domnievam sa,že preklad nebude nutný 🙄 určite každý pochopí oč kráčí, 😉

História baníctva v Poráči.

Prvá písomná zmienka o obci Poráč je z roku 1277. V roku 1382 sa objavuje pod názvom Vereshégy, čo v preklade z maďarčiny znamená Červený vrch. Pomenovanie súviselo s charakteristickým zafarbením horniny v blízkom okolí. V roku 1471 sa uvádza nemecká verzia názvu Rotenberg. Až v roku 1474 sa objavuje jej súčasné pomenovanie Palocz, Porach. Najstaršie dejiny Poráča sú spojené s miloveckým panstvom. Po Apródovcoch zo Šariša a Počovcoch z Chraste získal obec v 15. storočí spišský kastelán Ladislav Lapispataky. To však netrvalo dlho, začiatkom 16. storočia Poráč získali Mariássyovci, z Markušoviec.

Od 15. storočia je už obec značne rozvinutá. Z hľadiska hospodárskeho rozvoja sa okrem poľnohospodárskej výroby obyvatelia zaoberali dobývaním rúd priamo vo svojom chotári. Popri medi sa tu ťažili vzácne kovy zlato a meď. O banskej činnosti svedčia pozostatky výroby ortuti z 15. storočia. Spočiatku sa ruda-špad zbierala aj povrchovo. S nástupom priemyselnej revolúcie stúpol dopyt po železnej rude, čoho následkom je vznik poráčsko-rudnianských ťažobných spoločností, ktorých podielnikmi boli Mariássyovci a bohatí mešťania. Na sklonku 19. storočia nastáva skutočný rozmach ťažby rúd a ortuti, ktorý sa strieda s úpadkom počas hospodárskych kríz. Počas II. svetovej vojny sa výroba zvýšila a pracovalo sa na tri smeny. Po roku 1948 boli bane znárodnené a nastal veľký rozmach baníctva. Železorudné bane Rudňany boli v bývalom Československu najväčším podnikom na dobývanie železnej rudy a dodávateľom ortuti. Po roku 1991 dochádza k útlmu banskej činnosti a v poráčsko-rudnianskom revíry dnes pokračuje iba ťažba barytu v bani Poráč. Je to posledná činná hlbinná baňa na Spiši.

Pôvodným obyvateľstvom Poráča boli zrejme boli zrejme slovenskí a nemeckí baníci. V 17. storočí, plnom vojen, nepokoja a morových epidémii, došlo k doplneniu pôvodného obyvateľstva rusínskym.. Začiatkom 18. storočia sú obyvatelia Poráča vo všeobecnosti považovaní za Rusínov (Rutheni).

V obci fungovala obecná rada, richtár a 2-4 prísažný už od stredoveku, ale vlastná administratívna činnosť sa plnohodnotne rozbehla až od roku 1786, kedy obec overovala svoje dokumenty vlastnou pečaťou. Spomínaná pečať má oválny tvar, jej stred vypĺňa postava sv. Demetera ako rytiera v brnení rytiera držiaceho v pravej ruke vlajku, v ľavej štít s krížom, ktorý má v strede srdce. Tieto atribúty si obec v obecnej symbolike zachovala až podnes.

Baníctvo a hutníctvo Hodrušskej doliny v dátach.

-cca 4 storočie pnl. - doba železná – príchod Keltských kmeňov do našej oblasti, pravdepodobne začiatok ťažby a spracovania ľahkotaviteľných železných a strieborných rúd od Vyhní až po Banskú Štiavnicu, včítane Hodrušskej doliny. U nás najpravdepodobnejšie v priestore povrchovej dobývky Čelín Juh a Čelín západ ktoré nie sú neskôr v literatúre nikde spomenuté, Kerling, Rumplovská, Hadová, povrchovej dobývky Rabenstein. Predmetom ťažby bolo najmä železo, menej striebro a zlato – železo malo v tej dobe totiž vyššiu „trhovú“ hodnotu. Striebro však bolo tiež určite zaujímavé - biateky razené v dnešnej Bratislave Keltským kmeňom Bójov boli podľa spektrálnej analýzy striebornej zliatiny vytavené zo striebornej rudy vyťaženej v tomto regióne.

-1222 prvé vydanie Banského práva Ondrejom II.Otčenáš

-1238 udeľuje Banskej Štiavnici privilégium kráľ Belo IV. Čelko 1 zb

-noc 19-20 marca1351 Richter bitka o banícku osadu Kerling medzi Štiavnickými žoldniermi a vojskom Vezoša, Štiavničania ( údajne 90 vojakov) pobití, ušlo len 5 jazdcov, Kerlinčania zväčša vyvraždení, Kerling vypálený ( r. 1352Otčenáš) Pozostatky tiel pozbierané až v septembri 1352 a pochované na lokalite „K mŕtvym kostiam“(Todtenbeine) Tieto údaje sú neoverené, zrejme pochádzajú od romantických historikov, ale kto vie? Označenie lokality Mŕtve kosti je starý a dodnes používaný názov sedla pri Kerlingu.

-1352 nariaďuje kráľ Ľudovít kastelánovi Šášova Ladislavovi Kobolkutyovi, aby vrátil banícku osadu Kerling (Karlík) v katastri obceB. Hodruša a ostatné osady zabraté Magistrom Wesseusom - pánom Revišťského hradu späť mestu B. Štiavnica Labuda 1 zborník

-1364 obyvatelia Hodruše sú uvádzaní v daňových súpisoch, 1366 aj v súdnych Čelko 1 zborník

-1376 písomne doložená B. Hodruša ako tzv. „vonkajšia ulica“ Banskej Štiavnice, ktorou vraj bola „odjakživa“.

-1378 spomínaná baňa Flache Putten v Hodruši – dnešná súčasť bane Všechsvätých Péch

-1381 spomenutý predaj mlynu a huty v Hodruši Kamenický 2 zb

-1387 dokončená stavba gotického katolíckeho kostola sv. Mikuláša v Banskej Hodruši Čelková 1 zb

-1391- prvá písomná zmienka o Dolných Hámroch 13 dvorov cca 110 ľudíDejiny obce Hodruša-Hámre

-15 storočie Banská Hodruša mala 1500 obyvateľov Chomenský-Kaňa, Vozár 1 zb

• 6 januára 1443 silné zemetrasenie zničilo stredoslovenskú banskú oblasť, v Hodruši sa údajne odtrhlo a spadlo do doliny bralo Rabensteinu (Romersteinu, Romrštáňu) na ktorom vraj stáli zvyšky rímskej pozorovateľne. Pod dnešným torzom brala je rozsiahle kamenné more . Chomenský-Kaňa

V B. Hodruši zrejme ťažko poškodená hlavná loď gotického kostola .

-1488 písomne doložená vzbura Hodrušských baníkov a ťažiarov, pokus o osamostatnenie sa od B. Štiavnice Vozár 1 zb

-1490 Biskup Urban Dóci kupuje za 8000 dukátov Šášovské hradné panstvo ,súčasťou je aj (opäť) funkčná osada Kerlng Čelko 1 zborník

-1492 organizoval vzburu Hodrušanov proti Štiavnici Ján Puchenpeltz, banský sudca a kuksár z Banskej Belej.Chomenský-Kaňa ( Ján Puchenpelz z Hodruše bol chytený Štiavničanmi v N. Bani a v Štiavnici pred radnicou ho bez súdu obesili Čelko 1 zborník) Vyšetrovanie tohto incidentu prebiehalo ešte v rokoch 1496 a 1497Čelko

-1494 dostala Hodrušská dedičná štôlňa oprávnenie dedičnej štôlne Kladivík 1 zb

-1497 razenie prekopu zo starej dedičnej štôlne (dnešná HDŠ) smerom ku kostolu, spomenutá tiež štôlňa Mikuláš alebo Gallander v súvislosti s jej darovaním Péch

-15 storočie 2 polovica postavený Obecný dom (Leuthaus) ako sídlo Hodrušského richtáraVošková 1 zb

-1502 od tohto roku má Banská Hodruša zastúpenie (richtára) v 12 člennom magistráte mesta B. Štiavnica Chomenský-Kaňa

-1509 zmienka o odvodoch z bani Rabenstein Péch, v bani Všechsvätých pracovalo 21 ľudí Bergfest:Hodruša

-1514 písomná zmienka o ťažiarstve Altradschacht(tiež Klingsputten) dnešná baňa Všetkých svätých Péch Počas celého 16 storočia sa s podielmi tejto bane (kuksami) čulo obchodovalo čo znamená , že bola zisková. Z kuksárov treba spomenúť Barboru Roesselovú, Pavla Rubigalla Bergfest Hodruša

-1519 spomenutá baňa a huta Hansa Brennera v Hodruši , tiež zmienka o výnosnej bani Dolný Kehrling, 1547ešte zisková Péch

-1520 prvá zmienka o pivovare ťažiara Seifrieda Pischena v HodrušiČelko 1 zborník

-1521 pravdepodobne začiatok stavby Klopačky Čelková 1 zb

-1523 zmienka o dobývaní rúd v Gerod-e , dnešných Kopaniciach Priesol Klopačka Bane na zlato a striebro sú však o niekoľko storočí staršie, bane zrejme fungovali od 14. storočia.

-1525 až 1526 Benedikt Lang , Ján Lang a ďalší Hodrušania sa stali vedúcimi najvýznamnejšieho baníckeho povstania ktoré sa rozšírilo do všetkých banských stredísk stredného Slovenska

-1536 postavený Wachthaus (Bachauz) nad námestím Kalvárie Čelková 1 zb

-1537 spomenutá huta Jána Waltera v Hodruši Kamenický 1 zb

-1542 až 1622 razenie Dedičnej štôlne Krebsgrund v Rakovej doline Kladivík 1 zb

-1544 začiatok razenia dedičnej štôlne Tiergarten v rovnomennej doline Kladivík 1 zb

-1547 zmienka o starej dedičnej štôlni Straka pri baniach na železo nad Jalšovou dolinou, zrejme dnešná dedičná štôlňa Leopold pri Štefan štôlniach Péch

-1564 prvý vpád Turkov do Banskej Hodruše, prišli od Kopaníc, vypálili katolícky kostol, do otroctva odviedli 56 osôb.

-1566 prerazila štôlňa Handel Hodritsch dnešná VDŠ do dobývok Neuradschachtu(Všetkých svätých) čo je 1200 m od dnešného nového ústia, staré ústie je 1400 m vzdialené od prerážky. Po tieto miesta bola pôvodná Hodrušská dedičná štôlňa razená ako kresanica Bergfest Hodruša

-1572 morová epidémia v Hodruši, zomrelo 600 ľudí , v okolí 300, v B.Štiavnici 1100 ľudí Priesol: Najstaršie dejiny...

-1573 druhé vyplienenie Kopaníc a Banskej Hodruše Turkami Maruniak Klopačka

-1571 spomínané ťažiarstva Altradschacht a Neuradschacht – dnešná baňa Všetkých svätých Novák 1 zb spojenie 3 najsilnejších ťažiarstiev v revíri do ťažiarstva Brenner Sombathy 2 zb

-1574 8. marec písomná zmienka o delení štôlne Birnbaum v Hodruši Péch

-1574 spomínané bane na železo Kehrling Péch

-1575 započatá stavba neskorogotického tzv . Cintorínskeho kostola Sv. Petra a Pavla pri Katolíckom cintoríne. Zrejme od začiatku pôvodne slúžil evanjelickej cirkvi Dokončený 1577. V r 1580 bol opevnený hradobným múrom s bránou, viackrát vypálený Turkmi Chomenský Obecná kronika, Čelková 1 zb

-1577 pristavená veža ku katolíckemu kostolu, kostol opevnený hradobným múrom, hlavná loď renesančne prestavaná s použitím pôvodných gotických prvkov -portálov Čelková 1 zb

-1578 kráľovský banský erár kupuje prvú (erárnu) hutu v Hodruši od Dóczyovcov Péch

-1583 dedičná štôlňa Finsterort je 96 siah (teda cca 200 m) dlhá a sú v nej rudy Bergfest

-1584 spomínaná „stará“ vodná nádrž v Holle – zrejme dnešná tzv. Ciblíkovská lúka a skautský tábor, tiež spomenutá Brennerská vodná nádrž nad B. Hodrušou Novák 1 zb,ZSBM XVI

-1587 bolo vo Finsterorte vyťažených 1191 hrivien surového striebra, zisk po odčítaní nákladov činil 3514 zlatých14 denárov .Bergfest –J.Kachelmann

-1599 spojenie štôlne Štefan z baňou Saly. medzi Jalšovou dolinou a Kerlingom. V r. 1636 štôlňa Štefan už dlhá viac ako 200 siah (400 m) Péch.

-1608 navrhuje sa oprava gápla pri Leuthaus šachtici v Banskej Hodruši Bergfest

-1627 prvé použitie strelného prachu na banské účely na svete v prekope Daniel dedičnej štôlne Bieber v Piargu Gašparom Weindlom

-1628 pred 4. Aprílom bolo prachom strieľané v Hodrušských baniach

-1629 v Hodrušskej doline existuje minimálne 5 hút : Erárna, Brennerská, Frisowitz, Wichter, a huta pani Khernovej Péch

-1630 vo výpočte banských diel spomenutá štôlňa Anna v Hoelle pri tajchu – dnešná dolná Rozália štôlňa, tiež 1659Novák XVII ZSBM

V tomto roku bolo príkazom komorského grófa zastavené všetko dobývanie a spracovanie železných rúd, s tým, že železa je už dostatok, a baníci a ostatný banský personál sa má presunúť na dobývanie striebra a zlataPéch

-1632 spomínaná vodná nádrž na Teplom potoku v súvislosti s nutnosťou jej opravy Novák ZSBM XVII

-1636 vyhorela erárna huta v Hodruši, bola znovu postavená ako Horná a Dolná huta (2. a 3. najväčšia huta vôbec v revíri) Kamenický 2 zb

-1640 skrachovalo Brennerské ťažiarstvo Péch

-1647 v Dolných Hámroch stojí drevený katolícky kostol sv. Alžbety vdovy Čelková 2 zb

-1663 leto tretí vpád Turkov do doliny od Hrona, vypálili niekoľko domov v Hámroch, uniesli jedno dieťa a pastiera s ovcami dejiny

-1647 v Dolných Hámroch stojí drevený katolícky kostol sv. Alžbety vdovy Čelková 2 zb

-1663 leto tretí vpád Turkov do doliny od Hrona, vypálili niekoľko domov v Hámroch, uniesli jedno dieťa a pastiera s ovcami dejiny

-1668 posledný vpád Turkov do Hodruše cez Kopanice, odvliekli niekoľko dievčat do otroctva, vykradli a poškodili huty a banePriesol:najstaršie dejiny

-1709-1711 druhá morová epidémia v Hodruši, zomrelo 672 obyvateľovPriesol: Najstaršie dejiny...

-1740 začína pracovať Žarnovická huta na spracovanie olovenej rudy z ložísk Veľké Pole a Píla, od 6 Augusta 1741 taví aj striebornú rudu z Hodruše. Neskôr sú postupne rušené všetky huty v Hodruši, práce preberá Žarnovická huta, funguje do roku 1878 Priesol , Žarnovické noviny 8/04

-1748 Ján a Jozef Gerambovci kupujú Schopfer štôlňu Jakab 1 zb

• 1751 Horná Hodrušská huta nepracuje, v prevádzke je len Dolná huta, robia sa v nej len práce na predúprave rudy na tavenie – praženie Kamenický 2 zb

-1760 pri zmáhaní starého prekopu v dobývke Drei Männer bane Starovšechsvätých nájdená múmia muža s dlhou bradou v sediacej polohe, pri dotyku sa rozpadla na prach Krchnáková 2 zb niektorí autori uvádzajú, že pri ňom bol v stene vytesaný letopočet 1520

-1764 štôlňa Schopfer je vyrazená v dĺžke 270 m, vyhĺbená šachtica ,ale pri návšteve cisára Františka I. tento závod nieje obsadený – ťažba 4 m mocnej žily sa neopláca ZKB

• 1782 19. marca začiatok razenia dedičnej štôlne cisára Jozefa II – Voznickej dedičnej štôlne

-1785 spomínaný čerpací gápel majstra Tlustosa postavený na Starej šachte Kislá Kladivík 1 zb

-1791 prehlbovanie šachty Michal od HDŠ na dnešnú úroveň VDŠ kladivík 1 zb

-1801 spomínaná ťažba medených rúd v bani Rozália Surovc 2 zb

• 9.5.1805 zahájenie hĺbenia šachty Mayer 1, v roku1807 na nej postavené vodné čerpacie a neskôr ťažné koleso priemeru 10 metrov (predtým sa táto šachta volala Rudolf Vrbna, až do roku 1929) Kladivík 1 zb

-1816 zabudovaný Kempelenov reaktívny čerpací stroj na šachte Michal Kladivík 1 zb

-1837 zriadenie baníckeho špitálu v haviarskej šachty Kislá (dnešná zváračská škola) Kašiarová 1 zborník

-1870 spustenie parného Wattového čerpadla na šachte Zipser, zrušenie reverzného vodného kolesa z roku 1826

-1879 GBU kupuje akcie štôlni Ján Baptista a Ján Nepomuk , 1881 spája všetko do bane Schopfer Jakab, 1 zb

9.Januára toho roku najväčšie banské nešťastie v revíri: výdreva dopravnej a vetracej šachty Leopold následkom neopatrnosti banských tesárov chytila horieť, zlou organizáciou záchranných prác a spanikárením osadenstva v podzemí na úrovni Voznickej dedičnej štôlne sa udusilo a otrávilo splodinami horenia v podzemí najmenej 15 baníkov.HBK

-1881 až 1906 v bani Schopfer vyťažené GBU celkom 105 ton zlatostriebra

-1884 zabudovanie vodostĺpcového ťažného stroja v šachte Lill Hock 1 zb.

-1891 vybudovanie parnej stupy Na Placi v Dolných Hámroch pre potreby Dolnohodrušského banského závodu Priesol

-1894 prestavanie stupy Všetkých svätých z vodného na parný pohon, prebudovanie konského gápľa na Hlavnej zvážnej v Schopfer štôlni na elektrický pohon Hock 1 zb

-1895 22 apríla zahájený prvý slávnostný výkop budúcej továrne Sandrik na spracovanie striebra patriacej Gerambovskej Banskej únii Čelková 1 zb

-1906 už fungovala elektrocentrála na Dolnohodrušskom závode s dvojicou parných strojov a Parsonovou parnou turbínou. V tomto roku skrachovala Gerambovská banská únia, Horný a Dolný banský závod spolu s továrňou Sandrik sa dostal do dražby

1907 až 1917 v Dolnohodrušskom závode štôlní Schopfer vyťažené 4,27 tony zlatostriebra

-1908 v elektrocentrále Dolnohodrušského závodu namontovali Kortingov plynový motor (piestový spaľovací motor) na generátorový plyn. Motor hnal dynamá . 7.6.1917 vyvíjač generátorového plynu havaroval a Dolný Hodrušský závod (Schopfer štôlňa) zostal bez el. energie Kladivík 1. zb V tomto roku skončila prevádzku parná gravitačná úpravňa – stupa Na Placi v Dolných HámrochPriesol Najstaršie dejiny..

-1913 vybudovanie hydroelektrárne na úrovni VDŠ pri šachte Lill , zrušenie konského gápľa pre 8 koní na šachte Michal , zabudovanie elektrického ťažného stroja Kachelmann na Michal šachte .Kladivík 1 zb

Zmáhanie Dolnej Rozália štôlne Ing. Bergfestom Fajbík 1 zb

-1924 dovedený do Hodruše elektrický prúd z Kremnických hydroelektrární Kladivík 1 zb

-1926 13 augusta banské nešťastie na Dolnom hodrušskom závode – prieval vôd a horniny na V. obzore, zahynulo 5 baníkov HBK Rozália

-1928 zabudovanie elektrického ťažného stroja Kachelmann z roku 1908 na šachte Rudolf Vrbna – dnes Mayer I., postavenie železnej ťažnej veže Kladivík 1 zb

-1929 spustenie novopostavenej flotačnej úpravne na Dolnom Hodrušskom závode, fungovala do roku 1982 kedy bola až na drviareň kompletne zbúraná a postavená nová montovaná hala.Sombathyová 1 zb

-1939 Znovuotváranie dolnej a hornej štôlne Rozália, ako príprava na dobývanie medených rúdSombathy 1 Zb

-1940 zabudovanie el. ťažného stroja ČKD nad Slepou šachtou Dolného hodrušského závodu Kladivík 1 zb

-1943 stavia sa gravitačná lanovka podľa koncepcie Ing.Bergfesta na dopravu rudy z Rozália bane k šachte Zipser odkiaľ sa mala presýpať šachtou na Hodrušskú dedičnú štôlňu, obe betónové konštrukcie hornej a dolnej stanice stoja dodnes, nikdy však neboli sprevádzkované Kladivík 1 zb

-1947 Zastavenie ťažby drahých kovov na Dolnom Hodrušskom závode

-1950 zastavenie ťažby drahých kovov na Hornom Hodrušskom závode, všetci baníci presunutí na baňu Rozália

-1951 zabudovanie elektrického ťažného stroja Kachelmann z roku 1912 nad tzv. Povrchovú zvážňu pri Hornom hodrušskom závode, v r 1977 demontovaný a vystavený v Banskom múzeu v prírode v B. Štiavnici .Začala sa tiež razba I. úklonnej šachty na bani Rozália pri Hornom Hodrušskom tajchu, zároveň sa začalo zmáhanie HDŠ v úseku ústie až Rozália baňa 4,5 km. Kladivík 1 zb.Fajbík 1 Zb

V tomto roku začala tiež ťažba medených rúd na bani Rozália

-1958 sa začalo zmáhanie HDŠ v úseku ústie až Rozália baňa 4,5 km. Ukončené 1960. Kladivík 1 zb.Fajbík 1 Zb ,začalo sa razenie II. úklonnej jamy na bani Rozália –dokončené v r 1964 Fajbík 1 zb.

• 1968 do tohto roku sa odpad z úpravne „šlich“ púšťal priamo do Hodrušského potoka, v tomto roku sa následkom „zlepšováku“ začal púšťať do bane Schopfer, v 70 rokoch praskla filtračná hrádza na úrovni Voznickej dedičnej štôlne následkom čoho sa tisíce ton šlichu vyvalilo do Voznickej dedičnej štôlne

V tomto roku bol na šachte Lill demontovaný vodostĺpcový ťažný stroj, posledný svojho druhu v strednej Európe, opätovne bol zložený v banskom múzeu v prírode v B. Štiavnici

• 1970 výmena provizórneho ťažného vrátku na II. Úklonnej šachte bane Rozália za nový ,sovietsky, ťažný stroj typu 2BM 2500

-1977 odovzdané do užívania nové odkalisko v doline K záhradkám

-1978 začatie razenia Novej odvodňovacej štôlne (NOŠ) tunelovacím plnoprofilovým strojom Wirth 2 TG, vyhĺbená vetracia a dopravná šachta Mayer II. pri Dolnom Hodrušskom závode

• 1989 ukončenie vlastného razenia NOŠ prerazením pri šachte Ondrej (banský skanzen v prírode, Banská Štiavnica

-1990 31.10. ukončenie ťažby medených rúd na bani Rozália, začiatok dobývania polymetalických rúd na žilníku PIŽ medzi 7 – 10 obzorom v nadloží žily Rozália

-1991 ukončenie ťažby PIŽ , zároveň prebieha prieskum zlatonosného ložiska Rozália –Sever na úrovni 14 obzoru

-1992 od 1.1. začiatok ťažby zlatého zrudnenia Rozália sever, trvá až dodnes

Použitá literatúra:

Spravodaj 1= Spravodaj Banského výskumu Prievidza č. 3 – 5 /97,
Spravodaj 2= Spravodaj Banského výskumu Prievidza č. 2 – 3 /2000,
Péch= Antal Péch : minulosť, súčasnosť a budúcnosť Štiavnického baníctva,
HBK= Hlavná banská kniha bane Rozália, rukopis,
Bergfest= Ing. Arpád Bergfest: Hodruša, rukopis,
Priesol= Ing. Vít Priesol: najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre, vyd Aprint s.r.o.2005,
ZKB= Zlatá Kniha Banícka,
Chomenský, Maruniak, Kaňa= príležitostné zhrnutia dejín Hodruše – Hámrov pri výročiach obce, xerokópie,
Zborníky Slovenského banského Múzea B. Štiavnica č.III - XVIII,

Kremnica

Kremnica patrí medzi stredoveké mestá stojace v čase svojej slávy v centre pozornosti panovníkov, ale aj ďalších mocných vtedajšieho sveta, ktorí sa ju usilovali dobyť a získať pre seba .Príčinou ich záujmu boli bohaté zlaté bane. Predpokladá sa, že zlato a striebro sa v Kremnici a jej okolí ťažili už od 10. storočia, skutočný rozmach ťažby však nastal až začiatkom 14. storočia. Dňa 17. novembra 1328 udelil uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou osade Cremnychbana privilégia slobodného kráľovského banského a minciarskeho mesta. Zároveň tu založil mincovňu, ktorá počas stáročí svojej existencie vyprodukovala obrovské množstvo zlatých i strieborných mincí a podopierala nimi tróny mnohých európskych panovníkov. Kremnické dukáty, tzv. florény, patrili k najhodnotnejším a k najvyhľadávanejším minciam v Európe. Kremnická mincovňa pracuje nepretržite od svojho vzniku až dodnes a je tak raritou medzi európskymi mincovňami. Baníctvo a minciarstvo priniesli mestu bohatstvo a slávu. Sídlil tu komorský gróf, ktorý stál na čele banskej a mincovnej komory spravujúcej 12 stolíc. Riadil banské podnikanie a ako zástupca panovníka dozeral na ťažbu drahých kovov a na kvalitu razených mincí. Kremnica mala vedúce postavenie aj v Zväze siedmich stredoslovenských banských miest. Najväčšia produkcia zlata v Uhorsku v 14. storočí vyslúžila mestu prívlastok ,,zlatá" Kremnica. Historické jadro Kremnice spolu s mestským hradom vytvára medzi typmi stredovekých jadier miest skutočne unikátny súbor svojsky riešeného gotického urbanizmu. Dnešných návštevníkov neláka do Kremnice zlato, ale bohatá história, zachované pamiatky a krásna príroda s dobrými podmienkami na šport a turistiku vo všetkých ročných obdobiach Z l a t o z útrob Kremnických vrchov pomáhalo písať už tisícročnú históriu jeho ťažby a spracovania. Počiatočné - kutacie práce na povrchu boli postupne odvážnejšie. Začali vznikať štôlne a hĺbili sa šachty. Pravdepodobne išlo o dobývky na žilách Volle Henne pod kopcom Jarabica - teda severo - severozápadne od mesta.

1. storočie
   Uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou vydal : - výsadnú listinu - 17.novembra 1328, ktorou osada CREMNYCHBANA dostala kutnohorské banské a mincovné právo. Deň vydania listiny sa považuje za vznik mesta Kremnica. - privilégiá slobodného kráľovského banského a minciarskeho mesta a zároveň tu dal zriadiť prvotný komorský dvor s mincovňou. - Stará mincovňa v severnej časti mesta v roku 1329 začala raziť uhorské groše a v roku 1335 aj zlaté florény, známe ako kremnické dukáty, tiež strieborné groše a malé denáre. - Kremnica mala v tomto storočí najväčšiu produkciu zlata v Uhorsku a prívlastok "zlatá" Kremnica, ktorá mala i vedúce postavenie vo Zväze siedmich stredoslovenských banských miest. - Na mieste pôvodného kostola s karnerom a cintorínom vyrástol Mestský hrad so sídlom komorského grófa, ktorý stál na čele banskej a mincovnej komory. - Medzi sútokom potokov - Kremnický, Piargsky a Zvolenskodolinský vznikali banské mlyny na spracovanie rudy. - Historické jadro Kremnice vymedzuje opevnený mestský hrad a obdĺžnikové námestie ohradené mestskými hradbami. V roku 1366 je datované vytvorenie výsadnej štvrte s námestím. - Chotár Veterník bol v roku 1382 pričlenený ku Kremnici. V chudobnej - južnej časti mesta v roku 1382 - 1393 bol postavený špitál a následne špitálsky kostol. - Prvé písomné datovanie banského diela je z nájomnej listiny, kde sa v roku 1385 spomína 1.dedičná štôlňa - nazývaná HORNÁ DEDIČNÁ ŠTOLŇA.

2. storočie
   Mestské opevnenie vzniklo v prvej tretine 15. storočia na základe nariadenia kráľa Žigmunda. Súčasne s hradbami vznikli bašty a tri mestské brány - na juhu Dolná brána, na severe Horná brána a na východe - Malá (nazývaná tiež Bystrická brána); Dolná (v roku 1530) a Horná brána boli začiatkom 16. storočia spevnené barbakánmi. Zachované zostali - na severnej strane veža polkruhového pôdorysu, na západnej strane hranolová františkánska bašta, na juhovýchode Čierna veža kruhového pôdorysu; ďalej južná vstupná veža - Dolná brána s predstavaným Barbakanom Dolnej brány, na južnej strane Biela veža bola v baroku prestavaná na dom st. č. 602, juhovýchodné nárožie tvorí v pôdoryse kruhová Červená veža. - V 1. pol. 15. storočia sa v Kremnici uvádza 40 banských mlynov a 12 hámrov. - 23.2.1431 bol znovu konsekrovaný a premenovaný kostolík (rotunda) sv. Ondreja na hrade. - V roku 1434 starú mincovňu, z bezpečnostných dôvodov, premiestnili do severnej časti opevneného mesta. - Najstaršie údaje o škole v meste pochádzajú až z polovice 15. storočia , ale dá sa predpokladať, že existovali aj skôr. - V roku 1441 boli zaznamenané otrasy zeme, ale najmä zemetrasenie 5. júna 1443, kedy prišlo o život 540 ľudí a zavalilo niekoľko dobývok. Zemetrasenie sa opakovalo ešte 23.4.1445 a 6.1.1453. - V Uhorsku v roku 1466 všeobecne klesala výmenná hodnota zlata, čo sa odrazilo i na poklese mlynov na rudu z 40 na 26. - V roku 1475 utvorilo 7 stredoslovenských banských miest a krakovská podnikateľská spoločnosť zmluvu o stavbe výkonnejších banských čerpacích strojov. Prítomný bol aj Ján Thurzo. V roku 1496 sa kremnická komora dostala do prenájmu Jánovi Thurzovi. Už v roku 1498 sa používal v bani vodozdvižné zariadenie - "Wasserkunst".

3. storočie
   Do roku 1512 sa ruda drvila v stupách na sucho, ale od tohto roku 1512 sa spomína povinnosť banského majstra strážiť dva klenoty - vodovody a Turčekovský vodovod. - 2.10.1519 sa začalo s razením 2. dedičnej štôlne - HLBOKEJ DEDIČNEJ ŠTÔLNE . V roku 1613 dosiahla Hlboká dedičná štôlňa šachtu Leopold na Kremnických Baniach. Tým bola 2. dedičná štôlňa ukončená. - V rokoch 1525 - 26 sa mesto pridalo k reformácii štôlní, začalo skupovať okolité lesy. - V dôsledku úpadku súkromných baní bol v roku 1533 zriadený tzv. GOLDKUNSTHANDLUNG (GKH) - ako zastúpenie eráru. O dva roky neskôr je prvýkrát stav baní popísaný na GKH zápise. - Význam a prosperita vtedajšieho kráľovského mesta vyvrcholili v 15. a 16. storočí. - Po požiari na hrade v roku 1560 sa radnica presťahovala do mesta. - Do baní sa v roku 1564 zaviedla doprava systému " riesen" - predchodca koľajovej dopravy. - V roku 1587 prestáva byť Kremnica sídlom banskej komory, stala sa ňou Banská Štiavnica. - Od roku 1591 súkromníci bane znova predávali, a erár ich odkupoval. Výroba zlata stále klesala, a tak roky 1625 - 26 sú najkritickejšie.

4. storočie
   Novú hospodársku základňu hľadalo mesto v 17. storočí v ťažbe dreva z lesov. - V 17.storočí nastal pokles banskej ťažby, ktorý pretrval aj v 18. storočí. - V roku 1653 bol postavený františkánsky kostol s kláštorom. - V roku 1671 -72 anglický lekár Eduard Brown navštívil kremnické bane. - Od roku 1676 do konca 17. storočia dochádzalo k striedaniu úspešných a neúspešných rokov. Pre problémy s dopravou, vetraním a zaplavovaním - Viedenská komora nariadila v roku 1700 opustiť hĺbky.

5. storočie
   V roku 1710 vypukol v meste mor a hlad, následne bol postavený - Morový stĺp. - V roku 1736 bol tiež postavený čerpací vodozdvižný stroj na šachte Anna na Kremnických Baniach a odvodňoval obzor pod úrovňou Hlbokej dedičnej štôlne. - Od roku 1737 sa opäť zvyšovala ťažba, existovali väčšie ťažiarske spoločnosti - Mestská, Rosa a tzv. Goldkunsthandlung. - Požiar bol v meste roku 1599, po požiari v roku 1716 zhorelo 34 domov; v roku 1770 - 114 obytných domov, najväčší požiar bol 15.4.1777, ktorý zničil 114 domov a časť hradného areálu. - Západne od historického jadra - na úpätí vrchu Šturec, bola vystavaná Krížová cesta ukončená kostolíkom sv. Kríža na Kalvárii. Výstavba kostola bola v rokoch 1729-1734, ako šiesteho kostola v meste Kremnica. V roku 1741 sa v podkladoch udáva len sedem kaplniek, ďalších päť dostavali neskôr. - V roku 1751 navštívil Kremnicu a kremnické banské polia cisár František Lotrinský, v roku 1764 princ Leopold, cisár Jozef II, a ešte raz v roku 1898. - V rokoch 1765 - 1772 sa postavilo na námestí súsošie sv. Trojice. - Ďalšou barokovou stavbou bola kaplnka sv. Anny v doline Soler v roku 1773. - Kremnické gymnázium vzniklo až v roku 1768, kým toto gymnázium vzniklo, v meste existovali dve základné školy - nemecká a slovenská. - Na mieste staršej stavby postavili v roku 1825 evanjelický kostol.

6. storočie
   V 1.pol.19. storočia - opätovne nastalo zhoršenie hospodárskych pomerov, vzrástlo vysťahovalectvo obyvateľstva. - Po roku 1800 zase nastúpila inflácia, bane boli opäť zatopené. - Dňa 8.9.1841 sa začala raziť HLAVNÁ DEDIČNÁ ŠTOLŇA - cisára Ferdinanda. - Železničná trať : Návrh Kráľovskej uhorskej kancelárie je z roku 1864. Prvý vlak so stavebným materiálom prechádzal cez železničnú stanicu v Kremnici 6. júna 1872. Železničná trať bola daná do verejnej prevádzky 12. augusta 1872. Úsek z Hronskej Dúbravy na Kremnické Bane (nadmorská výška 773 m n. m.) je dlhý 35 km a neustále stúpa. Na úseku trati od Trnavej Hory po stanicu na Turčeku bolo vybudovaných 12 tunelov. - V roku 1872 zbúrali Hornú a roku 1880 Bystrickú bránu - z dôvodov dopravných a prevádzkových (rozširovanie mincovne). - Priemyselné podniky : V priebehu 19. storočia vznikli: fajková továreň-1849, škatulkáreň-1879, papiereň, pivovar, továreň na výrobu porcelánu, ktorá sa v priebehu 19. storočia preorientovala na keramiku, továreň na remene-1895 a v roku 1909 gombičkáreň. . - V 2.pol.19. storočia bolo zaznamenaných niekoľko zemetrasení- v roku 1858, 1861, 1862, najhoršie bolo v noci z 29. na 30 decembra 1879. Po zemetrasení s epicentrom pri Žiline, už nasledoval zosun pôdy celého tzv. Horného námestia. Staticky narušené objekty museli byť upravované, ale aj zbúrané. V máji 1880 začali opravy kostola sv. Kataríny, na jar 1884 oprava hradieb, v roku 1888 zbúrali dve horné podlažia radnice. - Bývalý barokový kostol Panny Márie - farský kostol (stál na námestí nad morovým stĺpom) po zemetrasení bol staticky tak poškodený, že bol v roku 1880 rozobratý. Veduta z roku 1742 zobrazuje už barokový kostol s dvomi vežami. Kostol prešiel dvomi barokovými prestavbami. - Mesto v roku 1872 postavilo budovu pre reálku a v roku 1885 ľudovú a meštiansku školu. - V roku 1899 bola založená čipkárska škola. - Koncom 19. storočia ťažiarske spoločnosti dobývali žily pod mestom. Miesto pri novej pošte ešte v roku 1921 zaberala šachta František. Šachta bola podzemnou dopravnou štôlňou prepojená s hlavným dobývacím priestorom pod Šturcom. - Priestor námestia bol celý vydláždený z kameňa, konali sa tu jarmoky.

7. storočie
   Koncom 19. storočia sa začala nová etapa využitia vody z Turca na výrobu elektrickej energie. V roku 1894 v Novej Doline postavili 1.vodnú elektráreň, o rok neskôr 2. vodnú elektráreň v Hornej Vsi. V roku 1913 boli existujúce elektrárne nahradené elektrárňou 2. stupňa. V roku 1918 sa pripravil nový projekt a v roku 1921 dala do prevádzky 1. PODZEMNÁ HYDROELEKTRÁREŇ v strednej Európe - na šachte č. IV. Mesto bolo elektrifikované. - Škola a ústav pre sluchovo postihnuté deti boli založené v roku 1903. - Oproti II. základnej škole stála židovská synagoga, ktorá bola cez vojnu bola zničená. - V období 2.svetovej vojny boli poškodené domy severovýchodnej a juhozápadnej časti námestia. - Od roku 1964 začala likvidácia úseku Anna šachty. Následne vláda svojim uznesením zastavila ťažbu a spracovanie zlato - strieborných rúd v Kremnici.

Gelnica - história baníckeho mestečka

Centrom celého hnileckého údolia je Gelnica. Mesto je obkolesené pásmom zalesnených vrchov, ktoré patria k Spišsko-gemerskému rudohoriu.

O prehistórii Hnileckej doliny hovoria archeologické nálezy v Nálepkove a vo Švedlári, ktoré dokumentujú osídlenie v dobe kamennej a v dobe bronzovej. Názov Gelnica, odvodený z mena rieky Gnilec (Hnilec), z čoho neskôr vznikol aj nemecký názov Gollnitz a z neho nový slovenský názov Gelnica, svedčí o slovanskom pôvode a o osídlení údolia Hnilca Slovanmi, ešte pred príchodom nemeckých kolonistov na Spiš v XII.-XIII. storočí. Skutočnosť, že Gelnica bola povýšená na mesto už za vlády Bélu IV. (1235-1270) potvrdzuje, že musela byť už v polovici XIII. storočia rozvinutou obcou. K podstatnému rozšíreniu pôvodnej slovanskej osady muselo dôjsť krátko po tatárskom vpáde roku 1241.
Po vpáde Tatárov prichádza do Gelnice a okolia hlavné jadro nemeckej kolonizácie z Bavorska, Durínska a Porýnia, na rozdiel od skoršieho kolonizačného prúdu Sasov na Spiš. Vedľa spišskej, saskej provincie sa vytvorilo v doline Hnilca spoločenstvo baníckych obcí, centrom ktorých sa stala Gelnica.
S príchodom Nemcov sa Gelnica rýchlo rozrastala v mestský organizmus a v roku 1264 dostala mestské práva od uhorského kráľa Bélu IV. Pôvodné mestské právo Gelnice sa nezachovalo, avšak poznáme ho z reštituovaného privilégia Ladislava IV. z roku 1276, ktoré potvrdzuje práva udelené Belom IV. a Štefanom V. V privilégiu sa spomína Gelnica ako vyvinuté mesto - "civitas" s vlastnou samosprávou a súdom. Rýchly rozvoj kráľovského banského mesta potvrdzuje výstavba hradu v II. polovici XIII. storočia (1234) a založenie dominikánskeho kláštora v roku 1288. V XIV. a XV. storočí prežívala Gelnica vrcholné obdobie rozkvetu. V Gelnici a okolí sa ťažilo nielen striebro a meď, ale aj zlato, ortuť, olovo a železná ruda. Vgelnických baniach pracovalo 300 až 400 baníkov. Gelnica ako stredisko hornouhorského baníctva mala pôvodne svoje vlastné tzv. gelnické právo, ktorého stopy boli nájdené v gelnickom banskom práve z XV. storočia. V roku 1327 bolo Gelničanom nanútené štiavnické banské právo.
Mestské práva rozšírili a potvrdili Gelnici kráľovia Karol I. v roku 1317, Ľudovít I. v roku 1359 a cisár Žigmund v roku 1435. Na základe týchto práv sa stala Gelnica slobodným kráľovským banským mestom. Najstaršia mestská pečať sa zachovala na listine z roku 1497, ktorá sa nachádza v hradnom archíve vo Viedni.
V roku 1726 sa obnovil zväz 7 banských miest v Hnileckej doline (Gelnica, Smolník, Štós, Švedlár, Mníšek , Medzev a Vondrišel). Gelnica mala svoj banský komisariát. V druhej polovici XIX. storočia sa stalo klinčikárstvo a reťazárstvo v Gelnici najvýnosnejšou živnosťou a gelnické klince a reťaze boli známe v celom Uhorsku. V roku 1870 vyrábalo klince 360 majstrov, 90 tovarišov a 95 učňov. V rokoch 1865-75 predstavovala gelnická výroba 90 mil. klincov ročne, t. j. 27 vagónov. Železiarska výroba sa v prevažnej miere zoskupovala v rodine Wálkovcov, ktorí s O. Hennelom a L. Anthónym boli priekopníkmi továrenskej výroby v Gelnici. Do zrušenia cechového systému v roku 1872 prosperoval v Gelnici kováčsky cech (v r. 1847 mal 257 majstrov), cech mäsiarov, kožušníkov, ševcov, krajčírov a ďalšie cechy, niektoré žili vo forme rôznych spoločností ešte v XX. storočí. V roku 1854 bol vydaný nový banský zákon, ktorý zrušil staré privilégiá baníckeho robotníctva vydobyté počas XIII.-XVI. storočia.

Dňa 28. októbra 1918 je vyhlásená Československá republika. V roku 1919 sa stala Gelnica centrom Slovenskej republiky rád na území juhovýchodného Spiša

Dobšiná
Staré banícke mesto Dobšiná leží v údolí Dobšinského potoka v strednej časti Slovenského rudohoria, tvoriacej samostatný podcelok Revúckej vrchoviny - Dobšinské predhorie. Založené bolo na začiatku 14. storočia. Jeho názov je pravdepodobne odvodený od Dobšinského potoka, ktorý sa v historických prameňoch prvýkrát uvádza v roku 1320 ako Dupsina fluvius. Toto pomenovanie sa v súčasnosti považuje za slovanské. Na pevnú historickú pôdu sa prvýkrát dostávame v roku 1326, kedy podľa dohody potvrdenej jágerskou kapitulou poverili Bebekovci (Bubekovci), ktorým územie od roku 1243 patrilo, dedičného richtára Mikuláša, Razlovho syna, usídliť tu nemeckých baníkov na krupinskom práve. Za to sa mu okrem iného priznávala jedna tretina výnosu miestnych baní.

Vďaka prosperujúcemu baníctvu sa osada postupne vyvinula na mesto. Získala právo meča a v roku 1417 od Žigmunda Luxemburského i jarmočné právo. Od konca 15. storočia sa už v prameňoch uvádza ako mesto ("civitas"). Hoci Dobšiná patrila pod štítnické hradné panstvo, jej obyvatelia boli slobodnými mešťanmi. Vzťah k zemepánovi sa uvoľňoval najmä po vymretí štítnických Bebekovcov (Četnekyovcov) v roku 1594. Po schválení Maximiliánovho banského poriadku v roku 1723 bolo mesto oslobodené od zemepanského poplatku z baníctva a fakticky užívalo práva slobodného kráľovského mesta. v r. 1756 potvrdila Mária Terézia Dobšinej právo na4výročné trhy. Konali sa 22. februára, 12. mája, 1. augusta a 8. decembra.

Aj vďaka získaným privilégiám dokázalo mesto prekonať pustošivé vpády. V roku 1540 vyplienil Dobšinú kapitán Muránskeho hradu Matej Bašo. Od roku 1556 bola Dobšiná poplatná fiľakovským Turkom, ktorí ju zákerne prepadli 14.októbra 1584. Mesto vydrancovali a 352 obyvateľov odvliekli do zajatia.

Významnú úlohu zohrávalo mesto v období protihabsburských povstaní. Prekurucké vojská sa dodávala kvalitná oceľ z miestnych hámrov. Počas povstania Františka II. Rákociho boli v Dobšinej zriadené zbrojárske dielne, kde sa vykúvali meče a odlievali delové gule i hlavne pušiek. Tieto dielne museli byť zbúrané po uzavretí Satumarského mieru v r. 1711. Niektoré položili základ miestnemu hutníctvu a železiarskemu priemyslu. Podľa tradície tu saský technik Daniel Fischer už v roku 1680 postavil prvú vysokú pec.

Známym železiarskym podnikateľom bol najmä Pavol Láni, od roku 1706 krajinský železiarsky inšpektor Františka II. Rákociho. Lánimu sa podarilo vybudovať v Dobšinej pomerne rozsiahly železiarsky komplex. v rokoch 1706 až 1716 dal vybudovať vlastné huty. Nevedno, či už išlo o vysoké pece, pretože ich parametre nie sú známe. Isté je, že v rokoch 1720 -1722 dal postaviť saskými odborníkmi vysokú pec na Hnilci v dnešnej Dobšinskej Maši podľa holandského vzoru. Druhú vysokú pec vo Vyšnej Maši začalo stavať mesto v roku 1755. Tieto pece boli niekoľkokrát prestavané a zanikli v roku 1906, resp. 1919.

Baníctvo na medené a strieborné rudy bolo v rozkvete najmä v 16. až 18. storočí. K jeho krátkemu oživeniu došlo na začiatku tohto storočia, keď bola v roku 1911 založená účastinárska spoločnosť Dobšinské mediarne.

Najväčší rozkvet dosiahlo dobšinské baníctvo v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia ťažbou kobaltovo-niklových rúd, ktorých ceny na svetových trhoch prudko stúpali. Vyvážali sa predovšetkým do Anglicka, neskôr i do Saska. V rokoch 1862 až 1872 len samotná baňa Zemberg vynášala mestu priemerne 132 940 zlatých čistého zisku ročne. Výnosnosť kobaltových baní umožnila mestu viesť veľkorysú sociálnu politiku. Všetci obyvatelia mesta boli oslobodení od platenia daní. V 16.-18. storočí sa v Dobšinej ťažila taktiež ortuťová ruda a v rokoch 1862 -1884 bizmutová ruda.

Z nerudných surovín sa podnes ťaží chryzolitový azbest, známy od oku 1723. V dobšinskej papierni zaviedli v roku 1824 výrobu azbestového papiera. Neskôr začali obyvatelia vyrábať zo serpentínu ozdobné predmety, ktoré sa predávali pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Azbest sa začal priemyselne ťažiť po roku 1919. Závod bol postavený v roku 1928. Popri baníctve a hutníctve mala vysokú úroveň aj remeselná výroba.

V roku 1770 existovalo na území mesta päťdesiat remeselníckych dielní.

Vynikalo najmä kováčstvo, majúce vlastný cech už v roku 1633. Významnú surovinu poskytovali dobšinské lesy, v ktorých sa pálilo veľké množstvo drevného uhlia. Známa bola tiež výroba drevených žľabov, ktoré obyvatelia predávali hlavne v Rožňave. V rokoch 1686 -1875 pracovala v Dobšinej papierni, založená Jánom Czieserom v doline Hottersgrund, východne od mesta. Jej hlavným odberateľom bola tlačiareň v Debrecíne. V roku 1715 k nej pribudla druhá papiereň. Význam Dobšinej podčiarkovala existencia banského súdu, zrušeného v roku 1789. V cirkevnom živote si zasluhuje pozornosť tzv. Dobšinská koalícia, uzavretá v roku 1743, podľa ktorej za superintendenta eva a. v. cirkvi potiského obvodu sa mal striedavo voliť predstaviteľ nemeckej a maďarskej alebo slovenskej cirkevnej obce.

Vynikajúcu povesť malo dobšinské školstvo. Už v 16. stor. tu existovala latinská škola, ktorá sa neskôr vyvinula na nižšie gymnázium. Študovali tu napr.: Juraj Palkovič v rokoch 1784 -861, Pavol Jozef Šafárik 1808 -1810, Karol Kuzmányi 1817 -1820. Táto škola definitívne zanikla v roku 1848. Ešte v roku 1853 bola založená detská opatrovňa - óvoda ako vôbec jedna z prvých v Uhorsku. Zoštátnená bola v roku 1900. V roku 1892 bola otvorená štátna meštianska chlapčenská škola, ktorá patrila medzi najmodernejšie vybavené školy v Uhorsku. V rokoch 1896 - 97 bola postavená nová budova školy (dnes budova Gymnázia).

V roku 1888 bola otvorená dievčenská meštianska škola, pri ktorej bol v r. 1904 zavedený tiež kurz ručných prác. V roku 1885 bola v meste zriadená obecná učňovská škola. Svojím významom presahovala hranice Gemerskej župy mestská banícka škola, existujúca s prestávkami v rokoch 1860 -1895. Medzi stavebnými pamiatkami dominuje ev. a. v. kostol, budovaný zo staršieho kostola koncom 15. storočia, v roku 1891 úplne prestavaný.
Koncom 19. storočia sa začala prejavovať kríza dobšinského baníctva. Vysťahovalectvo kulminovalo v desaťročí 1880 -1890, kedy počet obyvateľov poklesol z 5 592 na 4 643. V 19. storočí bola Dobšiná už jedinou nemeckou enklávou v Gemeri, ale od prelomu storočí sa začali obyvatelia silne pomaďarčovať. Taktiež sústavne narastal počet obyvateľov slovenskej národnosti Na bojiskách l. svetovej vojny bojovalo vyše 500 Dobšinčanov, z nich takmer 100 zahynulo. V roku 1934 bol v parku pri námestí odhalený pomník padlým vo svetovej vojne. Dôsledkom poprevratovej neistoty bola tzv. Dobšinská vzbura, pri ktorej bol 11. júna 1919 na Dlhom vrchu (Langenberg) smrteľne zranený stotník Jozef Sedlák zo 71. pešieho pluku. Vodcovia vzbury boli odsúdení a mesto muselo zaplatiť vojenskú kontribúciu vo výške 50 000 korún.

Za predmníchovskej ČSR pretrvávajúca stagnácia dobšinského baníctva vyvolávala chronickú nezamestnanosť a sociálne otrasy. V meste boli len štyri priemyselné podniky zamestnávajúce viac ako 20 robotníkov:

Dobšinský drevopriemysel, úč. spol., akciová spoločnosť Azbest, Banské a hutnícke závody Mannesmann-Koburg a Mestské bane.

Poslednú svetlejšiu kapitolu, ktorá však Dobšinej už pôvodnú slávu nevrátila, začala písať ťažba azbestu.

Špaňodolinský banský revír.

Ťažba strieborno - medených rúd a ich úprava v špaňodolinskom banskom revíri si vyžadovala trvalé zdroje pohybovej energie. Najspoľahlivejším zdrojom pohonnej energie bola voda. V katastri obce Španej Doliny boli vyhĺbené štyri šachty. Najstaršia šachta Ferdinand sa nachádzala v centre Španej Doliny, bola vyhĺbená v roku 1496 s hĺbkou 125 siah (asi 250 m) a odvodňovala celý špaňodolinský revír. Z dobových dokumentov je známe, že na pohon ťažných a čerpacích strojov prvej šachty Ferdinand sa použil kombinovaný konský gápeľ a vodné koleso, na pohon ktorého bolo potrebné zachytiť miestne zdroje vody z okolitých svahov údolia do zberného jarku a tento priviedli ako náhon k strojovne šachty. To bola pravdepodobne doba zrodu špaňodolinského banského vodovodu nazývaného Herrengrunder Wasserfűhrung - jeho prvá etapa. Po roku 1555, keď správu a prevádzku baní na Španej Doline prevzala cisársko – kráľovská Dolnorakúska banská komora so sídlom vo Viedni, pri šachte Ferdinand pracovali už dva pohonné gáple. Jeden poháňal stroj na dopravu rudy a hlušiny a druhý („Wassergappel“) na čerpanie vody. V roku 1561, kedy už ťažné stroje boli opotrebované a vody, hlavne v zime a neskorom lete bolo málo, nariadila Banská komora svojim komisárom v Banskej Bystrici hľadať nové využiteľné zdroje vody.

Ťažba strieborno - medených rúd a ich úprava v špaňodolinskom banskom revíri si vyžadovala trvalé zdroje pohybovej energie. Najspoľahlivejším zdrojom pohonnej energie bola voda. V katastri obce Španej Doliny boli vyhĺbené štyri šachty. Najstaršia šachta Ferdinand sa nachádzala v centre Španej Doliny, bola vyhĺbená v roku 1496 s hĺbkou 125 siah (asi 250 m) a odvodňovala celý špaňodolinský revír. Z dobových dokumentov je známe, že na pohon ťažných a čerpacích strojov prvej šachty Ferdinand sa použil kombinovaný konský gápeľ a vodné koleso, na pohon ktorého bolo potrebné zachytiť miestne zdroje vody z okolitých svahov údolia do zberného jarku a tento priviedli ako náhon k strojovne šachty. To bola pravdepodobne doba zrodu špaňodolinského banského vodovodu nazývaného Herrengrunder Wasserfűhrung - jeho prvá etapa. Po roku 1555, keď správu a prevádzku baní na Španej Doline prevzala cisársko – kráľovská Dolnorakúska banská komora so sídlom vo Viedni, pri šachte Ferdinand pracovali už dva pohonné gáple. Jeden poháňal stroj na dopravu rudy a hlušiny a druhý („Wassergappel“) na čerpanie vody. V roku 1561, kedy už ťažné stroje boli opotrebované a vody, hlavne v zime a neskorom lete bolo málo, nariadila Banská komora svojim komisárom v Banskej Bystrici hľadať nové využiteľné zdroje vody.
V roku 1569 cisár Maximilián povolil vyhĺbiť asi 150 m severovýchodne od námestia na Španej Doline novú šachtu Maximilián (150 siah) a doviesť k nej vodu na pohon. Písomne je doložené, že v roku 1639 na starý vodovod bol napojený prívod vody zo vzdialenejších zdrojov. Vodovod vtedy siahal až po terajšiu osadu Buly (vtedy ešte Pukwitz) na Donovaloch, kde zachytával výdatné pramene v lokalite Pod javorom. To bola druhá etapa jeho výstavby. V roku 1629 bola na vodovod napojená tretia šachta Mária, ktorá bola situovaná na severnom úpätí Panského Dielu, na tzv. Kammerfelde. No vody na Španej Doline, ktorá tu slúžila nielen na pohon ťažných strojov, stúp a premývanie rudy, ale aj pre potreby mnohopočetného obyvateľstva a personálu baní, stále nebolo dosť. V 18. storočí, po havárii šachty Maximilián (r.1812), pribudla štvrtá najmladšia šachta Ľudovika, ktorá pracovala až do ukončenia ťažby v roku 1888 a bola najvýkonnejšou šachtou s hĺbkou 390 metrov. Vodu potrebovali aj šachty na Pieskoch a v Richtárovej. Preto prívod špaňodolinského banského vodovodu komorgrófsky správcovia baní predĺžili z Donovalov až pod severné úbočia masívu Prašivej, do Pustej doliny. To bola jeho tretia - vrcholová etapa. V Zlatej knihe baníctva z roku 1764 sa uvádza, že v tom čase mal špaňodolinský banský vodovod celkovú dĺžku 17 455 siah (35 364 m), z toho 14 897 siah (30 181 m) drevených žľabov a 2558 siah (5 183 m) vodných jarkov. Až do 19. storočia slúžil hlavne na pohon banských ťažných strojov 7 šácht v bohotom ložisku striebro – medených rúd.
Technická konštrukcia vodovodu bola pomerne jednoduchá a vysoko funkčná. V zložitom teréne bol vybudovaný chodník šírky 2,5 - 3,0 m. V ňom bližšie k svahu, v zahĺbenine, alebo na podložkách (tzv. peľstrách) boli uložené vzájomne začapované drevené žľaby (asi 8 m dlhé). Múrikmi, jarkami i zárezami bol vyrovnaný zvlnený terén. Z hľadiska energetickej výkonnosti je iste zaujímavá jeho prepravná kapacita. Veľmi orientačne sa odhaduje, že vodovod a distribučné miesto v sedle Dolný Šturec prepravoval 70 - 100 l. s-1 vody (jeden čerpací stroj potreboval cca 20,0 l. s-1). S vodou sa hospodárilo veľmi racionálne. Najprv poháňala vodné kolesá šácht, ktoré boli zapojené za sebou (Mária, Maximilián, Ferdinand). Len najnovšia šachta Ľudovika mala svoj vlastný prívodný jarok. Od šachty Ferdinand sa voda viedla k stupám, k mlynu a k zariadeniu na výrobu farby a potom k zložitej sústave premývacích a triediacich roštov, ktoré vypĺňali celú úžľabinu pod Špaňou Dolinou až po jej ústie do potoka Bystrička.

Spoločenský význam špaňodolinského banského vodovodu je nesmierne veľký a mnohostranný. Unikátne vodohospodárske dielo má mimoriadnu kultúrno - historickú hodnotu, ktorá doteraz nie je docenená. Necelých sto rokov po tom, ako vodovod prestal plniť svoju funkciu, sa takmer vytratil z krajiny, ale aj z povedomia obyvateľov. Zvyšok múra pri Jelenskej skale je jedným z mála jeho ešte viditeľných reliktov. Čas, ľudia a príroda sa pričinili o to, že sme možno poslednou generáciou, ktorá má šancu špaňodolinský banský vodovod v teréne identifikovať, sčasti aj zviditeľniť a znovu, pravda v celkom inej funkcii reálne využiť. Že si to dnes už neznámi budovatelia a prevádzkovatelia tohoto vodovodu zaslúžia, potvrdzuje aj historický výrok Jána Krstiteľa Marzaniho (1764): „Hoci sú šachty, a teda aj vodné kolesá vo vysokých vrchoch, je privádzanie vody na ich pohon zariadené tak, že doprava v šachtách môže prebiehať v zime aj v lete. Práve tento vodu privádzajúci vodovod je v baníctve na Španej Doline najvýznamnejším a najpozoruhodnejším zariadením” V súčasnnosti najdôležitejšou úlohou je vrátiť špaňodolinský banský vodovod z prahu úplného zániku a zabudnutia do reálneho života tohto regiónu.

Prvotné osídlenie ťažba a spracovanie rudy obci Poníky

Predhistorické osídlenie územia Poník je do dnešných dní iba dohadom bez konkrétnych dôkazov. Možno však tvrdiť, že v období mladšej doby bronzovej dochádzalo k osídľovaniu blízkeho okolia. Svedčí o tom aj nálezisko Chochuľka neďaleko obce Hrochoť, ktoré pochádza z roku 1200 - 1000 pred. n. l.. Ďalším veľmi zaujímavým dokladom osídľovania okolia Poník je lokalita Baba neďaleko Ponickej Huty. Tu sa nachádzajú zvyšky pravekého sídliska z obdobia neolitu. Ešte aj dnes môžeme v tomto priestore identifikovať obranné valy a nájsť zvyšky keramiky.

Bližšie údaje o osídlení poznáme až od 13. storočia. V tomto období dochádza k rozpadu kráľovského vlastníctva pôdy. V 80. rokoch 13. storočia tento proces zasiahol aj oblasť Zvolenskej kotliny. A práve z tohto obdobia pochádzajú prvé písomné zmienky o území nazývanom Poniky. Z písomných záznamov sa dozvedáme, že na území súčasných Poník existovala malá osada ešte začiatkom 13. storočia. Bola však vyplienená tatárskym vpádom. Približne o 40 rokov neskôr, v roku 1282 sa o túto pustú osadu uchádzal majster Filip de Turchus.

Po tom, čo sa o územie Poník začal uchádzať majster Filip de Turchus, nariadil kráľ Ladislav IV. ostrihomskej kapitule, aby zistila skutočný stav územia Poník. Úlohou bolo zistiť, či táto zem patrí celá kráľovi a či jej darovaním neutrpí kráľovské právo poľovania a rybolovu. Záver prieskumu bol známy ešte v roku 1282 a jeho výsledkom bolo zistenie, že zem alebo hora "Ponyk" nie je vhodná ani na poľovanie ani na rybolov, a že celá ešte patrí kráľovi. Výsledky tohto šetrenia boli podané v podrobnej správe kráľovi Ladislavovi IV., ktorý ich uviedol v darovacej listine z 27. júla 1284, podľa ktorej bola zem zvaná "Ponyk" večným právom darovaná majstrovi Filipovi de Turchus. Majster získal územie za zásluhy v bojoch po boku kráľa proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II., pri ktorých doviedol významného zajatca a v bojoch proti Kumánom, kde zajal troch významných Kumánov. Ešte v roku 1284 časť darovaného územia prepustil majster Filip svojmu bratovi Saulovi, ktoré neskôr tvorilo chotár Šalkovej. V roku 1302 títo dvaja bratia darovali časť chotára Poník Filipovmu zaťovi Andrejovi.
Kedysi pustá zem "Ponyk" sa tak pod správou majstra Filipa čoskoro zveľadila a zaľudnila. Poniky sa stali východiskom ďalšieho osídľovania a poskytovali možnosti zakladania nových osád. K tejto skutočnosti prispelo v 14. storočí aj objavenie ložísk železa, medi a zlata, ktoré sa ťažilo až do roku 1571.
Od prvej písomnej zmienky až dodnes si Poniky zachovali svoj názov. Odlišný bol len pravopis, písanie mäkkého či tvrdého "y". V rôznych dokumentoch z rozličných čias sú to tieto varianty názvu obce: Ponik (1282), Ponyk (1284), Panyk (1358), Panyk libera (1424), Pojnik (1786) a napokon Poniky (od roku 1920). Ľud nazýval obec "Ponike" alebo aj "Pojnike". V starých listinách sa zväčša uvádza názov "Ponyk" (písané aj Ponijk). Na historickej katastrálnej mape sa uvádza "Pöjnijk" a neskoršie asi pomaďarčený "Pónik".
O pôvode názvu obce Poniky existuje niekoľko verzií. Jedna hovorí, že Poniky - Pojniky za dávnych čias spájali dolinu Hrona s okolím Zvolena a cez Ľubietovú s dolinu potoka Zolná, názov obce je odvodený od slovesa spojiť - spájať. Podľa druhej verzie tu v 13. storočí bola kaplnka, pri ktorej bývali mníšky. Ľud nazýval mníšky "paničky - paniky", z čoho vraj neskôr vznikol názov Poniky. Táto verzia je veľmi nepravdepodobná, lebo do takýchto málo obývaných a ľuďmi opustených hôr by sotva prišli bývať mníšky. Tretia, o niečo pravdepodobnejšia verzia hovorí, že meno Poniky bolo odvodené od slovesa pojiť - napájať. Podľa povesti stál ešte v 12. - 13. storočí nad Ponickou Lehôtkou majer, ktorý patril k Ľupčianskemu zámku. Keďže na majeri nemali dostatok vody, chodili údajne napájať statok do doliny, kde teraz ležia Poniky. Pravdepodobnosť (aspoň existencie majera) dokazuje skutočnosť, že mestečko Poniky sa súdilo s Ľupčianskym panstvom o lesy a pasienky. Podľa poslednej verzie je názov obce odvodený od slovesa podnikať (prenikať, unikať) v takom význame, že potôčiky v chotári podnikajú (unikajú) do zeme a o niekoľko metrov ďalej znovu vyvierajú plným prúdom. Takéto potôčiky tu skutočne existujú - na jednej strane vrchu vtekajú do zeme, na druhej vytekajú. Názov obce vznikol údajne vynechaním písmena „d“ zo slova podnikať.

V roku 1310 synovia majstra Filipa - Andrej, Peter a Tomáš protestovali proti zabratiu čiastky územia Poník synmi komesa Gochola - Jakubom, Petrom a Pavlom. Zabraté územie ležalo pri Hrone, povyše B. Bystrice a na východnej strane pri potoku Môlča. Toto územie bolo zabraté skôr, ale ako spojencov Matúša Čáka sa ich Filipovi synovia neodvážili zažalovať. Táto krivda sa napravila až v roku 1318. V 14. storočí tu boli objavené ložiská zlata, ktorých písomné doloženie pochádza z roku 1358. Zlato sa tu ťažilo až do roku 1571.
Okrem zlata prebiehala na území Poník aj ťažba medi a železnej rudy. Významným dôkazom stabilizácie územia je rozvoj cirkevnej správy. Už v roku 1300, resp. 1310 povolil ostrihomský arcibiskup Tomáš Andrejovi a Tomášovi, synom zakladateľ Poník majstra Filipa, postaviť v obci (alebo presnejšie nad obcou) kaplnku sv. Jána Krstiteľa. Ten istý arcibiskup odpustil roku 1323 ponickému kňazovi polovicu cirkevného desiatku. Kaplnka sv. Jána sa stala základom a jadrom (sakristiou) ponického kostola, pre ktorý dostal farár Vavrinec roku 1492 od pápeža odpustkovú listinu. Rozvoj Poník dokumentuje aj písomná správa potvrdzujúca, že už v roku 1358 existovali na území mestečka dva mlyny. Napriek prvotným výsadám a pomerne úspešnému rozvoju sa obyvatelia Poník nevyhli občasným sporom s vtedajšími mocnými. Ako obranu používali potvrdzovanie svojich práv či už pri županoch miestnej stolice, vtedajším palatínom, alebo dokonca samotným kráľom.
Významné potvrdenie práv nastalo v roku 1404, kedy sa ponický richtár Matej a mäsiar Peter vybrali za kráľom Žigmundom a žiadali potvrdenie práv z roku 1400. Tieto im boli potvrdené a navyše im bolo umožnené užívať výsady podľa vzoru práva mesta Krupiny. Následne pokračovala séria potvrdzovaní a rozširovaní pôvodných práv a výsad mestečka. Významným sa stal rok 1657, kedy sa Poničanov ujal sám uhorský palatín Vešeléni. Vydal nariadenie pre Zvolenskú stolicu, aby ochraňovala Poničanov pred všetkými narušovateľmi ich privilégií a práv.
Za zvlášť významnú udalosť môžeme považovať nariadenie kráľa Karola III., na základe ktorého posiela 17. marca 1736 krupinská mestská rada mestečku Poniky odpis krupinských mestských práv. Z nich najdôležitejšie boli: slobodná voľba predstavenstva mestečka, súdna právomoc, právo meča a oslobodenie od kráľovského mýta v celom Uhorsku. O rok neskôr, 19. februára 1737 tieto práva potvrdzuje aj Zvolenská stolica. V roku 1848 stratili všetky dohody a privilégiá platnosť následkom zrušenia poddanstva.
Ponikám sa nevyhli ani pochmúrne roky tureckého nebezpečenstva, či vzbury a povstania uhorskej šľachty. Okolie mestečka začali Turci ohrozovať už v roku 1580. Našťastie bez výrazných škôd. V roku 1605 vojská vzbúrenej uhorskej šľachty pod vedením Štefana Bočkaja vyplienili mestečko. Ďalšiu pohromu zažili Poniky v roku 1663, kedy došlo k rozsiahlejšiemu tureckému nájazdu, pri ktorom zhorel kostol a listiny v ňom. Koniec niekdajšej slávy Poník nastal v roku 1678, kedy bolo mestečko úplne vyplienené Turkami.
Ponická Lehôtka
Prvýkrát sa spomína v roku 1424 ako "Kysponik" (Malé Poniky) v listine kráľa Žigmunda, ktorou daroval majetky (medzi nimi aj ľupčianske panstvo) svojej manželke Barbore. Vznikla vyklčovaním lesa asi v 14. storočí spolu s množstvom ďalších Lehôt a Lehôtiek. Na jej mieste vraj kedysi stála horáreň, v ktorej bývali hájnici a sluhovia Ľupčianskeho zámku. Podľa názvu boli jej obyvatelia na určitú dobu oslobodení od všetkých poplatkov, dávok a robôt. S Ponikami splynula v roku 1886.

Krupina je zaujímavé historické mestečko na pomedzí Štiavnických vrchov a Krupinskej vrchoviny (planiny). Leží na samom okraji historického regiónu siedmich stredoslovenských banských miest a od nepamäti je s nimi úzko prepojené. Hoci sa spomínajú staré krupinské bane na predhorí Štiavnických vrchov, zdá sa viac ako pravdepodobné, že rudné baníctvo nikdy v Krupine veľmi neprekvitalo.
Toto mesto sa v listinách spomína už od 12. storočia, pôvodne naozaj ako banícke. Neskôr dolovanie upadlo a mesto začalo ťažiť skôr zo svojej vynikajúcej polohy na obchodnej ceste. Prekvitali remeslá, stalo sa významným obchodným centrom. Skutočné mestské výsady získalo v roku 1244, kedy sa stalo slobodným kráľovským mestom.
Krupina mala kľúčový význam pre obranu a zásobovanie stredoslovenských banských miest. Na prahu novoveku, po bitke pri Moháči v roku 1526 stratilo Uhorsko obrovskú časť svojho južného územia. Netrvalo dlho a do rúk Turkov padlo aj hlavné mesto (Budín). Slovensko – už predtým zaujímajúce významnú polohu v rámci monarchie sa zrazu stalo jej ekonomickým centrom. Preto sa práve tu sústredil záujem tureckej mocnosti. Banské mestá – toto koryto hojnosti zlata a striebra, nedali Turkom spávať. Začalo obdobie intenzívneho tlaku smerom na sever.
Bohatí mešťania Banskej Štiavnice, Bystrice a Kremnice si dobre uvedomovali, čo im z rúk Turkov môže hroziť. Upozornením bol osud Pukanca, najjužnejšie položeného banského mesta, ktoré si od nich vytrpelo asi najviac, dokonca bolo vypálené. Aby tento neradostný osud nepostretol aj ich, začali horúčkovite budovať opevnenia. Mešťania aj koruna hlboko načreli do vreciek a budovanie postupovalo priam úmerne hroziacemu nebezpečenstvu. Mnohonásobnej presile tureckých vojsk mohli odolať len s pomocou silných opevnení.

Krupina, hoci už v tom čase nebaníčila, bola ako obchodné aj poľnohospodárske centrum veľmi dôležitá pre obranu oblasti. Chránila jednak prístup na sever, k Banskej Bystrici, jednak na severozápad k Štiavnici. V rokoch 1551 až 1561, teda vo veľmi krátkej časovej etape stihla vybudovať mohutný súvislý pás opevnení. Práve v tomto období bola vybudovaná aj najznámejšia krupinská historická stavba – Vartovka.
Táto strážna veža, vysoká pôvodne okolo 15 metrov sa dvíha nad Krupinou na nevysokom vŕšku Tanistravár (alebo aj Straživar). Jej poloha bola zvolená vynikajúco. Výhľad na juh a juhovýchod je za dobrého počasia priam ukážkový, možno z nej kontrolovať naozaj veľký kus územia. Hoci je reliéf Krupinskej planiny zvlnený, dym z požiarov vypálených dedín bolo vidieť niekoľko desiatok kilometrov. Veľmi dôležité je predovšetkým to, že z vrcholu kopca je skvelý výhľad na západ, kde sa nad Banskou Štiavnicou dvíha najvyšší kopec štiavnických vrchov – Sitno. Pri nebezpečenstve útoku teda stačilo zapáliť signálny oheň na Vartovke a o niekoľko minút už vatra na Sitne oznamovala tureckú hrozbu banskoštiavničanom.
Tento jednoduchý systém fungoval dosť spoľahlivo. Mesto malo vo vojne viac šťastia ako Pukanec, ale predsa sa prudkým bojom nevyhlo. Napriek silnému opevneniu Vartovka nedlho po vybudovaní padla do tureckých rúk. Dobyvatelia ju však našťastie dlho neudržali, po ich odchode slúžila už bez prestania až do skončenia obranných vojen.
Na vrchol vedie strmé schodisko, ale krátky výstup sa jednoznačne oplatí. Vynikajúci výhľad na Štiavnické vrchy, Krupinskú planinu a ďaleko na juh je odmenou. Z mesta sem vedie značkovaný turistický chodník – vedie tak trochu okľukou, pretože okolo kopca je zástavba, záhrady, sady a iné súkromné pozemky. Nádherný, lebke podobný vrchol Sitna nie je z Krupiny vidieť, tu sa skvie pred nami v plnej kráse.
Zhora vidíme „kopaničiarske“ okolie Krupiny. Samoty sú roztrúsené až ku svahom štiavnického pohoria aj východne od mesta. Na západe pomaly zarastá starý kameňolom na Ficbergu (výskyt stĺpovitej odlučnosti andezitov), severne od mesta je dolina, ktorou vedie cesta do Zvolena. Nad ňou vidieť niekoľko budov, patriacich k lomu na Širokých lúkach. Smerom na juh vŕšky klesajú, spoza lesíka sa dvíhajú strechy ako – tak zrekonštruovaného hradu (kláštora) Bzovík. Východným smerom sa rozprestierajú striedajúce sa nízke vŕšky a údolia Krupinskej planiny.
Pekne je vidieť aj hranice starej stredovekej Krupiny vrúbené pozostatkami hradieb.
Minerály:
Kamene, ktoré boli použité pri rekonštrukcii Vartovky sú celkom peknou ukážkou pyroxenicko – amfibolitického andezitu. Kráčajúc po schodoch im môžete venovať zbežný pohľad. Zaujmú peknými, veľkými, čiernymi výrastlicami amfibolov v svetlosivej mase andezitu. Niektoré výrastlice majú veľkosť blížiacu sa ku dvom centimetrom.
Ďalším zaujímavým nerastom, ktorý možno „objaviť“ v kamenive Vartovky je opál, dokonca hneď jeho sklovitá variácia. Náteky hyalitu sú viditeľné na kameni v dolnej časti schodiska (ružovkasto sfarbený) a majú plošný rozsah niekoľkých cm štvorcových. Žiaľ, sú veľmi tenké.
Zaujímavé kúsky opálov sa dajú nájsť aj v niekoľkých starých medziach na temene a svahoch Tanistraváru. Býva väčšinou sfarbený do hneda.

Železnorudné ložisko Nižná Slaná sa nachádza 10km SZ od Rožňavy a zhruba 12km JV od Dobšinej v Slovenskom Rudohorí. Je to zároveň posledné rudné ložisko, ktoré je v ťažbe na Slovensku a v strednej Európe. Začiatky ťažby v tejto oblasti spadajú niekde do 13. storočia, kedy sa baníci sústredili na drahé kovy, ortuť a meď. Od roku 1417 bola Nižná Slaná slobodným banským mestom. V okolí Nižnej Slanej sa nachádza viacero rudných výskytov. Ložisko Hg Svätá Trojica, o ktorej existuje prvá zmienka od roku 1701 sa ťažilo do roku 1900. Ťažba Cu rozkvitala v 14.- 15. storočí a vrchol dosiahla v 18. storočí. V roku 1570 tu pracovali dve pece. Od roku 1844 sa začali ťažiť železné rudy. V roku 1907 sa pracovalo na ložiskách Ignác, Gampel, Manó a Gejza. V druhej polovici 19. storočia boli v prevádzke dve vysoké pece a to Etelka v Nižnej Slanej a Karol vo Vlachove. V rokoch 1895 – 1999 bolo vyťažených zhruba 110 miliónov t Fe rudy. Ložisko Manó – Gabriela tvorí metasomatický siderit a ankerit, ktorý sa nachádza v niekoľkých šošovkách . Niektoré z nich vychádzajú na povrch na južnom úbočí vrchu Rimberg. Najväčšiu mocnosť má siderit v centrálnej časti ložiska a to v smernej dĺžke 800m a po úklone 350m. Do roku 1975 bolo ložisko otvorené 1300m dlhou štôlňou Manó a úklonnou slepou šachtou Manó II. V roku 1975 bola daná do prevádzky šachta Gabriela a taktiež 350m dlhá úpadnica neďaleko štôlne Manó slúžiaca predovšetkým na dopravu ťažobných nakladačov a inej ťažkej techniky. Hlavným minerálom ložiska je siderit, ktorý zriedka tvorí pekné drúzy s veľkosťou XX do 5cm, ďalej je to ankerit s XX do 1cm veľkými, v minulosti boli často prítomné pekné drúzy XX kalcitu, barytu a občas sa vyskytnú aj pekné XX kremeňa. Na lokalite je vyvinutá aj sulfidická mineralizácia, ktorá je zaujímavá najmä zo zberateľského hľadiska. Jedná sa hlavne o pyrit s XX do 2cm veľkými, boulangerit, ktorý tu tvorí zhluky ihličkovitých až vlasovitých XX v dutinách masívneho ankeritu, jamesonit, ktorý tu tvorí až 50cm veľké masy a zhluky vláknitých kryštálov a jeho ukážky z tejto lokality sú najkvalitnejšie na Slovensku, bournonit s XX do 2cm veľkými, milerit, antimonit, sfalerit a množstvo ďalších. V minulosti sa vyskytovali vo vrchných častiach ložiska pekné agregáty limonitu s XX pyroluzitu