Myslím stojí za zmienku dnes iba obec Cinobaňa, postupne doplním .
Cinobaňa - významná archeologická lokalita pilínskej a kyjatickej kultúry
Najstaršie dejiny Cinobane sa v ostatných rokoch podstatne rozrástli o kapitolu, ktorej mozaiku od roku 2007 systematickým archeologickým výskumom skladá tím pracovníkov z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Poznatky z výskumu nálezísk z obdobia popolnicových polí až zo začiatku staršej doby železnej (13. až 8. stor. pred n. l.) sú mimoriadne hodnotné tak z hľadiska vedeckého, ako aj zaujímavým potenciálom pre rozvoj turizmu na severe regiónu Novohradu. Komplex súvekých nálezísk tvorí sídlisko a pohrebisko v polohe Jarčanisko a hradisko na vrchu Strieborná. Pod akropolou hradiska bola objavená pseudokrasová jaskyňa.
Predmetom bádania je predovšetkým veľké žiarové pohrebisko. Jeho terénny výskum prináša a rozširuje cenné informácie o pilinskej (entite nazvanej podľa lokality Piliny v Maďarsku) a kyjatickej kultúre (entite nazvanej podľa lokality Kyjatice na Slovensku), ktoré v starobylej baníckej obci na úpätiach Slovenského rudohoria zanechali vrcholný prejav slovenského praveku. Najlepším svedectvom toho sú archeologické nálezy z doteraz odkrytých 290 hrobov. Geofyzikálnym prieskumom sa zistilo, že na lokalite ich je najmenej ešte raz toľko. O významnej pozícii Cinobane v najstarších dejinách Slovenska niet pochýb. Početné okolité archeologické náleziská severného Novohradu, ktoré osídlili kmene pilinskej a potom kyjatickej kultúry nielen intenzívne, ale aj dlhodobo, túto skutočnosť výstižne dopĺňajú.
Výskumy naznačujú, že obyvateľstvo popolnicových polí prišlo do chotára dnešnej Cinobane z juhu na prelome 13. a 12. stor. pred n. l. V sledovanom zemepisnom priestore toto obdobie časovo korešponduje s mladším obdobím pilinskej kultúry. Kým historicky dobre známe východné Stredomorie už poznalo konkrétnych hrdinov, ktorí chrabro bojovali v Tróji, mená tvorcov náplne tejto archeologickej kultúry ostávajú neznáme. Anonymné rody doznievajúcej pilinskej a formujúcej sa kyjatickej kultúry sa však v podhorských oblastiach juhu stredného Slovenska neusadili na niekoľko storočí náhodne. Vznik osídlenia pod Striebornou súvisel s klimatickými výkyvmi a rozsiahlymi kultúrno-spoločenskými zmenami, ktoré sprevádzali početné migrácie obyvateľstva mladšej doby bronzovej v širšom stredoeurópskom priestore. Okamih príchodu kolonistov bol priestorom pre magické a kultové obrady, potvrdzujúce správny výber miesta pre sídlisko. Takto začal príbeh o ľude popolnicových polí z Cinobane, ktorý tu i pochovával. Pohrebisko na juhovýchodne orientovanom svahu slúžilo kontinuálne po stáročia (od 13. do 8. stor. pred n. l.). Ani výber polohy pre ukladanie pozostatkov mŕtvych nebol náhodný, pravidelný a intenzívny kontakt posvätného miesta s najvyšším božstvom - Slnkom - bol pravidlom i povinnosťou. Vzhľadom na vtedajšie náboženské zvyklosti a kultové predstavy sa pohrebisko vyznačuje prísne dodržiavaným žiarovým pohrebným rítom. Miesto spaľovania zosnulých - žiarovisko - sa zatiaľ neidentifikovalo. Na základe geofyzikálnych meraní ho však možno predpokladať južne od pohrebiskovej plochy. Archeobotanické analýzy Jany Mihályiovej preukázali, že mŕtvych spaľovali na hraniciach prevažne z dubového dreva. Najlepším dokladom majstrovského narábania s ohňom sú samotné prepálené kosti. Tie z konca doby bronzovej sa vyznačujú až kriedovitou konzistenciou. Prevažná časť určiteľných zlomkov ľudských kostí podľa antropologického určenia Jaroslavy Pavelkovej patrila deťom a nedospelým jedincom. Vysoká úmrtnosť v populáciách mladšieho praveku síce až tak neprekvapuje, avšak zaujímavá je častá prítomnosť kostí viacerých jedincov (napr. dospelého a dieťaťa) v jednotlivých hroboch.
Budovanie hrobov a ich situovanie na pohrebisku podliehalo premyslenej organizácii a z generácie na generáciu rešpektovanej tradícii. Dokladom toho je usporiadanie hrobov do línií, ktoré sa na svahu kolmo pretínali, alebo ukladanie hrobov s podobnými konštrukciami blízko vedľa seba. Špecifikom pohrebiska, ale aj funerálnych praktík mladšej i neskorej doby bronzovej vôbec, sú hroby v kamenných skrinkách. Zhora ich zakrývali kamenné platne, mohylky alebo príkrovy. Okolo niektorých skriniek boli vytvorené vence. Systematické budovanie kamenných hrobových konštrukcií vyžadovalo iste veľa umu a úsilia, čo presvedčivo dokladajú skrinky, ktorých dná boli starostlivo vyložené menšími ploskými kameňmi. Úctyhodné množstvo energie, vynaloženej v medziach pohrebného rituálu, veľmi dobre odzrkadľujú aj viacnásobné vrstvy kameňov nad hrobmi - mohutné príkrovy. Veď miestne zdroje kamennej suroviny boli v podstate nevyčerpateľné.
Do skriniek sa s úctou ukladali spálené kosti a hrobový inventár, najčastejšie zastúpený keramikou (urnou - popolnicou a prílohami) a bronzovými predmetmi (šperkami, doplnkami odevu, toaletnými predmetmi, nástrojmi, poprípade zbraňou). Najjednoduchším typom žiarového hrobu na pohrebisku v Cinobani bol jamkový hrob. Uvedený termín odzrkadľuje fakt, že spálené kosti boli vložené, resp. vysypané do plytkej jamky bez ďalšej úpravy. Vzhľadom na ich jednoduchosť sa predpokladá, že išlo o hroby ľudí na okraji vtedajšej society (popravených, previnilcov, zajatcov a pod.). Charakteristický typ hrobu epochy popolnicových polí pozostával z urny zakrytej miskou. K popolniciam pozostalí prikladali menšie keramické milodary, najčastejšie šálky, amforky či vázičky. Okrem spálených kostí sa do urien často dostal ohňom poškodený zvyšok bronzového artefaktu.
Skladba hrobovej keramiky vychádza zo všeobecne ustálenej hrnčiarskej produkcie obdobia popolnicových polí až počiatku doby železnej. V hroboch sa objavujú amfory, vázy, misy, šálky, hrnce, pokrievky, ich zmenšeniny a výnimočne aj zvláštne keramické tvary (napr. závesná elipsovitá nádobka pripomínajúca košík) či bežná sídlisková keramika (napr. cedidlo). Najmä amfory, vázy a šálky boli zdobené pôsobivou a nadčasovou ornamentikou. Niektoré keramické tvary (najmä hrnce z neskorej doby bronzovej) boli zvnútra impregnované tzv. smolným náterom. Na majstrovstvo a vynaliezavosť hrnčiarov kyjatickej kultúry poukazujú nádobky s prevŕtaným uškom kolienkovitého tvaru na poťahovanie tekutín. Tie mohli byť používané tak pri kultových obradoch, ako aj na pitie vody z prameňa, destilovaných nápojov či odvarov z liečivých rastlín. Všeobecne sa tieto keramické nádobky spájajú i s prikrmovaním malých detí. Preskúmali sa hroby, v ktorých ich bolo uložených zároveň niekoľko (aj štyri kusy). Ktovie ako to bolo naozaj, no semienka bylín s liečivými účinkami sa v hrobových nádobách skutočne objavili.
Stav bronzových predmetov z pohrebiska je učebnicovým príkladom postupného zdokonaľovania techniky kremácie od začiatku po záver pochovávania pod Striebornou. V hroboch často zastúpené zlomky bronzových ihlíc spínali odev, dvojčepeľovou bronzovou britvou sa holil iste významný muž a zlomky bronzových kosákov evokujú žatvu doby bronzovej. Prsty mužov aj žien zdobili prstene z bronzového drôtu, do vlasov sa vplietali viacnásobne vinuté krúžky, súčasťou náhrdelníkov boli bronzové špirálky. Do hrobov význačnejších osôb boli vložené bronzové nožíky a v jednom prípade i klasická sekera s tuľajkou. Do hrobov sa však toto všetko dostalo až po rituálnej očiste ohňom. Nie menej interesantnými nálezmi sú malý zlatý krúžok, sklené koráliky alebo horský krištáľ. Uvedené nálezy a ich kontexty sú svedectvom nielen zákonitostí pohrebného rítu, ale aj mnohorakých stránok života hierarchizovanej spoločnosti doby bronzovej. Železná troska, kus železnej lupy a železné predmety (kladivá, kramľa) zase indikujú počiatky železiarstva na úpätiach Slovenského rudohoria, avšak až v mladšej dobe laténskej. Ich výskyt na ploche pohrebisku zatiaľ nedokážeme spoľahlivo vysvetliť. Súviseli azda s tajomnými rituálmi Keltov na mieste posledného odpočinku ich „predkov“ ?
O sídlisku a hradisku z doby popolnicových polí v súčasnosti vypovedajú iba nálezy z menších archeologických sond, keramika zberového charakteru a v roku 1866 nájdený a dnes nezvestný bronzový meč z mladšej doby bronzovej. Posledné terénne pozorovania však pripúšťajú interpretáciu, že na Striebornej bolo centrálne hradisko s akropolou.
Koniec existencie sídliska a používania pohrebiska pod Striebornou sa stráca v hmlách 8. storočia pred n. l. V tom čase bolo podľa legendy na Apeninskom polostrove založené večné mesto - Rím. Do spustnutej pravekej osady na Jarčanisku sa život vrátil najneskôr v mladšej dobe laténskej (na prelome 3. a 2. stor. pred. n. l.). Grafitová keramika zo sídliska, ako aj honosná železná spona, nájdená vo vrstve kameňov nad skrinkami žiarových hrobov na pohrebisku, sú dôležitými stopami pohybu a prítomnosti Keltov v Novohrade. Tí sú však už hrdinami inej historickej epochy. Epochy, ktorou sa Cinobaňa ocitla na prahu písaných dejín.
Text: prof. PhDr. Václav Furmánek, DrSc. - PhDr. Vladimír Mitáš, PhD.
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Zvýrazním niektoré historické nálezy s Furmánkovho výskumu s dôrazom na
celkový nález hrobov čo svedčí o mimoriadne početnej žijúcej populácie na jednom mieste v tej doby. Domnievam sa, okolie Cinobane nemá veľké vodné zdroje pre dlhodobejší rozvoj ľudskej činosti a postupne nastal odliv smer Podrečany, Lovinobaňa, Halič, Divín.
Výskumy naznačujú, že obyvateľstvo popolnicových polí prišlo do chotára dnešnej Cinobane z juhu na prelome 13. a 12. stor. pred n. l. V sledovanom zemepisnom priestore toto obdobie časovo korešponduje s mladším obdobím pilinskej kultúry. Kým historicky dobre známe východné Stredomorie už poznalo konkrétnych hrdinov, ktorí chrabro bojovali v Tróji, mená tvorcov náplne tejto archeologickej kultúry ostávajú neznáme. Anonymné rody doznievajúcej pilinskej a formujúcej sa kyjatickej kultúry sa však v podhorských oblastiach juhu stredného Slovenska neusadili na niekoľko storočí náhodne. Vznik osídlenia pod Striebornou súvisel s klimatickými výkyvmi a rozsiahlymi kultúrno-spoločenskými zmenami, ktoré sprevádzali početné migrácie obyvateľstva mladšej doby bronzovej v širšom stredoeurópskom priestore. Okamih príchodu kolonistov bol priestorom pre magické a kultové obrady, potvrdzujúce správny výber miesta pre sídlisko. Takto začal príbeh o ľude popolnicových polí z Cinobane, ktorý tu i pochovával. Pohrebisko na juhovýchodne orientovanom svahu slúžilo kontinuálne po stáročia (od 13. do 8. stor. pred n. l.). Ani výber polohy pre ukladanie pozostatkov mŕtvych nebol náhodný, pravidelný a intenzívny kontakt posvätného miesta s najvyšším božstvom - Slnkom - bol pravidlom i povinnosťou. Vzhľadom na vtedajšie náboženské zvyklosti a kultové predstavy sa pohrebisko vyznačuje prísne dodržiavaným žiarovým pohrebným rítom.
Najlepším svedectvom toho sú archeologické nálezy z doteraz odkrytých 290 hrobov. Geofyzikálnym prieskumom sa zistilo, že na lokalite ich je najmenej ešte raz toľko. O významnej pozícii Cinobane v najstarších dejinách Slovenska niet pochýb. Početné okolité archeologické náleziská severného Novohradu, ktoré osídlili kmene pilinskej a potom kyjatickej kultúry nielen intenzívne, ale aj dlhodobo, túto skutočnosť výstižne dopĺňajú.
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Blízko teraz prebieha výstavba cesty R2 ale zatiaľ neviem, že by sa niečo nové našlo pri výstavbe.
Doteraz som nevedel, že až tu dosahovala rímska moc.
"Podľa starých záznamov v archíve banského múzea v Budapešti, cisár Marcus Aurelianus okolo rokov 161 – 180 n.l. porazil na tomto území tu usadených Gótov a Markomanov. Vtedy vystavili na vrchu Sinec malú pevnosť, nazvanú Rimavská strážnica, v ktorej rímske vojsko strážilo bane na zlatú rudu."
Cui bono? , Cui prodest?
Rimania neboli milovníci horského terénu z dôvodu horšej obrany proti domácemu obyvateľstvu a ich vojenskej stratégie pri boji, ale pre obchod mali vysunuté vojenské tábory, ktoré chránili ich obchodníkov. Menili sa kožušiny, drahý opál, jantár, otroci a drahé kovy, reprocitne za látky, oleje a podobné veci.
Ďaleko viac nálezov z obdobia Ríma nájdeš na rovinatých územiach Slovenska, na Záhorí sa našli indické mince z prelomu prvého a druhého storočia.
Určite sa v tom období tam ťažila aj železná ruda spôsobom tej doby, stopy ťažby tzv. bahennej rudy máš napr. v okolí Obdokovského potoka, atď...
Určite by si bol hodne prekvapený ako pôvodné obyvateľstvo malo prepracovaný systém varovania pred nepriateľom, to sa zdokonaľovalo a využívalo až do porážky Osmanskej ríše na našom území.
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Vartovka pri Krupine je asi najznámejšia. Rímske mince boli nájdené aj v jaskyni pod Spišským hradom otázka je či tam boli Rimania alebo sa jedná o import. Zaujímavé sú toponymá Rimavská Sobota, Rimavská Seč, Rimavské Zálužany, Rimava..toto nie je náhoda. V každom prípade sa jedná o lokality kde sú na dosah zdroje Fe, Cu, Ag, Au.
Cui bono? , Cui prodest?
K názvom, za RU jedno z najväčších ložísk Fe rudy názvy Železník / Ruda Hora / Ferrum Mons / Cinobaňa čo píšeš je jasná treba len Cu a máš bronz jasná je aj doba rozkvetu a s ňou súvisiace archeologické nálezy.
Inak čo si tu písal pár príspevkov vyššie sú tu super videá z oblasti čo popisuješ iste poznáš ale aj tak stojí to za zmienku.
https://www.youtube.com/@dejnaM
Cui bono? , Cui prodest?
Pro vkládání příspěvků se musíte přihlásit.
