Zoznam nálezísk hornín a minerálov na Slovensku.
B
Badín
Bankov
Banky
Banská Belá
Banská Štiavnica
Banské
Banskô (N.Tatry)
Bartošova Lehôtka
Beňuš
Betliar (asociácia fm)
Betliar (minerály metamorfitov)
Betliar (antimonit.)
Biele Vody
Bindt
Bocianska dolina
Borčok
Bratislava
Brehy
Brezina
Brezová
Briežky
Bukovec
Bystrá dolina
Bystrý potok (Slovenské rudohorie)

C
Cajla
Cisárska hoľa
Častá
Častianska dolina
Červenica (Prešov)
Čertovica
Čierna Lehota
Čierny Balog
Čierny Hron
Čučma (antimonitové zrudnenie)
Čučma (sideritové zrudnenie)
Čučma (asociácia fm)
Čuntava
D
Danková
Darkov
Dedinky
Demänovská dolina
Dobroč
Dobšiná (asociácia fm)
Dobšiná (minerály metamorfitov)
Dobšiná (siderit.mineralizácia)
Dolné Breziny
Donovaly
Drnava
Drážovce
Driekyňa
Dubník
Dubová
Dúbrava
Dúhovo
Dúpna jaskyňa
Ďumbier

F
Filipov
Fintice

G
Gánovce
Gelnica
Gelnická Huta
Gemerská Poloma
Gregori (štôlňa)
Grétel

H
Haliar
Harmónia
Havrania dolina
Heľpa
Henclová
Herľany
Hliník nad Hronom
Hnilčík
Hnojné
Hnúšťa
Hnúšťa (asociácia fm)
Hodruša (N.Tatry)
Hodruša-Hámre
Holumnica
Homôlka
Hrabušice
Hrádok
Hranovnica
Humel

CH
Chabenec
Chopok
Chorupné
J
Jahodník
Jaklovce
Jánovce
Jánska dolina (hydroterm.)
Jánska dolina (kras)
Jasenie
Jasov
Jedľové Kostoľany
Jelšava (magnezit)
Jelšava (metamorfity)
Jelšava (hydrotermál.)
Jelšavská Dúbrava
Jelšový Potok

K
Kalinka (Vígľašská Huta)
Kalinovo
Kapušany
Karlova Ves
Kišovce
Klenovec (hydrotermálne)
Klenovec (metamorfity)
Klokoč
Kluknava
Kobeliarovo
Kohútik
Kohútovo
Kojšov
Kojšova hoľa
Kokava
Kokava nad Rimavicou
Kolársky vrch
Kopanice
Kornietová (Veľká Fatra)
Kortmanka
Kostolný potok
Košice
Košická Belá
Králička (Nízke Tatry)
Králiky
Kráľova Hoľa
Krásnohorské Podhradie
Kremnica
Krížnica
Kuliarova dolina
Kuzmice

L
Lacemberská dolina
Ladomirov
Lastovce
Lániho Huta
Latiborská hoľa
Libanka
Limbach
Liptovská Lúžna
Liptovské Revúce
Lovinobaňa
Lubeník
Ľubietová
Ľubochňa
Lucia baňa
Ludrovská dolina
Lúčky
Lupka
Lutila
M
Maglovec
Magurka
Majerovský potok (Slanské vrchy)
Malachov
Malá Chochuľa
Malé Železné
Málinec
Malužiná
Malužinská dolina
Mária Huta
Markuška
Medzev
Merník
Michajlov
Michaľany
Michalovce
Mlynky
Mníšek nad Hnilcom
Mojtín
Mojtínska jaskyňa
Muránska Lehota
Muránska Dlhá Lúka
Mútnik (asociácia fm)
Mútnik (metamorfity)
Mútnik (hydrotermálne)

N
Nandráž
Nitra
Nitra-Kalvária
Nižná Slaná
Nižné Matejkovo
Nižný Hrabovec
Nová Baňa
Novoveská Huta
(hydroterm.)
Novoveská Huta
(minerály sedimentov)

O
Ochtiná (antimonit.zrud.)
Ochtiná (magnezit)
Ochtinská Dúbrava
Ortuťový vrch
Ostrá pri Hnúšti
Ostrá pri Klenovci
P
Papaj
Partizánska Ľupča
Pernek
Pezinok
Pezinská Baba
Piesky
Píla
Pod medeným (Slovenské rudohorie)
Pohronská Polhora
Polkanová
Poltár
Poniky-Drienok
Poniky-Farbište
Poprad
Poproč (antimonit.)
Poproč (siderit.zrudnenie)
Prakovce
Prašivá
Prašivá (metamorfity)
Prešov
Prímovce
Prudký vŕšok pri Častej
Pružina
Pukanec
Pyramída

R
Rákoš
Rakovec
Ratkovská Suchá (fm)
Ratkovská Suchá (magnezit)
Ráztoky
Rejdová
Remetov
Revúcka Lehota
Revúčka
Rimavská Baňa
Rimavská Píla
Rochovce
Rovná hoľa
Rovne
Rožňava (asociácia fm)
Rožňava (siderit.zrudnenie)
Rožňavské Bystré
Rudná
Rudňany (asociácia fm)
Rudňany (metamorfity)
Rudňany (siderit.zrudnenie)
Rudník
Ružomberok

S
Salatín
Sihla
Sirk
Skalka (Tríbeč)
Skalka (Slov.rudohorie)
Sklené Teplice
Skýcov
Slančík
Slaská
Slavoška (antimonit.)
Slavoška (metamorfity)
Slavošovce
Slovinky
Smižany
Smolník (sideritové zrud.)
Smolník (metamorfity)
Smolník (pyritové zrud.)
Smrekovec
Smrekovica (V.Fatra)
Sokolovo (Kremnické vrchy)
Sološnica
Soľ
Sopotnica
Soviansko
Spišská Nová Ves
Spišská Baňa
Stará Kremnička
Stará Kremnička-Jelšový potok
Staré Hory
Straková
Strážovské vrchy
Strelnica
Suchá Driekyňa
Šajkán
Šankovce
Šášovské Podhradie
Šimonka
Šobov
Špania Dolina
Štítnik
Šumiac
Švábovce
Švedlár (siderit.zrudnenie)
Švedlár (metamorfity)
T
Tajov
Tancoška
Tepličany (polymetal.)
Tepličany (neogén.sedim.)
Tichá Voda
Tisovec
Tlstý Javor
Trangoška
Trangoška (metamorfity)
Tríbeč (hydrotermálne)
Tríbeč
(metamorfity, vápence)
Tŕstie
Turecká

U
Ulič
Uhorské
Uškrtová dolinka

V
Vajarská
Valaská Dubová
Vechec pri Vranove
Veľká Poľana
Veľký Bok
Veľlý Petrklín
Vernár
Vihorlat
Viničiar
Vlachovo (asociácia fm)
Vlachovo (siderit.mineral.)
Vlkanová
Vranov nad Topľou
Vranov nad Topľou (minerály neogénu)
Vyhne
Vysoké Tatry (hydroterm.)
Vysoké Tatry (pegmatity)
Vyšná Boca
Vyšná Slaná
Vyšné Matejkovo

Z
Zalužice
Zamutov
Západné Tatry (hydroterm.)
Západné Tatry (pegmatity)
Závadka
Zavargula
Zbojnícke sedlo
Zbudza
Zemberg
Zlatá Baňa
Zlatá Dolina
Zlatá Idka
Zobor
Zvolen
Žakarovce
Železná studienka
Železnô
Železník pri Sirku
(metamorfity)
Železník pri Sirku
(hydrotermálne zrudnenie)
Žiar nad Hronom

Banská Štiavnica.

V minulosti najvýznamnejšie uhorské a neskôr slovenské banské mesto Banská Štiavnica sa nachádza v centrálnej časti Štiavnických vrchov približne 20km JZ od Zvolena. Banská Štiavnica je považovaná za najstaršie banské mesto na Slovensku. Svedčia o tom nálezy keltských mincí, ktorých analýza dokázala, že striebro, z ktorých boli tieto mince vyrobené, pochádza zo štiavnickej oblasti. Avšak prvá konkrétna zmienka o dobývaní rúd pochádza z roku 969. V rannom stredoveku sa táto oblasť nazývala terra banensium ( zem baníkov ) a samotná Banská Štiavnica argenti fodina ( striebrobaňa ). Osídlenia vznikali priamo na výstupoch rudných žíl napr. na žile Špitaler, kde vznikla osada Glanzenberg. Banská Štiavnica mala ako prvá mestské a banské právo a to už od 13.storočia. Za svoju slávu vďačí Banská Štiavnica ťažbe strieborných rúd. Ťažba sa postupne začala zvyšovať a bola prerušená v r.1442, kedy bolo mesto vypálené. V druhej polovici 15.storočia už bolo baníctvo znovu v rozkvete. V rokoch 1600 – 1625 sa ročne vyrobilo 5000 až 5600 kg striebra. 8. februára 1627 tu uskutočnil Gašpar Weindl prvý podzemný banský odstrel na svete. Postupne sa Banská Štiavnica dostávala na čelo vedecko-technického rozvoja v Európe. Hlavným problémom v postupujúcej ťažbe do hĺbky bola voda. Revolučné zariadenia na čerpanie banských vôd skonštruoval M.K.Hell a neskôr aj jeho syn J.K.Hell. Boli to ohňové a vodnostĺpcové stroje. Na ich pohon slúžila paradoxne voda. Tej bolo nedostatok a preto sa v okolí Banskej Štiavnice vybudovalo niekoľko desiatok vodných nádrží. Najväčšiu zásluhu na ich výstavbe mal S.Mikovíni a J.K.Hell. Veľký význam pri odvodňovaní mali dedičné odvodňovacie štôlne. Boli to hlavne Hodrušská dedičná štôlňa, Svätotrojičná dedičná štôlňa a Voznická dedičná štôlňa, ktorá dosiahla dĺžku 16km a bola v tej dobe ( r.1878 ) najdlhším banským dielom na svete. Vznikli tu aj nové dobývacie metódy ( priečne a výstupkové dobývanie ) a technológie úpravy ( amalgamačná metóda, nárazové splavy a pod. ). V roku 1762 tu vznikla prvá banská akadémia v Európe. V prvej polovici 19.storočia začínala byť ťažba stratová a od roku 1930 sa začali využívať oloveno-zinkové rudy. Ťažba bola ukončená v roku 1993, ktorá trvala viac než tisíc rokov. Ložisko tvoria žily Terézia, Bieber, Špitaler, Ján, Štefan a Gruner . Dĺžka týchto žíl je značná a u niektorých presahuje 5km ( Terézia, Bieber, Špitaler a Gruner ). Mocnosť žíl kolísa od niekoľko dm po niekoľko m. Hlavnými minerálmi na žilách sú sfalerit, galenit, chalkopyrit, kremeň a karbonáty. V minulosti sa vo vrchných partiách žíl vyskytovali strieborné minerály ( argentit, polybázit, stefanit, pyrargyrit, proustit a iné ). Zriedkavo sa vyskytovalo aj rýdze striebro. Banská Štiavnica bola významným náleziskom minerálov. V dutinách rudných žíl sa vyskytovali veľmi pekné kryštalické drúzy. Bol to hlavne sfalerit, galenit, chalkopyrit, pyrit, markazit s niekoľko cm kryštálmi, ametyst ( XX do 10cm ), kremeň ( XX aj 20cm veľké ), baryt ( XX do 15cm ), rodochrozit, kalcit, dolomit, sádrovec ( XX do 10cm ), novšie ( r.1992 ) boli na Novej šachte nájdené 1cm veľké XX celestínu. Raritou Banskej Štiavnice sú holubníkové XX kremeňa a vzácnejšieho ametystu. V súčasnosti sa minerály v Banskej Štiavnici zbierajú dosť ťažko, keďže ťažba je ukončená. Na haldách sa nachádza klasický žilný materiál, hlavne na Novej šachte, šachte Michal, Maximilián a št. Ferdinand. Pekné kryštály kremeňa sa dajú v súčasnosti nájsť v lome Šobov neďaleko Novej šachty a Kamenný vrch v neďalekej Banskej Belej. V okolí mesta sa nachádza veľké množstvo technických a banských pamiatok, pre ktoré bola Banská Štiavnica zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva ( UNESCO ), asi 2km za mestom na šachte Ondrej bol vybudovaný skanzen, v meste sa nachádza niekoľko múzeí s baníckym a mineralogickým zameraním. Nachádzajú sa tu aj náučné chodníky a to po žile Terézia a Špitaler. Kto zbiera minerály a zaujíma ho banícka história a nebol ešte v Banskej Štiavnici, je na čase to napraviť.

Štiavnické Bane

História

Štiavnické Bane sa právom označujú za srdce baníctva celého regiónu, za jedno z hlavných centier technickej, kultúrnej a duchovnej vzdelanosti, ktoré svojim významom prerástlo rámec Slovenska.

V roku 1948 došlo k premenovaniu obce Piarg na Štiavnické Bane. V roku 1960 došlo k administratívnemu zlúčeniu s Hornou Rovňou, ktorá dovtedy bola súčasťou Banskej Štiavnice. Piarg vznikol spojením dvoch pôvodne samostatných susediacich územných celkov a s pomerne rozlišným stredovekým vývojom: Osada Sigelsberg pôvodne patrila do majetku mesta B. Štiavnica, pred r. 1352 ju zabral kastelán hradu Šášov.

O zábere tejto a okolitých osád je prvá zmienka z roku 1352, čo je zároveň aj prvý a hodnoverný písomný prameň o existencii Sigelbergu. Osada, neskôr dedina sa stala súčasťou majetku hradného , od 17.storočia komorského panstva Šášov. Druhý celok, z ktorého sa sformovali súčasné Štiavnické Bane tvorila Vindšachta. K jej vzniku v prvom rade prispel rozvoj baníctva. V časoch tureckého nebezpečenstva v 17.st. sa na jej ochranu vybudoval rozsiahly fortifikačný systém. Sigelsberg a Vindšachta ako pôvodné celky, z ktorých vznikli Štiavnické Bane boli nepochybne prioritnými strediskami baníctva s celoeurópskym významom.

Vybudovali sa tu sídla banskej správy, meračstva a nemocnice. Vysokú technickú vyspelosť tu dosiahla banská technika zásluhou rodiny Hellovcov, zvlášť Mateja Kornela a Jozefa Karola. Z banských prevádzok vynikala Horná Bíberová štôlňa, ktorá bola miestom mnohých jedinečných technických vynálezov už od začiatku 17.st. ( napr. rôznych typov čerpacích strojov). V roku 1627 sa uskutočnil pokus s využitím pušného prachu na rozpájanie hornín. K ďalším významným banským prevádzkam patrili šachty Jozef, Karol, Leopold, Magdaléna, Kristína, Konigsegg, Siglesberg. Ako súčasť vodohospodárskeho systému sa na území dnešných Štiavnických Baní v 18.sto. vybudovali vodné nádrže – tajchy Dolné a Horné Vindšachtské, Evičkino, Bakomi, Veľké a Malé Richňavské.

Väčšina obyvateľstva sa v minulosti zamestnávala v baníctve, hutníctve a úpravníctve. Po týchto výrobných odvetviach sa zachovali viaceré sakrálne a svetské stavby. V polovici 18.st. bol postavený komplex kláštora s kostolom sv. Jozefa, ktorý vznikol za pomoci banského eráru, komorskogrófskeho úradu rehoľníkmi rádu hieronymitánov.

Na Vindšachte pôsobili jezuiti, ktorí tu postavili v polovici 17.st. kostolík sv. Jozefa, ktorý bol v 19.st. zbúraný. Stál vedľa kaplnky sv. Jána Nepomuckého . K ďalším dnes zachovaním objektom môžeme zaradiť bašty, pozostatky opevnenia, budovu najstaršej nemocnice baníkov, budovu baníckej so slnečnými hodinami, objekt banskej komory ( dnes sídlo obecného úradu ), banského meračstva, lekárne , ťažného stroja, vzácny objekt kalvárie na Hornej Rovni, Zvonicu a ďalšie, ktoré sú zapísané v zoznamu kultúrnych a technických pamiatok . Dňa 15.8. 1995 vláda Slovenskej republiky vyhlásila obec Štiavnické Bane za pamiatkovú rezerváciu v náväznosti na zápis Banskej Štiavnice a okolia do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO.

V roku 1873 z iniciatívy banského radcu Ferdinanda Landerera založil banský erár továreň na strojovú výrobu drôtených lán. V nej vyrobili prvé strojné banské ťažné lano na svete.
Štiavnické Bane ako stredisko technickej, kultúrnej a duchovnej vzdelanosti v minulosti, podľa znalca ich bohatej histórie V. Števíka, možno nazvať obcou svetových prvenstiev ( Vojtech Števík a Ľudmila Števíková. Štiavnické Bane -Obec svetových prvenstiev, Vydavateľstvo Litera 1995).

V Štiavnických Baniach sa narodili alebo pôsobili významné osobnosti z banskej techniky. Popri Hellovcoch, k už spomínaním patril aj svetovo uznávaní matematik, vedec, astronóm Maximilián, je možné spomenúť konštruktérov J. Adriányho, F. Bresslera, E. Broszmana, F. Felronera , učiteľa na banskej škole S. Mikovínyho.

Z oblasti národného života, kultúry a vzdelaniu tu pôsobili J. Palkovič, J. Palárik, ktorý tu začal vydávať časopis Cyril a Metód, J. Damborský autor Slovenskej mluvnice, F.R. Osvald, Andrej Radlinský jazykovedec a náboženský spisovateľ a ďalší. Pôsobil tu aj autor Smrti Jánošíkovej Ján Botto Maginhradský vo funkcii banského inžiniera, spisovateľ J. Kalinčiak ako vychovávateľ v rodine F. Landerera.

Horná Roveň

Horná Roveň, dnes malá dedinka ležiaca nad mestom Banská Štiavnica a tvoriaca súčasť Štiavnických Baní, bola kedysi významným strediskom miestneho banského podnikania. V 18. storočí patrilo územie Hornej i Dolnej Rovne k hospodárskemu centru banskoštiavnického rudného revíru.

Na kopci vypínajúcom sa nad obcou však bola postavená Kalvária. Jej počiatky sú pritom dokonca staršie ako Kalvárie v Banskej Štiavnici. Na viacerých mapách a kresbách banských diel tejto oblasti sa totiž na mieste dnešnej Kalvárie objavujú kríže, prípadne je miesto priamo označené ako Kalvária. Zatiaľ najstarším známym takýmto príkladom je mapa z roku 1730, kde je však zakreslený len jeden kríž a podním dve zvislé čiary, čo by malo byť schematickým vyjadrením postáv pod krížom. Rovnako by to však mohlo predstavovať aj tri symbolické, a týmto spôsobom hierarchicky rozlíšené kríže. Na mape z roku 1742 sú potom zobrazené už tri kríže bez spomínaných čiarok, podobne ako na mape z roku 1745. Okrem spomínaných krížov, označovaných názvom Kalvária ( Calvariberg ), nie sú však na uvedených mapách zakreslené žiadne zastavenia, a vzhľadom na precíznosť ich spracovania môžeme predpokladať, že tam skutočne v tom čase ani nijaké nestáli.

Až v kanonickej vizitácii z roku 1754 sa potom v opise Kalvárie na Hornej Rovni spomína okrem nešpecifikovanej skupiny Ukrižovania i niekoľko zastavení postavených z tehál, predstavujúcich tajomstvá Kristovho utrpenia. Zastavenia zachované dodnes, nie sú však vybudované z tehál, ale tvoria ich reliéfne stély vytesané z jedného kusa kameňa. Znamenalo by to, že dnešné zastavenia vznikli po roku 1754.

Vzhľadom na finančnú podporu výstavby štiavnickej Kalvárie (1744-1751) obyvateľmi Hornej Rovne, a teda odlivu prostriedkov nevyhnutných na ich financovanie, by sa to zdalo pravdepodobné. Na druhej strane, pri takom všeobecnom zápise nie je ani vylúčené, že ide o chybu. Ak vychádzame z predpokladu, že spomínané zastavenia vznikli medzi rokmi 1745 a 1754, ťažko si predstaviť, že by ich v krátkom čase bolo potrebné nahradiť novými.

Iba ak by spomínané tehlové, pravdepodobne len skromné zastavenia, chceli nahradiť výpravnejšími. Predpokladáme totiž, že reliéfne stély mohli vzniknúť už aj v tomto období, najneskôr však na prelome 50. a 60. rokov 18. storočia. Každopádne v uvedenom období – medzi rokmi 1745 a 1754 – pribudli ku krížom na kopci nad Horná Roveň zastavenia a vznikol tu kalvársky súbor. Z jeho vrcholu tiež vidno štiavnickú Kalváriu, respektíve pred jej postavením Ostrý vrch s vartovkou. A tadiaľto, cez Hornú Roveň a potom okolo kríža na Paradaise chodili k nej v deň odpustkových sviatkov pútnici z Piargu, Vindšachty a okolia.

Vo vizitácii z roku 1754 sa potom o tejto Kalvárii píše: Vrch Kalvárie nad osadou Fuchsloch pozostáva z troch krížov, jedného s visiacim Kristom a dvoma lotrami, a niekoľkých stĺpov vystavených z tehál nad cestou vedúcou z mesta cez Klingerštôlňu k Rovni, povyše Fuchslochu.

Stavebné a technické pamiatky

V dejinách slovenského baníctva a banskej techniky majú Štiavnické Bane svoje nezastupiteľné miesto. Potvrdilo to vyhlásenie pamiatkovej rezervácie na území obce v roku 1995. V obci sú pripravené na označenie dodnes zachované historické objekty, ktoré sa stanú súčasťou historicko-náučných chodníkov, realizovaných v rámci projektu Geopark. Pod zemou ukryté banské diela na povrchu dopĺňajú mnohé stavebné a technické pamiatky.

V rozptýlenej zástavbe prevažne baníckeho osídlenia môžeme ľahko rozlíšiť budovy banských prevádzok. Sú objemnejšie, dvojpodlažné umiestnené v blízkosti bývalých šácht. K tím najstarším v obci nepochybne patria banské budovy na Vindšachte. V ich blízkosti sa nachádza barokový kamenný stĺp so sochou Immaculaty, pravdepodobne dielo tirolského sochára Michala Rässnera. V čase, keď bane postupne prevzala erár, vznikol komplex barokových budov erárnej banskej správy. Niektoré z nich pôsobia dodnes reprezentačne. Tou najvýznamnejšou je budova Banskej komory, postavená v prvej polovici 18.storočia. Dnes v nej sídli OcÚ Štiavnických Baní.

Nemenej dôležitou je oproti stojaca budova banského meračstva, postavená v barokovom slohu v druhej polovici 18.storočia.

V nej sa vyhotovovali všetky banské mapy a meračské práce, spojené s baníctvom. Objekt postavili bez jediného kovového prvku, aby sa nerušilo meranie kompasom s presne zameraným poludníkom. Banícku školu v obci založili v roku 1735. Jej objekt má dodnes zachovanú pôvodnú barokovú hmotu a autentický interiér. Banícku nemocnicu zriadili v obci už v roku 1648, ale až v 18.storočí vybudovali objekt, v ktorom pôsobila do roku 1878, kedy ju presťahovali do B.Štiavnice. Celému súboru banských budov dominuje kláštorný komplex v rehole hieronymitov. Pozostáva z rezidencie s vnútorným dvorom a kostolom. S jeho stavbou začali v roku 1745, vysvätili ho v roku 1754.

Nemôžeme vynechať unikátny vodohospodársky systém, ktorý nemá na Slovensku obdobu. Bol vybudovaný v banskoštiavnickom rudnom revíri v 16.,17., ale najmä v prvej polovici 18.storočia. Tvoria ho sústavy umelo vytvorených vodných nádrží, ktoré boli dômyselne pospájané jarkami a vodnými štôlňami. Využívali sa ako energetické zdroje na pohon banských zariadení a na úpravnícke procesy.

SMOLNÍK

Historické banícke mestečko Smolník sa nachádza 18km SV od Rožňavy v južnej časti Volovských vrchov. Začiatky baníckej činnosti siahajú do 11. storočia avšak prvá písomná zmienka o Smolníku je až z roku 1243. Ťažba sa v začiatkoch sústredila na drahé kovy, hlavne zlato a striebro. Neskôr sa prešlo na dobývanie železa a medi, ktorej ťažba dala základ sláve smolníckeho baníctva na dlhé storočia. Už v roku 1341 tu sídlil komorný gróf a v hierarchii siedmych hornouhorských banských miest z roku 1487 zaujímal druhé miesto hneď za Gelnicou. Už v roku 1327 tu fungovala mincovňa, kedy sa tu razili mince Karola Róberta a v tom istom roku získal Smolník aj banské privilégiá slobodného kráľovského mesta. V 15. storočí sa vyťažilo 244 t medi a 2,4 t striebra. Bane v tomto období vlastnili šľachtické rody Zápoľských, Thurzovcov a Czákyovcov. Smolnícka meď sa v tomto období vyvážala do celej Európy. Zhruba od roku 1690 sa bane začali postupne dostávať do rúk eráru, čo znamenalo nebývalý rozvoj tohto mesta. V roku 1744 tu J.E.Multz de Walda založil banícku školu, ktorá v roku 1762 bola reorganizovaná na banícku akadémiu. V rokoch 1747 – 1857 bol Smolník sídlom banského inšpektorátu a vrchného banského súdu, pod ktorý patrili aj revíry v dnešnom Rumunsku Baia Mare a Baia Sprie. Pre potreby hút a baní bol v roku 1768 vybudovaný Úhorniansky tajch. V roku 1813 sa hrádza na jazere pretrhla a zatopila väčšinu baní. Po vyťažení bohatých partií Cu rúd ( 4-10 % Cu ) a neskôr len 2 až 4 % Cu v rude ťažba medi začala prudko upadať. V roku 1870 sa prešlo na ťažbu pyritu, o ktorý dovtedy starci nemali záujem. Z rudy sa aj naďalej získaval medený koncentrát ( vďaka modernejším flotačným metódam ), ale hlavne síra na výrobu kyseliny sírovej. Do začiatku druhej svetovej vojny boli polohy liatych pyritových rúd ( obsah síry do 45 % ) vyťažené. Po vojne sa na ložisku začal intenzívny geologický prieskum, avšak nové zásoby nepreukázal. Prešlo sa na ťažbu menej kvalitných rúd tzv. grocynov ( obsah síry do 25 % ) a glimov ( obsah síry do 8 % ). Zvláštnosťou smolníckeho ložiska bolo získavanie tzv. cementačnej medi, ktorá vznikala okysličovaním chalkopyritu za prítomnosti pyritu a ich premenou na sírany ( hlavne modrú skalicu ), ktoré ako ľahko rozpustné sa dostávali do banských vôd cez rozrušené ložiská ( staré dobývky a haldy ). Po chemickej reakcii so surovým železom sa na jeho povrchu vyzrážala meď. Tento postup sa tu uplatňoval už od 15. storočia. Naposledy ( v roku 1972 ) za týmto účelom bola vyzmáhaná stará štôlňa Kalb. Postupným zmenšovaním úžitkových zložiek v rude ťažba po vyše 700 rokoch 29.12.1989 zanikla. Samotné ložisko sa nachádza medzi Smolníkom a Smolníckou Hutou. Začína sa na záp. svahu Lastovičieho vrchu a tiahne sa v dĺžke 4km po Červený vrch ( Rothenberg ), kde sa nachádzajú najstaršie dobývky na lokalite. Tvoria ho polohy a šošovky liatych pyritov a chalkopyritov. Najvýznamnejšie šošovky boli tzv. Podložná ( 400x140m ), Nadložná ( 300x110m ), Engelbert ( 180x80m ) a Leo ( 60x60m ). Ložisko bolo ťažené veľkým počtom banských diel, z ktorých v poslednom období najvýznamnejšie boli šachty Péch, Baptista, Rothenberg a hlavná ťažobná a dopravná štôlňa Karitas. Ložisko je vyťažené do hĺbky 360m a smerne do dĺžky 3km. Hlavnými minerálmi ložiska boli pyrit a chalkopyrit. Zriedkavo tvorili XX do 5mm veľké. Zaujímavejšia bola sekundárna mineralizácia ( voltait, coquimbit, epsomit, melanterit, chalkantit, sádrovec, claudetit, arzenolit, jarosit a množstvo iných ). Občas sa vyskytla aj rýdza meď. Zo Smolníka pochádzajú aj tri nové minerály opísané prvýkrát pre svetovú vedu a to romboklas, kornelit a szomolnokit. Ich zber je prakticky nemožný, keďže bane sú zatopené až po úroveň štôlne Karitas a tá je neprístupná ( zhruba po 20m je zastrelená ).
Smolník je veľmi pekná montanistická lokalita, kde je aj v súčasnosti množstvo viditeľných stôp po baníckej činnosti. Len škoda, že v minulosti bola snaha všetky ban.diela likvidovať tak, aby na povrchu po nich neostali žiadne stopy, čo je škoda.

Nová Baňa

Historický vývoj starobylého banského kráľovského mesta Nová Baňa odráža počiatky ťažby drahých kovov, jeho postupný rast a premeny. Najstaršie stopy osídlenia tejto lokality vedú k neskorej dobe kamennej, na čo poukazujú archeologické nálezy kamenných sekeromlatov z "Mlynárovho vrchu". Známy ojedinelý nález bronzového sekeromlatu z "Janíkových zemí" je zo strednej doby bronzovej (okolo roku 1 500 pred n.l.). Dokladom obchodných kontaktov tejto oblasti v dobe rímskej sú nálezy mincí, datovaných do 2. a 3. stor. n.l. Súčasťou reťaze výšinných opevnených hradísk, chrániacich cestu Pohroním v nepokojnom poveľkomoravskom období a v intenciách vznikajúceho uhorského štátu je "Zámčisko" neďaleko Novej Bane. Toto rozsiahle hradisko, majúce pravdepodobne útočištný charakter, bolo opevnené mohutným valom a priekopu, ktoré sú dodnes v teréne viditeľné.

Pred rokom 1337, z ktorého pochádza najstaršia písomná zmienka o osade Seunich - neskoršej Novej Bane, narazili na tomto území ťažiari z Pukanca na zlatonosné žily. Zo vzrastu počtu mlynov na drvenie rudy možno usudzovať, že boli veľmi výnosné, čo napomohlo pretvoreniu pôvodnej osady na aglomeráciu mestského typu. V roku 1345 získala postavenie slobodného kráľovského a banského mesta a postupne dostala i výsady: právo trhu, právo meča, míľové právo. Z hľadiska správnej organizácie sú dôkazom vlastnej samosprávy listiny z rokov 1345, 1346 a 1347. Členovia mestskej rady sú doložení v mandáte Ľudovíta I. z 8. septembra 1345. Metačná listina, v ktorej sú vyznačené chotárne hranice mesta, pochádza z roku 1355.

Prvá listina s privesenou pečaťou vydaná mestom je z roku 1348. Najväčší rozmach baníctva a stredovekého mesta je zaznamenaný v 2. polovici 14. storočia, kedy sa Nová Baňa zaradila medzi sedem hornouhorských banských miest. Po krátkej epoche rozkvetu, zažíva však mesto, vtiahnuté do víru vnútorných nepokojov v Uhorsku a protitureckých vojen jednu ranu osudu za druhou - zničenie mesta Turkami v roku 1664, stavovské povstania a morovú epidémiu, ktoré mesto v 17. storočí takmer vyľudnili. Problémy spodnej vody v baniach negatívne pôsobili i na ďalší rozvoj baníctva. Zatopené banské diela mal zachrániť atmosferický ohňový zdroj, zostrojený v roku 1722 anglickým konštruktérom Isaacom Potterom. Bol to prvý parný stroj na Európskom kontinente. V roku 1723 tu vzniká účastinná spoločnosť na ťažbu zlata. Striedajúc úspechy s neúspechmi pokračovali ťažiari v ťažbe do roku 1887, kedy boli tunajšie bane pre nerentabilnosť zatvorené.

Už od 14. storočia bolo mesto známe výrobou mlynských kameňov, zručnými remeselníkmi (vynikali hrnčiari, obuvníci, kováči, krajčíri), ľudovými rezbármi, výrobcami domáceho a poľnohospodárskeho náradia a bohatou úrodou kvalitného ovocia. V neďalekej Starej Hute vznikla v roku 1630 jedna z najstarších uhorských sklární. Modernejší priemysel sa začal rozvíjať až v roku 1907, vybudovaním sklárne v Novej Bani. Starobylú minulosť mesta dodnes pripomínajú stavebné pamiatky - kostol Narodenia Panny Márie (farský) z 2. polovice 14. storočia, kostol sv. Alžbety a špitál z roku 1391.

Ochrana banských miest.

Banské mestá sa 30. septembra 1592 v Kremnici dohodli o žolde vojakov takto: 4 velitelia mali dostať mesačne po 13 zl., zástavníci a bubeníci po 3zl., ostatní vojaci po 2zl. Ročný príspevok na ich vydržiavanie predstavoval 5300 zl., na ktoré prispievala Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica po 1325 zl., Pukanec 477 zl., Nová Baňa 371 zl., Banská Belá a Ľubietová po 238 zl. Banské mestá sa na vojakov zaviazli prispievať len do najbližšieho snemu, teda do 256. januára 1593.Roku 1593 sa medzi Habsburgovcami a Vysokou Portou začala nová tzv. pätnásťročná vojna (1593-1606), v ktorej spojené nemecko-uhorské vojská pod vedením Mikuláša Pálfyho dobyli roku 1593 Divín, Fiľakovo, Modrá Kameň, Sečany a iné dôležité pevnosti na južnej slovensko-tureckej hranici.

V modrom štíte dve strieborné skrížené banícke kladivká, sprevádzané v hornomvýseku porísk zlatou korunou a v dolnom výseku porísk zlatou ľaliou. Najstarší zachovaný symbol Novej Bane, pochádzajúci zo 14. storočia, predstavuje zriedkavá šesťhranná pečať, v strede ktorej je sediaca Madona so stojacim dieťaťom na kolenách. Pred nimi je kľačiaca postava kráľa, podávajúceho (obetujúceho) im svoju korunu. Za kráľom je na stuhe nápis LVDOWIC, čo znamená, že ide o kráľa Ľudovíta Veľkého. Tento motív bol neskôr vsadený aj do štítu, pričom v jeho vývoji dochádzalo i k premiesťovaniu či zámene jednotlivých figúr.

V mladších erboch bol nad kráľom aj vták, niekedy pokladaný za holuba, inokedy za havrana či orla, a kráľ drží v rukách truhličku. Keďže mesto nemohlo použiť takýto zložitý a neheraldický symbol vo svojom mestskom erbe, rozhodlo sa zavesiť novotvar, ktorý by však nestratil súvislosť s historickým symbolom zo 14. storočia. Za hlavnú erbovú figúru boli zvolené skrížené banícke kladivká, ale sprevádzané motívom koruny a ľalie - atribút Madony a zároveň symbol francúzkeho rodu Anjouovcov, z ktorého pochádzal aj kráľ Ľudovít, zobrazený v historickej pečati zo 14. storočia.

Pukanec - časy banskej slávy

Bátovská kotlina bola obývaná už od najstaršej minulosti. Dokumentujú to nálezy predmetov od mladšej doby kamennej cez dobu bronzovú, Keltov po Slovanov. V Slovenskom národnom múzeu v Bratislave je 9 kamenných nástrojov z okolia Pukanca, bronzové nálezy zo Sitna a Bátoviec sú uložené v múzeách v Budapešti a v Bratislave. Ľudí sem zrejme priťahovalo nerastné bohatstvo. V čase, keď sa tu začalo dolovať striebro a zlato, oblasť pravdepodobne obývali Kelti, ktorí okrem hrnčiarstva vynikali aj v banských prácach. Zanechali po sebe početné priehlbne a prekopy, ľudovo zvané pingy, ako pozostatok povrchového dolovania. Ich prítomnosť dokumentujú aj nálezy železných mečov a kopijí, no hlavne keltských mincí z okolia Levíc v Tekovskom múzeu.
O tom, že toto územie bolo frekventované aj dobách rímskych, svedčia početné nálezy z tohto obdobia. Medzi ne patria aj tri rímske mince z okolia Banskej Štiavnice z rozhrania letopočtov a rímsky peniaz zo susedných Bohuníc. Slovanské osídlenie dokumentujú početné archeologické nálezy z dobre vybudovaného systému hradísk, ktoré boli centrom hospodárskej, kultúrnej a politickej moci: Krivín oproti Psiarom, Hrádok nad Bohunicami aj Breznické hradisko na Sokolej skale. Dominantné postavenie malo zrejme hradisko na Sitne, kde sa našlo veľa keramického materiálu, výborne vypáleného a vyrobeného na hrnčiarskom kruhu, aj so značkami na dne. Neklamné dôkazy o predkresťanskom slovanskom osídlení máme aj v pukanských chotárnych názvoch, ako Hojaďunďa, Babá dolina, Volosán, Libáň, Čertova stolica a iné.
V 9. storočí patrilo územie Pukanca do Nitrianskeho kniežatstva a spolu s ním tvorilo súčasť Veľkej Moravy. Od tohto obdobia už môžeme predpokladať kontinuálne slovanské osídlenie, ktoré tu zostalo aj neskôr po vzniku Uhorského kráľovstva, keď oblasť Pukanca pripadla do novej správnej jednotky, Hontianskeho komitátu. Najstarší písomný historický údaj o Pukanci nachádzame v zakladacej listine Svätobeňadického opátstva v Hronskom Sv. Beňadiku z roku 1075, zachovanej v konfirmáciách z rokov 1124 a 1217. V časti týkajúcej sa Pukanca sa píše: „Z druhej strany Hrona je však hranicou potok zvaný Lisna až po temeno hory, odkiaľ vyviera. Potom beží hranica cez Hontiansky les, ktorý sa maďarsky volá Surkuscher, popri osade menovanej Baka.“ Tu je aj prvá zmienka o výskyte zlata v tejto časti Slovenska. Spolu s náleziskami v okolí Banskej Štiavnice, Bystrice a Kremnice je to najstarší známy zdroj drahých kovov nielen v Uhorsku, ale v Európe vôbec.
Obyvatelia boli zrejme Slovania, keďže názov Baka má zhodnú podobu s osobným menom Baka, ktoré je slovanského pôvodu. Dnešný názov Pukanec (1449) sa vyvinul z nemeckého Bugganz, Bukanec spodobovaním hlások b a p. Nemci osídľovali Pukanec v 13. storočí, konkrétnym dokladom je názov z roku 1310 – Nemeth Baka. Pôvodné listiny o udelení mestských výsad Pukancu sa nezachovali. V pukanskom archíve, ktorý v roku 1442 zhorel, sa však zachovala darovacia listina kráľa Karola Róberta z roku 1321 komesom Julovi a Ondrejovi, synom Haslowa z rodiny Topoľčianskych. V nej sa Pukanec spomína ako „naša baňa Bakabana“ s evidentnými mestskými znakmi, ako je užívacie právo chotára v okruhu jednej míle a trhom „podľa obyčajov zaužívaných v kráľovstve“ i richtárom, ktorého náhrobný kameň z roku 1321 sa zachoval v pukanskom kostole. V roku 1323 Karol Róbert svoju donáciu ruší a Bakabani udeľuje výsady slobodného kráľovského a banského mesta. Potvrdzovacie listiny ďalších uhorských kráľov sa do prvej svetovej vojny tiež nachádzali v pukanskom archíve. Vír vojny ich však zmietol do nenávratna. Pukanec teda ako privilegované mesto bol vyňatý spod župnej správy a súdnictva. Podliehal priamo kráľovi, súdnictvo vykonával richtár a mestská rada.
Prosperitu pukanských baní v tom čase potvrdzuje aj skutočnosť, že Pukanec má vlastného komorského grófa, ktorý sa staral o kráľovské príjmy z banského podnikania a o prísun vyťažených kovov do kráľovskej pokladnice. Pukančanom sa stáva vlastný chotár priúzky. Na popud kremnického komorského grófa Hypolita a pukanského Kadolda začali hľadať zlato v okolí potoka Buková Štiavnica, na území dnešnej Novej Bane. Boli to pukanskí ťažiari Mikuláš a Ladislav, ktorí toto právo dostali od kráľa Ľudovíta začiatkom 14. storočia. V archíve Ostrihomskej kapituly sa zachovala listina s mestskou pečaťou Pukanca. Podľa nej pukanskí ťažiari uzavreli zmluvu s konventom Svätobeňadického opátstva na prenájom celého potoka „Bykschewnycze“, aby mohli postaviť ľubovoľný počet banských mlynov. V čase uzavretia tejto dohody (16. 8. 1345) Nová Baňa ešte patrila pod právomoc pukanskej mestskej rady. Právo slobodného kráľovského mesta dostala 8.9.1345 od Ľudovíta I. Tú baňu, ktorú v Pukanci ťažiari opustili, začali nazývať Stará baňa a tento názov sa udržal až do dnešných čias.
Strediskom banského podnikania bola Kremnica. Bola v rámci organizácie kráľovských banských komôr sídlom hlavného banského komorského grófa a mincovnej komory. Tu sa sústreďovala všetka produkcia striebra i zlata, ktorá v tej dobe činila štvrtinu európskej produkcie.
Ťažké časy postihli Pukanec vtedy, keď sa kráľ Žigmund stal českým kráľom a chcel zlomiť odpor husitov. Husitské vojská niekoľkokrát vtrhli na Slovensko a narobili nesmierne škody. Prvýkrát vyplienili Pukanec a okolie v roku 1424, podobne aj v rokoch 1431 a 1432. V takýchto pomeroch boli stredoslovenské banské mestá nútené hľadať spoločnú ochranu. Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Kremnica, Pukanec, Nová Baňa a Ľubietová tak prirodzene vytvorili zväzok „respublica spleni montanorum civitatum“. Zväzok, aj keď nebol uzákonený, uznávali uhorské aj ríšske zákony. Mestá sa spoločne riadili banskoštiavnickým mestským a banským právom.
Hlavným mestom bola Kremnica, kde sa aspoň raz za rok schádzali rokovania zväzu. Zväz si vydržiaval aj trvalého súdneho úradníka pri uhorskej súdnej tabuli. Na obranu svojich práv museli banské mestá vynakladať veľa úsilia. Boli to nielen spory s okolitými šľachtickými rodinami (Dóczyovci), ale aj so župnými orgánmi, úradom komorského grófa a s opátstvom vo Hronskom Sv. Beňadiku.

V čase panovania kráľa Mateja, po roku l462, a po porážke husitských vojsk v roku 1467 nastali pre Pukanec pokojnejšie časy. Na niekoľko desiatok rokov tak nastáva nerušený rozvoj banského podnikania. No už od roku 1526 sa banské mestá, hlavne však Pukanec, ocitajú na hranici Osmanskej ríše a neskôr v pazúroch mocenského boja medzi uhorskou šľachtou a Habsburgovcami. Z tohto obdobia pochádzajú aj mestské hradby. V meste bola udržiavaná vojenská posádka a v čase potreby sa mešťania museli dostaviť na mestské hradby. Mnohými listami tureckí hodnostári vyzývali Pukanec na kapituláciu, no bez účinku. Nielen slovom, ale aj ozbrojenými výpadmi sa Turci snažili o podmanenie Pukanca. No pukanská posádka ich, bez veľkých strát, vždy odrazila. Skoro všetky okolité obce boli poplatné Osmanskej ríši. V súpise môžeme nájsť Brehy, Bátovce, Devičany, Breznicu, Orovnicu, Bohunice, Jabloňovce, Žemberovce a iné. V Bátovciach dokonca začas sídlila najmenšia turecká územná správna jednotka nahija.
Pukanec sa Turkom podarilo vyplieniť až 1. októbra 1640. Túto strašnú pohromu opísal bývalý kremnický archivár Pavel Križko v historickej povesti Hrozná noc pukanská. Banské mestá urýchlene posielali pomoc, hmotnú, finančnú i vojsko. No boli i také, ako Banská Belá a Nová Baňa, ktoré s výčitkou, že Pukanec sa stará viac o vinice ako o svoju obranu, neposlali nič. Treba však povedať, že tzv. pukanský zámok, ohradený kostol, Turci nikdy nedobyli. Po tureckej porážke cisárskym vojskom na obyvateľstvo naďalej doliehali šľachtické povstania. Po týchto nepokojoch a vojnových časoch prišiel hlad a mor. Padla mu za obeť skoro polovica obyvateľstva. V roku 1542 žilo v Pukanci 224 rodín s počtom obyvateľstva asi 2000, po poslednom Rákócziho povstaní to bolo len 98 meštianskych a 4 zemianske rodiny, počet obyvateľov bol 696. Ale už v roku 1779 vzrástol počet obyvateľov na 2278. Nuž veru ťažké to boli časy. Okrem nesmierneho utrpenia súčasníkov boli aj smrteľným úderom banskému podnikaniu v Pukanci. Nemeckí kolonisti sa v strachu odsťahovali. Tí, čo zostali, vykazovali z roka na rok vyššie straty. Pukanské banské pole postupne vydávalo zvyšky rudy, až do roku 1891, keď boli odovzdané posledné 3 q rudy na zámenu.
Aj napriek stratovosti živilo banské podnikanie skoro štvrtinu obyvateľov. Podľa súpisu z roku 1772 bolo v Pukanci podľa zamestnania 225 baníkov, 35 uhliarov, 196 remeselníkov, 41 sluhov, 53 slúžok, 25 úradníkov, 83 žiakov a 43 žiačok, z celkového počtu 2156 obyvateľov. Okrem nerentabilnej kovnatosti pukanského rudného ložiska bol nedostatok vody ako hnacej sily pri úpravárenských prácach ďalším dôvodom úpadku baníctva. Jeho dôsledkom, či vari aj príčinou, bola technická zaostalosť ťažby. Podľa Ing. Bergfesta sa napríklad strelný prach použil v Pukanci veľmi neskoro, aj to viditeľné stopy po odstreloch sú len v štôlňach Juraj, Ladislav a Biela baňa.
V 18. storočí boli na zabezpečenie dostatku vody projektované stavby niekoľkých vodných nádrží v Štamposkej doline, Grunte a Chorvádoline. Uskutočnila sa len stavba tajchu na Štampochu, s nákladom 21 tisíc zlatých. Voda z neho mala poháňať 7 stúp (úpravní rudy) v Bohunickej doline. Pre veľkú vzdialenosť od banských diel (asi 9 km) sa neskôr rozhodli priviesť vodu z tohto tajchu do Podvinických a Myšpotockých stúp. Stavba bola realizovaná v rokoch 1768-1770. Celková dĺžka vodnej priekopy bola 12 266 metrov. Trasa viedla po vrstevnici ponad osadu Štampoch, ponad pukanské Majere, cez vinice na Šafraniciach, Pukanec, do Podviníc. V dolinách, v ktorých bol predpoklad prívalov vôd, viedli vodu vodnými válovmi ponad údolné potoky. Priekopa okrem zabezpečenia vody pre stupy zachytávala vody tečúce z kopcov a tak chránila mesto pred prívalmi a vymieľaním ulíc. Pozostatky priekopy sú viditeľné i dnes. Úpadok baníctva sa však nepodarilo zvrátiť.

Pukanec - chronologický prehľad histórie banského mesta

1075 Prvý písomný historický dokument o existencii Pukanca - v zakladajúcej listine hronskobeňadického opátstva sa spomína Villa Baka ako hraničný bod opátskych majetkov

1156 Pri B. Štiavnici sa spomína "Terra Banensium" (Zem baníkov)

1270 Prvý písomný doklad o výskyte striebornej rudy v okolí Pukanca

1290 Najstarší hodnoverný doklad o existencii Pukanca ako banskej osady v jeho názve - Bakabanya

1310 Doklad o existencii nemeckého osídlenia - Nemeth Baka

1317 Kráľ Karol Róbert dal právo hľadať zlato, striebro a iné kovy na území Pukanca komesovi Gregorovi

1321 Zmienka o strieborných baniach - Argenti fodina Bacabana, Zachovaný náhrobný kameň pukanského richtára Alberta

Náhrobný kameň z roku 1320 pravdepodobného pukanského rychtára Alberta. Nadpis "CSEPULT ALBERT DORM ANN. DO. MCCCXX" - "Pochovaný Albert odpočíva v pánu 1320".

1323 Udelenie mestských výsad kráľom Karolom Róbertom

Turzovsko - Fuggerovská banská spoločnosť
Ťažba medi sa na Slovensku predpokladá už v predhistorickej dobe. Nebolo to baníctvo v pravom slova zmysle, skôr len zber kúskov medenej rudy alebo povrchová ťažba. Vyspelejšie baníctvo, schopné prenikať aj do väčších hĺbok, sa objavilo až v stredoveku s príchodom nemeckých kolonistov. Okrem drahých kovov sa na Slovensku ťažila najmä meď. Postupne sa dostávala na vzdialené európske trhy. V Bruggách ju máme doloženú od konca 13. storočia, kde ju považovali za poľskú (rama die Pollana), lebo sa tam dostávala cez Poľsko a baltské prístavy. Benátčania v 2. polovici 14. storočia už presnejšie poznali oblasť slovenskej medi, vedeli, že pochádza z Banskej Bystrice (rame de Xolio). O slovenskú meď sa v stredoveku zvádzal zápas medzi talianskymi, hanzovnými a hornonemeckými kupcami a firmami. Z tohto boja vyšiel víťazne hornonemecký kupecký kapitál.

Šťastným spojením augsburských Fuggerovcov a levočsko-krakovských Turzovcov sa podarilo koncom 15. storočia skoncentrovať ťažbu a spracovanie banskobystrickej medi do svetoznámeho mediarskeho podniku - Der neusohler Kupferhandel. Fuggerovci boli rodinou bankárov a obchodníkov. Boli veriteľmi mnohých stredovekých vládcov, významne sa zapojili do financovania pápežov. Firma získala svoje postavenie v 14. storočí. Jej zakladateľom bol Ulrich Fugger, ktorý začal hromadiť majetok vďaka obchodu a bankovníctvu. Jeho nasledovník Jakub I. Fugger sa stal hlavou cechu, čo bol prvý krok rodiny na ceste k významnému postaveniu. Vôbec najvýznamnejším členom rodu bol Jakub II., ktorý ho začiatkom 16. storočia priviedol k najväčším úspechom. Jakub II. (nazývaný tiež Bohatým) požičiaval obrovské sumy rímskemu cisárovi Maximiliánovi I. Jeho najvýznamnejším počinom bolo financovanie kandidatúry Karola V. na ten istý post. Karol ho na revanš povýšil do stavu ríšskych grófov, dal mu monopol na ortuť a povolil mu raziť vlastné mince. Za Turzovcov bol spoluzakladateľom Ján Turzo z Betlanoviec.

Podnik patril k najväčším a najmodernejším ranokapitalistickým priemyselným podnikom. Pomocou poľského olova sa v ňom z banskobystrickej "čiernej"medi odlučovalo (sciedzalo) striebro. Na vyvinutí tejto hutníckej technológie pracoval Turzo vo svojej hute v Mogile pri Krakove už od roku 1469. Získané skúsenosti uplatnil ako banský podnikateľ v Olkuszi, Kutnej Hore, v saskom Gayeri, Goslari a konečne od konca 80. rokov 15. storočia aj v stredoslovenskom baníctve, najmä pri budovaní a prevádzke banskobystrického mediarskeho podniku s Fuggerovcami.

Na základe zmlúv z 15.11.1494 a 16.3.1495 vznikla na Slovenku Turzovsko-fuggerovská spoločnosť, ktorá patrila v rokoch 1495-1504 medzi najväčšie firmy v Európe. Spoločnosť zmodernizovala banskú výrobu, skoncentrovala ťažbu i dopravu a vybudovala 2 veľké hutnícke centrá - Staré Hory a Harmanec. Na čistenie medi postavila huty v Tajove a scedzovaciu hutu v Moštenici. V Banskej Bystrici vybudovali veľký medený hámor, kde sa meď vykúvala na platne a vyrábali rôzne nádoby. Spoločnosť vynaložila na vybudovanie mediarskeho podniku a nákup surovej medi vyše milióna zlatých (samozrejme však to boli dobré investície, celkový čistý zisk totiž predstavoval vyše dva a pol milióna zlatých).

Proti spoločnosti vystupovali viacerí banskí ťažiari, uhorská šľachta i banskobystrický patriciát. Spory vyvrcholili za baníckeho povstania roku 1525, keď spoločnosť skonfiškoval kráľovský erár, ktorý však nedokázal zabezpečiť v plnom rozsahu jej prevádzku. Po baníckom povstaní bola uzavretá nová zmluva na prenájom 15.4.1526 s kráľovským erárom, ale už len s Fuggerovcami, ktorý mali podnik v prenájme do roku 1546. Po odchode Fuggerovcov z Uhorska sa podnik dostal, na príkaz kráľa Ferdinanda I. 28.3.1546 pod kráľovskú správu a ako najstarší erárny podnik pretrval až do 19. storočia. V novoveku mu však čoraz úspešnejšie konkurovalo medenorudné baníctvo na Spiši (Smolník, Gelnica, Spišská Nová Ves).

grofik vecer to vybavime.ale napis kam to hodit😉

Jano daj to do poprosím farebné drahé kamene..

ok