorým patrili najdôležitejšie medenorudné bane v Španej Doline.

História slovenského baníctva v letopočtoch - od 8. do 13. storočia

740
začiatok ťažby v Kremnici

743
začiatok ťažby v Banskej Štiavnici

745
založená Banská Štiavnica

770
založená Kremnica

898
zmienka o solných prameňoch pri Prešove

1006
počiatok dolovania vo Španej doline a Starých Hamroch

1072
uhorský král Ludvík udelil spišským baníkom ťažobné práva.

1075
zmienka o zlate z Banskej Belej

1075
bolo okolie Kremnice aj zo zlatými baňami v majetku Svätobeňadického kláštora

1156
obnovené dolovanie strieborných a olovených rúd vo Starom Meste pri Banskej Štiavnice

1217
bolo zahájená ťažba v oblasti Banskej Štiavnice

1223
bol solný prameň v Prešove už využívaný

1225
bolo zahájené dobývanie medenej rudy vo Smolníku

1235
bola založena Banská Štiavnica

1239
je doložena banícka obec Hybe se zlatými baňami pri Liptovkom Mikuláši

1240
bola Banská Štiavnica povýšená na slobodné kráľovské banské mesto

1242
prvá zmienka o Plešivci

1242
je uvádzaná banícka osada Brzotín pri Rožňave

1243
se ryžovalo zlato v riečke Slaná na Rožňavsku

1243
je uvádzaná ťažba zlatých rud vo Smolníku

1243
prvá zmienka o ťažbe pri Dobšinej a Jasove

1245
bola zahájená nová výstavba Kremnice, ktorá bola zničená vpádom Tatárov

1250
bola založená Revúca na Slovensku

1251
boly objavené medené rudy vo Španej doline pri Hodruši

1264
nejstaršia zmienka o železorudných baniach v Krompachoch

1264
bola Gelnica povýšena na mesto a boly mu udelené banícke slobody

1264
najstaršia zmienka o železorudnej bani v Krompachoch

1265
prvá písomná zmienka o Velkom Krtíši

1265
bolo Hybe u Liptovského Hrádku povýšené na banícke mesto a boly mu udelené mestské a banícke slobody

1270
bol založený Pukarec u Banskej Štiavnice

1271
obdržala Spišská Nová Ves banské privilégia

1274
je zaznamenána várňa soli v Prešove

1275
nejstaršia listina s pečaťov Banskej Štiavnice, ktorá je najstaršou mestskou pečaťou s baníckymi symbolmi

1280
bola založena Kremnica

1282
prvá písomná zmienka o Krompachoch

1291
obdržala Rožňava banícke slobody